Vznik Liptovského Mikuláša (13. storočie)

Z najstarších dejín mesta

Stopy po prvých slovanoch v Liptove možno datovať do 9. – 10. st. Koncom 11. st. možno už v Liptove predpokladať vplyvy uhorských feudálov. Od 13. st. možno dejiny Liptovského Mikuláša a osád Vrbice, Liptovskej Ondrašovej a Palúdzky opierať o písomné pramene. Písomné údaje o vlastníkoch pôdy z druhej polovice 13. st. umožňujú pohľad do minulosti aspoň 50 – 100 rokov nazad. Najstarším sídlištným celkom spomedzi dnešných častí mesta Liptovský Mikuláš bola Vrbica. Už za Ondreja II. ju vlastnili príslušníci šľachtického rodu Bitter. O niečo mladším sídlištným celkom z hľadiska kontinuity je Ondrašová, jej starší maďarský názov Hakylese hovorí, že jej zakladateľom bola zrejme šľachtic Hauk. Ešte mladším celkom sa javí Palúdzka. Jej územie bolo do r. 1286 súčasťou obce Paludza, z ktorej postupným vyčleňovaním šľachtickej pôdy vznikli aj Demänová, Bodice, Čemice a Pavčina Lehota. Najmladším sídliskom je pôvodne len fara a kostol svätého Mikuláša, roku 1286 je toto sídlisko soložené už ako osada. Zatiaľ čo Ondrašová a Liptovský Mikuláš od roku 1230 patrili potomkom Hauka v rode Serafína, Vrbica sa čoskoro stala kráľovským mejaetkom a Palúdzka zemianskym majetkom rodiny Palúdzky. Z hľadiska feudálnych vlastníkov, ako aj preto, že za feudalizmu mali tieto osady vlastnú správu, bude užitočné sledovať dejinný vývoj týchto sídlištných celkov osobitne. Liptovský Mikuláš a Liptovská Ondrašová

Počiatky oboch sídlištných celkov sú po celé obdobie feudalizmu zviazané a dejinami šľachtického rodu Pongrácovcov, ktorý odvodzuje svoj pôvod od “hospitov” (hostí) konajúcich službu v Liptove a na Spiši. Prvý písomný údaj o jestvovaní Mikuláša a Ondrašovej sa zachoval v listine z roku 1286, ktorý však hovorí, že obe osady vznikli nedávno predtým, pričom o spôsobe, ako ich Hauk získal, doklady nemáme. Zdá sa, že najmä Ondrašová bola získaným majetkom, kde sa Hauk usadil niekedy po roku 1230, pretože pôvodným názvom Ondrašovej bola Houkfalva, čo v preklade znamená Haukova Ves, a názov Ondrašová dostala až po šľachticovi Ondrejovi, žijúcom koncom 13. st. a začiatkom 14. st. Keď ide o vzťah Ondrašovej a Mikuláša, treba zdôrazniť, že Ondrašová mala svoj význam ako sídlo zemepána, avšak Mikuláš vďaka tomu, že tu v druhej polovici 13. st. na staršom pohrebisku a na mieste staršej, zrejme drevenej sakrálnej stavby vznikol rozsiahly ranogotický kostol, stal sa ekonomicko - kultúrnym strediskom, pretože sa tu neschádzali len okolití obyvatelia len kôli bohoslužbe, ale i kôli výmene tovaru, kôli obchodu. Treba pritom spomenúť slobodné trhové právo z roku 1230 pre oblasť Uhorskej Vsi. Toto právo sa zemepáni z Ondrašovej usilovali uplatniť i pri mikulášskom sakrálnom objekte ako jeho svetskí patróni spolu so zemanmi z Okoličného i s predstavenstvom osady Vrbice. To súčasne naznačuje, že spočiatku sa tumali schádzať obyvatelia i z takých osád, ktoré predtým Pongrácovcom nepatrili. Začiatky mikulášskeho námestia, obstavaného domami možno položiť do prvej polovice 14. st. keď sa Mikulášu ako poddanskému mestečku dostalo trhových výsad, usilovali sa tu usadiť aj obyvatelia z akolia. Významná udoalosť v dejinách Mikuláša sa odohrala roku 1368, keď nejakí Vrbičania opustili svoje staré bydliská a usadili sa pri východe cesty z mikulášskeho námestia na Palúdzku, čím dali zvláštnej sídlišnej skupine, ktorá za feudalizmu mala vlastnú administratívu a bola známa pod názvom Nižný Hušták. Neskôr vznikol aj Vyšný Hušták. Oba Huštáky tvorili akoby predmestia k rozsiahlemu kvadratickému námestiu. Ako vidieť, mestečko Mikuláš sa vyvíjalo bez kráľovského privilégia a zrejme i bez citeľného zásahu nemeckých kolonistov ako poddanské mesto.

Vrbica
Medzi staré osady v Liptove patria nielen tie, čo majú názvy zamestnaneckého charakteru, ako napr. Kľačany, ale i osady s názvom prírodného rázu ako napr. Vrbica. Najstarší písomný údaj k dejinám Vrbice pochádza síce z roku 1267, ale z neho vyplýva, že Vrbica ako osada jestvovala už pred rokom 1235. Stala sa kráľovským majetkom, Belo IV. ju daroval magistrovi Mikulášovi, synovi Marka, ktorý bol spišským šľachticom. Marek spolu so synom Mikulášom vlastnili aj iný majetok v Liptove, na ktorom okerem kúrie stál aj kostol svätého Mikuláša, ktorý bol doteraz nesprávne spájaný s Liptovským Mikulášom. Podľa týchto údajov by sa mali pre druhú polovicu 13. St. predpokladať – prvá hlavná časť Vrbice, patriaca šľachticovi Mikulášovi, a druhá menšia časť, zvaná v listinách ako Grienovište, ktoré sa koncom 14. st. stalo majtetkom zemanov z Okoličného. Dokedy sa udržal šľachtic Mikuláš, respektíve jeho potomstvo vo Vrbici, sa nedá presne povedať. Zdá sa, že už roku 1326, keď sa ako susedia majetku zemanov z Okoličného spomínajú už len poddaní z Vrbice. Vrbica opäť bola kráľovským majetkom, respektívne poddanskou osadou novopostaveného kráľovského hradu Hrádok, na čom mal zásluhu zvolenský župan magister Donč. Hoci po celé 14. st. sa spomínajú v listinách Vrbica a Vrbičania ako susedia zemanov z Okoličného, tieto údaje sú naozaj málovravné.

Palúdzka
Názov osady súvisí so staršou susednou osadou Paludza, ktorá jestvovala už pred 13. st. a iste aj na území Palúdzky jestvovalo obyvateľstvo už v prvej polovici 13. st. Na území Palúdzky žilo dvojaké obbyvateľstvo, jednak občinoví roľníci, jednak vojenská skupina, ktorá stála na predhode ku skutočnej šľachte. Keď roku 1286 dostal notár zvolenského župana Demitra Ondrej Palúdzku ako feudálny majetok od kráľa Ladislava IV., nastala v osade nespokojnosť medzi roľnídkymi občinníkmi a vojakmi. V nasledujúcom roku sa vojaci Marek, Benedikt a Móric z Palúdzky vzdali svojho práva na občinovú pôdu v Paludzke, čím sa vzhli nadvláde nového zemepána Ondreja, zakladateľa šľachtickej rodiny z Palúdzky. Vzdelaný šľachtic Onderej dal akolo roku 1300 vybudovať v Palúdzke pre potreby vlastné a svojich poddaných, kostol k úcte Jána apoštola. Je zaujímavé, že tento kostol dostal iba privilégia kaplnky s cintorínom, lebo farské právo (krsty, svadby...) si tu naďalej ponechal svätomarský farár. Ako vidíme v oblasti kultúry tu hlavnú úlohu hralo náboženstvo.

V dejinách starého Mikuláša a s ním spojených osád rozhodujúcim faktom bolo udelenie trhových a jarmočných výsad, ako i jestvovanie farského kostola, pretože na základe týchto práv sa starý Mikuláš vyšvihol najprv nad Ondrášovú a potom i nad Vrbicu, ktorej obyvatelia sa márne usilovali v 15. St. Mikulášu konkurovať. Volnejšie postavenie Mikulášťanov umožnilo odraziť úsilie Vrbice stať sa ďalším ekonomickým strediskom.