Objavili sa i návrhy presunúť Všeruský výkonný výbor do Moskvy a z Moskvy urobiť hlavné mesto, čo by dalo boľševikom voľnú ruku pri obsadení Petrohradu, ktorý by i naďalej ostal kľúčovým strediskom moci. Na obranu Tauridského paláca sa postavili kozáci, časť vojakov georgijevcov z vojenských škôl 12 a oddiel desať tankov, no ani ráno 4. júla nebol k dispozícii žiaden pluk. Proti stále silnejúcim demonštrantom, podporovaných vojakmi petrohradských posádok, ku ktorým sa pridali námorníci z Kronštadtu a 1. strelecký pluk stála ozbrojená sila generála Polovcova v počte 100 vojakov Preobraženeckého gardového pluku, jedna rota vojenskej akadémie, 2000 kozákov a 50 vojnových georgijevcov. Ostatné petrohradské pluky ostali v neutralite. Na pomoc mladej demokracii prišli i dve čaty a dve delá 6. donskej gardovej batérie. Samotný ozbrojený konflikt sa niesol v znamení prevahy obrancov Tauridského paláca, čo bolo trochu prekvapujúce vzhľadom na rozloženie síl. Boľševici stratili akúkoľvek kontrolu nad mestom, ich vodca utiekol do Fínska. Na pomoc vláde dorazil do Petrohradu 6. júla i frontový útvar v 14. Donskom kozáckom pluku, ale to už bola situácia v meste pokojná, iba miestami sa ešte vyskytla streľba. Obetí na strane vzbúrencov bolo podstatne viac, ako samotných obrancov demokracie. Od 8. júla sa začína s odzbrojením vzbúrených plukov. Demokratická vláda upevňuje svoje postavenie a zavádza v krajine poriadok. Situácia sa ešte zdramatizovala 16. a 17. júla, keď kronštadtský námorníci nevediac o potlačení povstania zaútočili na Tauridský palác a pod vedením Raskolnika zatkli vodcu sociálnych revolucionárov V. Černova. Táto udalosť už nemala pokračovanie a skončila sa rovnako neúspechom ako tie predchádzajúce. Začalo sa zatýkanie boľševických vodcov, ktorý sa angažovali v povstaní a zároveň prebiehalo vyšetrovanie, ktoré malo poukázať na „ nemecké spojenie “. V krajine sa rozšírila protiboľševická kampaň, ktorej cieľom bolo eliminovať akékoľvek ďalšie snahy o prevzatie moci nedemokratickými metódami. Lenin a Zinoviev boli označení za nemeckých špiónov a bol na nich vydaní zatykač. Redakcia pravdy bola zakázaná. Ani situácia po júlovej revolúcii však nemohla priniesť krajine mier, pokiaľ proti sebe stáli strany, ktoré sledovali predovšetkým svoje záujmy, ako záujmy štátu. Navyše sa dokázala spolupráca boľševikov s nemeckou stranou, čo rozhodne nezvyšovalo hodnotu vlastenectva o ktorú sa Rusko mohlo vždy oprieť. Dočasná vláda sa tiež nemala čím chváliť, jej nerozhodnosť, nefunkčnosť a neodbornosť skôr destabilizovali, ako stabilizovali krajinu, ktorá sa ešte stále zmietala vo vojne.