Stalin ako ľudový komisár pre národnosti. 3. 1 Útek Kerenského a boj za demokraciu


Dobytie Zimného paláca podnietilo Kerenského k úteku z Petrohradu. Z paláca odchádzal v osobnom automobile a údajne v prezlečení za ženu. V Gatčine nenašiel podporu a preto odchádza do Pskova na štáb severnej fronty. Nádej na potlačenie revolúcie a obnovu demokracie vkladal do generála Krasnova, velila III. kozáckeho jazdeckého pluku a ktorý sa v tom čase nachádzal v Ostrove, vzdialeného od Petrohradu asi 300 km. Generál Krasnov obdržal, nič netušiac o prevrate V Zimnom paláci list od Kerenského na okamžité stiahnutie Donskej divízie k Petrohradu. Transport jeho armády sa stretol s odmietavým stanoviskom generála severného frontu Čeremisova, ktorý mu nariadil aby vyložil vlaky a ostal v Ostrove. No situácia sa mení hneď po tom, čo sa dozvedel od komisára Vojtinského správu o prítomnosti Kerenského v Ostrove. Spojenie generála Krasnova a Kerenského znamenalo v tom čase jedinú reálnu silu, ktorá by mohla potlačiť boľševický puč. No napriek jednotnej rezolúcii kozáckeho kongresu ako i ďalších organizácií nenašla sa okrem 12. armády, ktorého súčasťou bol i III. kozácky pluk dostatočná podpora pre potlačenie revolúcie. Kerenskij poveril generála Krasnova hlavným velením vojsk, ktoré však nepredstavovali takú silu akú by si prial. Neveľká armáda vystúpila v Gatčine, kde ju posilnila časť armády z 10. Donského pluku. Kerenskij bol plný optimizmu a veril, že petrohradské posádky sa pridajú na jeho stranu, to ešte netušil ako hlboko sa mýlil. Jediný kto bol odhodlaný brániť Kerenského vládu boli vojenské školy, tie však boli plne zamestnané vo svojich lokalitách. Situáciu zdramatizovali i tri donské pluky, ktoré si ako podmienku svojej účasti stanovili podporu pechoty. V Gatčine sa pokúsil vtedy už generálmajor Krasnov zmobilizovať všetky protiboľševické sily na obranu Petrohrade výzvou : „ .. Občania, vojaci, chrabrí kozáci z Donu, Kubáne, Ussurie, Zabajkalska a Jeniseje, Vy všetci, ktorí ste zostali verný vojenskej prísahe. Volám vás, aby ste prišli chrániť Petrohrad pred násilím a hladom a Rusko pred hanbou, spôsobenou skupinou temných a skazonostných ľudí, ktorí sú vedení vôľou a peniazmi cisára Vilhéma...“ I napriek tomu, že generálmajor zámerne spomenul cisára a Nemecko, aby tím zdôraznil zradcovstvo a apeloval na vlastenectvo k matičke Rusi, nestretla sa jeho výzva s veľkou podporou.