A boli to práve vojaci na fronte, ktorí položili svoje životy za krajinu, ktorej budúcnosť bola viac než neistá. Porevolučné dianie sa nezaobišlo bez samotnej rekonštrukcie vlády. A. Kerenskij odvolal ministerského predsedu kniežaťa Ľvova a sám prevzal predsedníctvo, pričom naďalej zastával funkciu ministra vojny. Zvýšil autoritu Dočasnej vlády, ako i vlastné postavenie v nej, čo dal najavo tým, že presťahoval sídlo vlády do Zimného paláca. Za vrchného veliteľa branných síl menoval generála G. Kornilova. Odzbrojil všetky vzbúrené jednotky, petrohradskú posádku zredukoval na 100 000 vojakov a zbytok poslal na front. Zákaz vydávania boľševických novín, ako i ďalšie represívne opatrenia proti zradcom, kolaborantom a nepriateľom demokracie síce nasvedčovali s akou dôslednosťou a odhodlanosťou chce vláda zabrániť ďalšiemu takémuto pokusu o prevrat, no nenašla v sebe dosť odvahy rozpustiť samotného iniciátora prevratu a to boľševickú stranu. Veľkorysosť vlády v otázke ďalšieho zotrvania tejto strany na politickej scéne došla tak ďaleko, že vláda súhlasila s prepustením všetkých účastníkov puču. .Namiesto toho vláda zacielila svoju pozornosť na tých, čo ich najmenej ohrozovali, na cársku rodinu. Tá sa zdržiavala v Cárskom Selu, no rozhodnutie Kerenského zo 17. júla znamenalo, že sa musí presťahovať na Sibír. Táto nedôvera bola zrejme pokračovaním pochybností Kerenského o lojálnosti kozákov k novej republike, pretože tí boli pred revolúciou verní cárovi. Pre boľševikov sa júlové udalosti skončili vzhľadom na rozsah ich záškodníckej činnosti viac než zmierlivo. Vinou ministra spravodlivosti Pereverzeva, ktorý predčasne uverejnil výsledky vyšetrovania, týkajúce sa financovania boľševických akcií nemeckou bankou sa táto strana mohla proti tomuto obvineniu ohradiť a poprieť. Príležitosť dostal i L. Trockij, na ktorého nebol vydaný zatykač. Vrátil sa do sovietu ako predseda roľníckeho revolučného výboru s jasnou obhajobou boľševikov a rozhodne popiera jej účasť na povstaní organizovaného 16. a 17. júla.

2. 1 Kornilovo ťaženie na Petrohrad


Úplne odlišnú pozíciu zastával vrchní veliteľ vojsk generál Kornilov. Oficiálne prevzal velenie 24. júla, ale nebolo to práve najistejšie postavenie. O tento post sa totiž usiloval i ministerský predseda Kerenskij v snahe získať mnohé právomoci, koncentrovať moc do svojich rúk a hoci i nedemokraticky zachrániť demokraciu. Na strane Kornilova stáli kozáci, ktorí sa tešili veľkej obľube pre svoju obetavosť a statočnosť v boji proti Nemcom a boľševikom.