Za danej situácie už bolo pre cára nemysliteľné zotrvať na svojej pozícii. 15. marca cár podal demisiu. Strata lojality k cárovi a s časti i k monarchii ako štátnej forme sa prejavila vo všetkých zložkách armády. I jemu najvernejšie kozácke pluky sa pod vplyvom udalostí podriadili diktátu revolúcie. Potvrdil to i odchod atamana vojska Donského M. N. Grabbeho, ktorý odovzdal svoju funkciu 21. marca do rúk Revolučného výkonného výboru. Zmeny, ktoré nastali vo vedení armády neprispeli k zvýšeniu jej kreditu, obmena dôstojníkov na významných postoch závisela skôr od revolučného nadšenia a bezvýhradného súhlasu revolúcii, ako vojenskej skúsenosti a odbornej znalosti. Výsledkom bol vnútorný rozklad tejto najpočetnejšej armády sveta, čo sa zákonite muselo odraziť na ďalšom priebehu vojny. Revolučné udalosti vo februári znamenali sklamanie, neistotu ale i nádej pre južné časti Ruska, obývané kozákmi. Postoj kozákov ku boľševikom bol negatívny. Samotní kozáci neboli jednotne organizovaní , ani podriadení jednej ideológii či politickej strane. Mladá generácia vystúpila s požiadavkami čiastočnej, alebo úplnej samostatnosti, no svoje predstavy spájali neodmysliteľne s návratom starých tradícií, ktoré nespĺňali celkom predstavy novej revolučnej vlády a celkom boli v rozpore s ambíciami boľševikov. V tomto revolučnom a postrevolučnom kvase obnovili kozáci samosprávu s autonómnym postavením v rámci Ruska. Novým atamanom na Done bol zvolený A.M. Kaledin, ktorý sa dostal do rozporu so samotným Kerenským a neskôr i boľševikmi. Krátke obdobie kozáckej samosprávy čoskoro vystriedala nová politická realita, ktorá vtiahla kozákov do občianskej vojny proti boľševikom, ktorí po roku 1917 budujú svoje vlastné impérium, bez rešpektovania požiadaviek menších národov. Po februárových udalostiach, menovaní Dočasnej vlády a odstúpení cára nastáva v krajine chaos a hlad, no ani postupná stabilizácia nie je zárukou ďalšieho demokratického vývoja v krajine. Vznik dvoch mocenských inštitúcií nedáva krajine istotu na ďalší demokratický vývoj. Vidieť to už na podmienkach podpore Petrohradského sovietu Dočasnej vláde, len ak Dočasná vláda splní niektoré ich požiadavky. Petrohradský soviet žiada od Dočasnej vlády :
1. úplná a okamžitá amnestia politických väzňov a exulantov;
2. sloboda prejavu, tlače, zhromažďovania a štrajkov;
3. odstránenie triednej, skupinovej a náboženskej diskriminácie;
4. voľba Ústavodarného zhromaždenia uplatnením všeobecného volebného práva a vypracovania ústavy;
5. zriadenie ľudovej milície ( namiesto polície );
6.