Čoskoro dostalo rádio prezývku - Goebbelsova papuľa. Na počesť ministra propagandy Josepha Goebbelsa, ktorý kontroloval každé slovo pred jeho odvysielaním do éteru. On sám bol s pôsobením rádia nadmieru spokojný: „Nič neskrývame: rozhlas patrí nám a nikomu inému. Bude slúžiť naším myšlienkam a žiadnym iným. Považujem rádio za najmodernejší a najdôležitejší inštrument na ovplyvňovanie más aký kedy bol.“

Ak spočiatku počúvalo rozhlasový program štyri milióny Nemcov, tak na konci druhej svetovej vojny to bolo jedenásť miliónov. Tak ako je dnes televízia, bola vtedy malá čierna skrinka nepostrádateľným členom rodiny.

Takmer v priamom prenose sa poslucháči dozvedeli o pripojení Rakúska, či o začiatku druhej svetovej vojny. Nacisti čoskoro pochopili, že všetkého veľa škodí. Hodiny propagandy sa snažili osviežiť. Do rozhlasovej skladby zaradili zábavné programy a koncerty na želanie. Čím rýchlejšie sa blížil koniec druhej svetovej vojny, tým viac bolo v rádiu počuť hudbu. Aj tá sa však využívala hlavne na propagandistické účely a motiváciu národa. Posledná správa bola o „hrdinskej smrti“ vodcu, ktorý spáchal vo svojom berlínskom bunkri samovraždu.

Ľudový rádioprijímač VE 301 a jeho vylepšení nasledovníci ešte chvíľu prežívali. Koniec ich slávy znamenal až hospodársky rozmach Nemecka v 50. rokoch.

Dnes sa o malú čiernu skrinku zaujímajú už len zberatelia rozhlasových dinosaurov. Malý rádioprijímač z umelej hmoty bol čosi ako trabant medzi automobilmi. Dnes sa už z neho smejú, ale kedysi bol symbolom doby.