Rádio

Bola to malá, čierna skrinka uprostred s malým reproduktorom. Keď ju predviedli na desiatom ročníku berlínskej výstavy rozhlasových prijímačov, šli si Nemci nohy dolámať, aby ten malý zázrak vlastnili. Len za dva dni sa predalo stotisíc kusov. Málokto z rozhlasových nadšencov ale tušil, že za všetkým je politika a nacisti. História nemeckého ľudového rádia VE 301 sa začala pred takmer 70. rokmi.

Neboli to technické parametre, ani dizajn nového rádioprijímača, ktoré priťahovali masy. Bola to cena. V medzivojnových časoch stál tranzistor od 200 do 400 ríšskych mariek. Najnovší vynález si mohli ľudia kúpiť za 76 ríšskych mariek. To si už mohol dovoliť kdekto. A ak aj náhodou nie, obchodníci predávali rozhlasový hit na splátky. Nebola to náhoda, ani veľký biznis. Ľudový rozhlasový prijímač (Volksempfänger) VE 301 bol súčasťou nacistickej propagandy a mal sa dostať do každej domácnosti.

Všetko bolo dielo politiky: názov, produkcia, šírenie signálu. VE 301 malo pripomínať významný politický dátum - 30. január 1933, keď do úradu ríšskeho kancelára nastúpil Adolf Hitler a nacisti sa chopili moci. Povinne ho museli vyrábať všetci členovia vtedajšieho zväzu rozhlasového priemyslu. Pod kontrolou bolo aj šírenie signálu. Aparát vysielal na stredných vlnách a nebolo možné ním zachytiť zahraničné vysielanie. Ako kedysi náš rozhlas po drôte.

Čoskoro začal kolovať vtip: Aký je rozdiel medzi VE 301 a rádiom? Na vlnách prvého môžeš počuť - Nemecko je nadovšetko (Deutschland über alles) a na vlnách druhého sa dozvieš všetko o Nemecku (alles über Deutschland).

Poslucháčov oslovoval hlas z rádia zakaždým rovnako: „Heil Hitler. Je päť hodín ráno. Dnes je nedeľa, 19. októbra. Nemecký vysielač začína svoje vysielanie.“ Nasledovali hodiny nacistickej propagandy. Za jeden rok odvysielali 50 Hitlerových prejavov.

Čoskoro dostalo rádio prezývku - Goebbelsova papuľa. Na počesť ministra propagandy Josepha Goebbelsa, ktorý kontroloval každé slovo pred jeho odvysielaním do éteru. On sám bol s pôsobením rádia nadmieru spokojný: „Nič neskrývame: rozhlas patrí nám a nikomu inému. Bude slúžiť naším myšlienkam a žiadnym iným. Považujem rádio za najmodernejší a najdôležitejší inštrument na ovplyvňovanie más aký kedy bol.“

Ak spočiatku počúvalo rozhlasový program štyri milióny Nemcov, tak na konci druhej svetovej vojny to bolo jedenásť miliónov. Tak ako je dnes televízia, bola vtedy malá čierna skrinka nepostrádateľným členom rodiny.

Takmer v priamom prenose sa poslucháči dozvedeli o pripojení Rakúska, či o začiatku druhej svetovej vojny. Nacisti čoskoro pochopili, že všetkého veľa škodí. Hodiny propagandy sa snažili osviežiť. Do rozhlasovej skladby zaradili zábavné programy a koncerty na želanie. Čím rýchlejšie sa blížil koniec druhej svetovej vojny, tým viac bolo v rádiu počuť hudbu. Aj tá sa však využívala hlavne na propagandistické účely a motiváciu národa. Posledná správa bola o „hrdinskej smrti“ vodcu, ktorý spáchal vo svojom berlínskom bunkri samovraždu.

Ľudový rádioprijímač VE 301 a jeho vylepšení nasledovníci ešte chvíľu prežívali. Koniec ich slávy znamenal až hospodársky rozmach Nemecka v 50. rokoch.

Dnes sa o malú čiernu skrinku zaujímajú už len zberatelia rozhlasových dinosaurov. Malý rádioprijímač z umelej hmoty bol čosi ako trabant medzi automobilmi. Dnes sa už z neho smejú, ale kedysi bol symbolom doby.