Revolučný rok 1917

Udalosti na sklonku 1. svetovej vojny znamenali pre ruskí ľud obdobie bolestivého prežívania, zúfalstva a nádeje ktorú spájali s ukončením vojny. Robotníci vyrábali muníciu a zbrane pre armádu, ktorá odčerpávala stále viac a viac peňazí z už i tak značne zaťaženého hospodárstva, ktoré sa však strácali v málo efektívnej a slabo vycvičenej armáde. Práca zamestnávala prevažne ženy, ktoré často museli pracovať i na dve smeny po 12 hodín, zatiaľ čo muži obetovali svoje životy za krajinu, ktorú viac ako vlastenectvo poznačila experimentálna ideológia, jej budúcich vodcov. V krajine je nedostatok potravín, pracovné tempo sa zvyšuje a s ním i nespokojnosť obyvateľstva. Už v januári tohto roku boli ceny potravín v Petrohrade šesťkrát vyššie a na vidieku päťkrát vyššie ako pred vojnou. Zlú hospodársku situáciu umocňoval i nedostatok paliva a elektrickej energie.
Samotná februárová revolúcia nebola záležitosťou niektorej spoločenskej vrstvy, alebo triedy, ale všetkých spoločenských tried, vrátane časti cárskeho dvora a generality. Situáciu vyhrotila stále nedokončená pozemková reforma, ako i absolútne nespravodlivý a nefunkčný branný zákon. Ten zvýhodňoval prevažne vysokoškolsky vzdelané obyvateľstvo a na druhej strane nútil roľníkov splniť si záložnícku povinnosť. Kritické zásobovanie miest a zbrojného priemyslu sa vo februári vyvrcholilo. Situáciu zdramatizovalo i čiastočne chaotické, nesystémové povolávanie a školenie záložníkov. Všetky tieto faktory urýchlili revolučný kvas vo februári a nebolo tej sily a autority v štáte, ktorá by starý monarchistický režim udržala pri moci. Predseda Štátnej dumy M. Rodzniakov vyzval vo februári cára Mikuláša II. aby odstránil niektorých ministrov a zmiernil tak celospoločenské napätie. Cár stále naliehavejšie si uvedomujúc závažnosť situácie dal zvolať dumu, tá však sledujúc záujmy Ruska a reflektujúc spoločenskú mienku namiesto jeho podpore dospela k návrhom na jeho odstránenie. 24. februára prepukli v Petrohrade nepokoje spojené so štrajkom petrohradských robotníkov a oslavou Medzinárodného dňa žien. Cár riešil túto situáciu nanajvýš neprimerane, a namiesto ústretovosti a snahe vyviesť krajinu z krízy rozkázal prostredníctvom generála Chabalova, veliteľa petrohradskej posádky strieľať do demonštrantov. Posledný cárov pokus na potlačenie svojich odporcov učinil 27. februára, keď nechal rozpustiť dumu. No to už bolo revolučné dianie na vrchole.

Masové demonštrácie podporilo i vojsko, čo pre monarchiu znamenalo stratu jej mocenskej zložky, a naopak posilnenie jej najradikálnejších odporcov. Štrajkujúci robotníci, demonštranti a vojaci žiadajú zvrhnutie cára, ukončenie vojny a novú vládu. Ešte v ten istý deň ustanovili petrohradskí robotníci Soviet robotníckych zástupcov. Jeho predsedom sa stal vodca sociálnodemokratickej frakcie v dume Čcheidze a podpredsedom Kerenský a Skobelev. V Tauridskom paláci sa zišiel Výbor petrohradského sovietu spolu so zástupcami všetkých petrohradských sovietov. Asi 250 delegátov vítalo i zástupcov niektorých vojenských jednotiek, ktoré sa pridali k revolúcii. Ich politické angažovanie sa znamenalo zmenu názvu sovietov na Soviet robotníckych a vojenských zástupcov. Soviety sa stávajú voleným orgánom revolučných más. Na jeho čele stojí výkonný výbor. Medzitým vojaci a demonštranti obsadili vládne budovy, no cieľom ich nátlakovej akcie bola zmena politického režimu a ten bolo možné uskutočniť len v Štátnej dume. Ruská duma bola naklonená vláde, ale pod vplyvom februárových udalostí a situácii na fronte značná časť jej poslancov žiadala zvrhnutie cára. Duma zakladá výbor na obnovu poriadku a menuje novú vládu. 1.1 Vznik Dočasnej vlády


Počas týchto udalostí sa cár zdržiava na severnom fronte. Je vrchným veliteľom ozbrojených síl, no zúfalosť vojakov neberie na vedomie, ani to, aby odstúpil. Po nedôvere ktorú mu vyjadrili i velitelia 5. frontov , cár nakoniec v snahe zachrániť monarchiu prenechá trón bratovi Michailovi , no i ten ju odmietne. To je definitívni koniec vlády Romanovovcov i monarchie ako takej v Rusku. Moc v krajine preberá nová občiansko – liberálna vláda s demokratickým programom, ktorá je menovaná výborom dumy a výkonným výborom sovietov. Jej predsedom sa stáva knieža G. Ľvov, ministrom zahraničných vecí P. Miljukov. Vláda sľubuje slobodu a demokraciu. K popredným členom novej vlády patrí i minister spravodlivosti a podpredseda sovietov A. Kerenský, ktorý zastupoval ako jediný socialista vo vláde predovšetkým záujmy roľníkov. V revolučnom Rusku sa takto vytvorili dva mocensko – politické orgány. Dočasná vláda menševikov a sociálnych revolucionárov – esserov na čele s Kerenským a Soviet robotníkov a vojakov, ktoré viedli boľševici na čele s Leninom a Trockým. Na odporúčanie politikov a veliteľa armády generála Ruzského odvolal cár príkazy na potlačenie revolúcie. Moc cára strácala každým dňom podporu, o odstúpenie ho žiadal dokonca i šéf generálneho štábu M. V. Aleksejev. Kladne sa vyjadrili všetci velitelia armád. Cárska telesná garda sa odovzdala dume, cárski ministri boli zatknutí.

Za danej situácie už bolo pre cára nemysliteľné zotrvať na svojej pozícii. 15. marca cár podal demisiu. Strata lojality k cárovi a s časti i k monarchii ako štátnej forme sa prejavila vo všetkých zložkách armády. I jemu najvernejšie kozácke pluky sa pod vplyvom udalostí podriadili diktátu revolúcie. Potvrdil to i odchod atamana vojska Donského M. N. Grabbeho, ktorý odovzdal svoju funkciu 21. marca do rúk Revolučného výkonného výboru. Zmeny, ktoré nastali vo vedení armády neprispeli k zvýšeniu jej kreditu, obmena dôstojníkov na významných postoch závisela skôr od revolučného nadšenia a bezvýhradného súhlasu revolúcii, ako vojenskej skúsenosti a odbornej znalosti. Výsledkom bol vnútorný rozklad tejto najpočetnejšej armády sveta, čo sa zákonite muselo odraziť na ďalšom priebehu vojny. Revolučné udalosti vo februári znamenali sklamanie, neistotu ale i nádej pre južné časti Ruska, obývané kozákmi. Postoj kozákov ku boľševikom bol negatívny. Samotní kozáci neboli jednotne organizovaní , ani podriadení jednej ideológii či politickej strane. Mladá generácia vystúpila s požiadavkami čiastočnej, alebo úplnej samostatnosti, no svoje predstavy spájali neodmysliteľne s návratom starých tradícií, ktoré nespĺňali celkom predstavy novej revolučnej vlády a celkom boli v rozpore s ambíciami boľševikov. V tomto revolučnom a postrevolučnom kvase obnovili kozáci samosprávu s autonómnym postavením v rámci Ruska. Novým atamanom na Done bol zvolený A.M. Kaledin, ktorý sa dostal do rozporu so samotným Kerenským a neskôr i boľševikmi. Krátke obdobie kozáckej samosprávy čoskoro vystriedala nová politická realita, ktorá vtiahla kozákov do občianskej vojny proti boľševikom, ktorí po roku 1917 budujú svoje vlastné impérium, bez rešpektovania požiadaviek menších národov. Po februárových udalostiach, menovaní Dočasnej vlády a odstúpení cára nastáva v krajine chaos a hlad, no ani postupná stabilizácia nie je zárukou ďalšieho demokratického vývoja v krajine. Vznik dvoch mocenských inštitúcií nedáva krajine istotu na ďalší demokratický vývoj. Vidieť to už na podmienkach podpore Petrohradského sovietu Dočasnej vláde, len ak Dočasná vláda splní niektoré ich požiadavky. Petrohradský soviet žiada od Dočasnej vlády :
1. úplná a okamžitá amnestia politických väzňov a exulantov;
2. sloboda prejavu, tlače, zhromažďovania a štrajkov;
3. odstránenie triednej, skupinovej a náboženskej diskriminácie;
4. voľba Ústavodarného zhromaždenia uplatnením všeobecného volebného práva a vypracovania ústavy;
5. zriadenie ľudovej milície ( namiesto polície );
6.

demokratické všeobecné a miestne voľby;
7. ponechanie ozbrojených vojenských jednotiek, ktoré sa v Petrohrade zúčastnili revolúcie;
8. rozšírenie občianskych slobôd na vojakov pri zachovaní vojenskej disciplíny počas služby;

Zakladanie sovietov po celej krajine viedlo k úplnému rozkladu cárskeho systému. Tí čo verne slúžili cárovi sa skrývali, alebo narýchlo prešli na stranu revolúcie. Boli zrušené cárske nútené práce i vyhnanstvo, politický väzni sa dostali na slobodu a založený bol i prvý tlačový orgán boľševikov – Pravda. Začiatkom marca prichádzajú z väzenia do Petrohradu Stalin, Kamenev i Muranov. Stalina ( J. V. Džugašvili ) menovali do ústredného výboru strany a vzápätí sa stal i členom redakcie Pravdy. Svoje diktátorské vlohy uplatní už v prvé dni svojho pôsobenia, keď prevezme vedenie redakcie pevne do vlastných rúk a presadí v nej tých, ktorý zdieľajú jeho politické myslenie. Politická orientácia nového denníka tak naberá nový kurz, ktorý bol dovtedy zameraný na boj proti Dočasnej vláde a politike menševikov a eserov, teda tých ktorí sa usilovali o dohodu s buržoáznymi stranami a Dočasnou vládou. Tento radikálny postoj na pokračovanie revolúcie zdieľal i V. I. Lenin, pôsobiaci v Zurichu a pripravujúci sa na návrat do vlasti, kde bol odhodlaný prevziať revolúciu pevne do svojich rúk. Ale nové vedenie redakcie s Kamenevom a Stalinom bolo za podporu a dohodu s Dočasnou vládou a menševikmi, ako i pokračovanie vojny s imperialistickým Nemeckom. Navyše Stalin vo svojich počiatkoch v duchu marxizmu obhajoval myšlienku podľa ktorej komunizmus možno vybudovať na základoch vyspelej buržoáznodemokratickej spoločnosti, čo Lenin zásadne odmietol. Svoj odmietavý postoj k Leninovej doktríne dal najavo i tým, že neuverejnil jeho aprílové tézy v Pravde. No pod tlakom udalostí i príchodom Lenina do Petrohradu, Stalin prehodnotil svoje pôsobenie v redakcii a uznal nevyhnutnosť radikálneho revolučného kurzu strany, ktorý sa začal februárovou revolúciou. Ako neskôr uvádza: „ Bola to hlboko mylná pozícia , lebo plodila pacifistické ilúzie, liala vodu na mlyn oborončestvu a sťažovala revolučné vzdelávanie más...“. To čo bolo pre formujúci sa radikálny boľševizmus príznačné, bola jeho enormná túžba po moci s pokračujúcim úmyslom importovať myšlienky marxizmu a revolúcie do celého sveta v snahe zvrhnúť moc buržoázie.

Na tento nebezpečný a utopistický experiment sa Lenin podujal už v emigrácii, keď písal svoje aprílové tézy, v ktorých okrem iného odmieta parlamentnú demokraciu a chce zaviesť diktatúru proletariátu. Buržoázny štát má nahradiť beztriedna spoločnosť. Vo svojich tézach navrhuje :
1. okamžité skončenie vojny
2. druhú revolúciu
3. žiadnu podporu vláde
4. všetku moc sovietom
5. žiadnu parlamentnú republiku
6. komunistická strana ovláda štát
Udalosti, ktoré sa viažu k príchodu Lenina do Ruska sú bez ohľadu na jeho vôľu výsledkom medzinárodnej diplomacie, pre ktorú sa Lenin stal prostriedkom ich záujmov. Ako spojenci, tak i Nemecko si uvedomovalo, že jeho príchod znamená ukončenie vojny na východnom fronte, čo by pochopiteľne privítalo Nemecko, ktoré by tak mohlo dislokovať väčší počet vojakov na fronte západnom. Lenin na prechod hraníc potreboval tranzitné vízum, čo mu pochopiteľne Anglicko ani Francúzsko neudelilo; nakoniec však prechod zariadila nemecká spravodajská služba na návrh agenda cisárskej vlády Parvusa. Lenin sa s niekoľkými boľševikmi a neboľševikmi dostal do neutrálneho Švédska a odtiaľ do Ruska. Na podporu svojej rozvratnej činnosti dostal Lenin 50 miliónov zlatých mariek od nemeckej vlády. Hneď po príchode do Petrohradu Lenin ostro zaútočil proti vláde, ktorú vtedy ešte podporoval ako Stalin tak i Kamenev. Leninov príchod nebol žiadnou senzáciou, jeho nepriatelia ho podceňovali a prívržencov nemal ani v časti vojakov a študentov. No trvalo len dva dni po jeho príchode a Pravda uverejnila všetky jeho aprílové tézy. Tieto aprílové tézy sa neboli však prijateľné ani u boľševikov. V tých časoch prišiel do Ruska ďalší horlivý zástanca revolúcie a diktatúry proletariátu L. D. Trockij.
Neskôr presadcuje svoju teóriu revolúcie. Postaví sa na čelo robotníckych milícii, ktoré boli vytvorené ešte počas februára. Leninove tézy mu imponujú. Vyzýva robotníkov aby vstúpili do milícii, tie majú slúžiť na presadenie boľševických cieľov. Neskôr sa tieto milície pretvoria na červené gardy, ako prvá ozbrojená zložka o ktorú sa môže Lenin oprieť. Minister zahraničia Miľukov odovzdal spojeneckým vojskám nótu, v ktorej vyjadruje odhodlanie Ruska bojovať so spojencami až do víťazného konca. To vyvolalo vlnu nevôle medzi robotníkmi a vojakmi, čoho dôsledkom bolo odvolanie vlády. 17. mája knieža Ľvov menuje novú vládu s piatimi socialistami a liberálmi. Ministrom vojny sa stal obľúbený Kerenskij. On sám požadoval mier, ale bez porážky Ruska. Zavádza heslo : „ S novým demokratickým Ruskom proti Nemecku“.

Kerenskému sa podarilo zvýšiť morálku armády, zväčšiť jej odhodlanie pokračovať vo vojne a to i napriek katastrofálnej situácii v zásobovaní a materiálneho zabezpečenia. Na zlepšenie danej situácie poskytnú spojenci Rusku finančnú pôžičku, ktorá má aspoň čiastočne zlepšiť zásobovanie armády. Vojaci sú odhodlaní pokračovať vo vojne až do víťazstva. Do armády vstupujú i ženy a ako členky Petrohradského pluku bránia zimný palác – sídlo dočasnej vlády. Koncom júna 1917 vláda dáva rozkaz k útoku na juhovýchodnom fronte. Ofenzíva vojakov pod vedením generála Brusilova sa začala v júly na Haličskom fronte, no nedostatočný prísun potravín a zbraní znamenal protiofenzívu Nemcov. Neúspech vojakov znamenal ďalšie zvýšenie revolučného napätia v Petrohrade. 2 Júlový puč v Petrohrade

Ráno 3. júla 1917 sa v meste rozšíril revolučný nepokoj. Po poludní sa vzbúrení vojaci zmocnia zbraní a streliva. V uliciach sa objavujú heslá : Rezignácia ministrov – kapitalistov !, Všetka moc sovietom ! Výkonný výbor, ako i niektoré vojenské útvary boli udalosťami prekvapený. Obracali sa Tauridský palác, kde sídlila Rada zástupcov a vojakov ( Soviet ) s radou ako majú postupovať. Neskôr večer boli ulice Petrohradu preplnené ozbrojenými vojakmi, no rozkaz k ich ozbrojeniu nevydal ani veliteľ petrohradskej posádka, ani Petrohradský vojenský okruh, čo bol štáb generála Polovcova. Dočasná vláda so sídlom v Mariinskom paláci bola pod tlakom revolučných nálad nútená presídliť do štábu generála Polovcova. I druhé stredisko moci Tauridský palác, kde sídlil Soviet bol obliehaný vzbúrenými vojakmi a robotníkmi. Práve on, ako orgán zákonodarnej moci bol hlavným terčom ozbrojených povstalcov. Súbežne z júlovými udalosťami v Petrohrade, vyostrila sa situácia i na fronte. Vrchné veliteľstvo si vyžiadalo presunutie petrohradského pluku, ktorý disponoval automatickými guľometmi, ktoré mohli rozhodnúť vojnu. No celý tento pluk, na čele s komunistom poddôstojníkom Žilinom sa o 22,00 dostavil pred Tauridský palác s odôvodnením zabrániť svojou prítomnosťou spojeniu Všeruského výkonného výboru s reakčnými kapitalistami. Vojaci pritom vykrikovali heslá : Všetka moc sovietom ! V paláci pritom prebiehalo spoločné zasadnutie Všeruského výkonného výboru so zástupcami roľníkov. Za danej situácii by bolo násilné prevzatie moci boľševikmi neodôvodnené, preto sa stiahli , no ich prítomnosť v meste za výdatnej pomoci časti vojakov naďalej udržiavalo napätie v meste.

Objavili sa i návrhy presunúť Všeruský výkonný výbor do Moskvy a z Moskvy urobiť hlavné mesto, čo by dalo boľševikom voľnú ruku pri obsadení Petrohradu, ktorý by i naďalej ostal kľúčovým strediskom moci. Na obranu Tauridského paláca sa postavili kozáci, časť vojakov georgijevcov z vojenských škôl 12 a oddiel desať tankov, no ani ráno 4. júla nebol k dispozícii žiaden pluk. Proti stále silnejúcim demonštrantom, podporovaných vojakmi petrohradských posádok, ku ktorým sa pridali námorníci z Kronštadtu a 1. strelecký pluk stála ozbrojená sila generála Polovcova v počte 100 vojakov Preobraženeckého gardového pluku, jedna rota vojenskej akadémie, 2000 kozákov a 50 vojnových georgijevcov. Ostatné petrohradské pluky ostali v neutralite. Na pomoc mladej demokracii prišli i dve čaty a dve delá 6. donskej gardovej batérie. Samotný ozbrojený konflikt sa niesol v znamení prevahy obrancov Tauridského paláca, čo bolo trochu prekvapujúce vzhľadom na rozloženie síl. Boľševici stratili akúkoľvek kontrolu nad mestom, ich vodca utiekol do Fínska. Na pomoc vláde dorazil do Petrohradu 6. júla i frontový útvar v 14. Donskom kozáckom pluku, ale to už bola situácia v meste pokojná, iba miestami sa ešte vyskytla streľba. Obetí na strane vzbúrencov bolo podstatne viac, ako samotných obrancov demokracie. Od 8. júla sa začína s odzbrojením vzbúrených plukov. Demokratická vláda upevňuje svoje postavenie a zavádza v krajine poriadok. Situácia sa ešte zdramatizovala 16. a 17. júla, keď kronštadtský námorníci nevediac o potlačení povstania zaútočili na Tauridský palác a pod vedením Raskolnika zatkli vodcu sociálnych revolucionárov V. Černova. Táto udalosť už nemala pokračovanie a skončila sa rovnako neúspechom ako tie predchádzajúce. Začalo sa zatýkanie boľševických vodcov, ktorý sa angažovali v povstaní a zároveň prebiehalo vyšetrovanie, ktoré malo poukázať na „ nemecké spojenie “. V krajine sa rozšírila protiboľševická kampaň, ktorej cieľom bolo eliminovať akékoľvek ďalšie snahy o prevzatie moci nedemokratickými metódami. Lenin a Zinoviev boli označení za nemeckých špiónov a bol na nich vydaní zatykač. Redakcia pravdy bola zakázaná. Ani situácia po júlovej revolúcii však nemohla priniesť krajine mier, pokiaľ proti sebe stáli strany, ktoré sledovali predovšetkým svoje záujmy, ako záujmy štátu. Navyše sa dokázala spolupráca boľševikov s nemeckou stranou, čo rozhodne nezvyšovalo hodnotu vlastenectva o ktorú sa Rusko mohlo vždy oprieť. Dočasná vláda sa tiež nemala čím chváliť, jej nerozhodnosť, nefunkčnosť a neodbornosť skôr destabilizovali, ako stabilizovali krajinu, ktorá sa ešte stále zmietala vo vojne.

A boli to práve vojaci na fronte, ktorí položili svoje životy za krajinu, ktorej budúcnosť bola viac než neistá. Porevolučné dianie sa nezaobišlo bez samotnej rekonštrukcie vlády. A. Kerenskij odvolal ministerského predsedu kniežaťa Ľvova a sám prevzal predsedníctvo, pričom naďalej zastával funkciu ministra vojny. Zvýšil autoritu Dočasnej vlády, ako i vlastné postavenie v nej, čo dal najavo tým, že presťahoval sídlo vlády do Zimného paláca. Za vrchného veliteľa branných síl menoval generála G. Kornilova. Odzbrojil všetky vzbúrené jednotky, petrohradskú posádku zredukoval na 100 000 vojakov a zbytok poslal na front. Zákaz vydávania boľševických novín, ako i ďalšie represívne opatrenia proti zradcom, kolaborantom a nepriateľom demokracie síce nasvedčovali s akou dôslednosťou a odhodlanosťou chce vláda zabrániť ďalšiemu takémuto pokusu o prevrat, no nenašla v sebe dosť odvahy rozpustiť samotného iniciátora prevratu a to boľševickú stranu. Veľkorysosť vlády v otázke ďalšieho zotrvania tejto strany na politickej scéne došla tak ďaleko, že vláda súhlasila s prepustením všetkých účastníkov puču. .Namiesto toho vláda zacielila svoju pozornosť na tých, čo ich najmenej ohrozovali, na cársku rodinu. Tá sa zdržiavala v Cárskom Selu, no rozhodnutie Kerenského zo 17. júla znamenalo, že sa musí presťahovať na Sibír. Táto nedôvera bola zrejme pokračovaním pochybností Kerenského o lojálnosti kozákov k novej republike, pretože tí boli pred revolúciou verní cárovi. Pre boľševikov sa júlové udalosti skončili vzhľadom na rozsah ich záškodníckej činnosti viac než zmierlivo. Vinou ministra spravodlivosti Pereverzeva, ktorý predčasne uverejnil výsledky vyšetrovania, týkajúce sa financovania boľševických akcií nemeckou bankou sa táto strana mohla proti tomuto obvineniu ohradiť a poprieť. Príležitosť dostal i L. Trockij, na ktorého nebol vydaný zatykač. Vrátil sa do sovietu ako predseda roľníckeho revolučného výboru s jasnou obhajobou boľševikov a rozhodne popiera jej účasť na povstaní organizovaného 16. a 17. júla.

2. 1 Kornilovo ťaženie na Petrohrad


Úplne odlišnú pozíciu zastával vrchní veliteľ vojsk generál Kornilov. Oficiálne prevzal velenie 24. júla, ale nebolo to práve najistejšie postavenie. O tento post sa totiž usiloval i ministerský predseda Kerenskij v snahe získať mnohé právomoci, koncentrovať moc do svojich rúk a hoci i nedemokraticky zachrániť demokraciu. Na strane Kornilova stáli kozáci, ktorí sa tešili veľkej obľube pre svoju obetavosť a statočnosť v boji proti Nemcom a boľševikom.

Vyriešiť napätú situáciu v krajina sa pokúsila Moskovská štátna konferencia konaná 25. – 27. augusta. Kornilov sa správal nanajvýš obozretne a na upevnenie svojej pozície dal premiestniť 3. jazdecký zbor a tzv. Divé divízie, zložené z Kaukazov a kozákov neďaleko Petrohradu a Moskvy. Na samotnú konferenciu prišli zástupcovia všetkých politických strán a boli rozdelení na ľavé a pravé krídlo, pričom ľavé spektrum zaujali zástupcovia sovietov a pravé spektrum členovia Štátnej dumy, armády, námorníctva, kozáckych vojsk a zástupcovia priemyselníkov. Na konferencii vystúpili okrem iných i sám Kornilov, Kerenskij, Plechanov , generál vojska Donského Kaledin a mnoho ďalších. Deň po konferencii publikoval generál Kornilov výzvu kozákom v ktorej obvinil vládu a vyzval ju nerešpektovať a nepodriaďovať sa jej rozhodnutiam. Sám sa pritom pasoval za záchrancu Ruska. Zatiaľ čo generál Kaledin obnovoval na juhu Ruska tradičný kozácky život, vrchní veliteľ Kornilov sa pripravoval na ďalší puč. Po neúspechu ruských vojsk v Rige žiada Kornilov úplnú moc nad petrohradskou posádkou. 7. septembra už žiada odstúpenie vlády a prenos všetkých kompetencií na seba, ako vrchného veliteľa armády. Jeho neprimerané požiadavky vyvolali vlnu nevôle. Petrohradská vláda sa obracia na pomoc ku petrohradskému sovietu v ktorom sú zastúpení i boľševici. Boľševici tak získavajú šancu ako si zlepšiť reputáciu a zároveň i mocenské postavenie v spoločnosti. Na ich čele stojí Trockij, neskorší ľudový komisár. Dal obsadiť všetky dôležité miesta v Petrohrade vojakmi a boľševikmi. Zakladajú milície z ktorých sa stávajú červené gardy. Generál Kornilov rozpustil svoju armádu skôr ako sa dostal do mesta. 12. septembra bol Kerenskij menovaný za vrchného veliteľa vojsk. O dva dni na to bolo Rusko vyhlásené za republiku. V petrohradskom i moskovskom soviete sa touto udalosťou výrazne posilnil vplyv boľševikov, ktorí tak získavajú po prvýkrát prevahu. Lev Trockij sa stane predsedom petrohradského sovietu. No len čo sa ujme funkcie vyzýva na pokračovanie revolúcie. Zatiaľ čo boľševici sa konsolidujú predstavitelia druhého tábora sa navzájom obviňujú z organizovania vzbúr a nepokojov. Ministerský predseda Kerenskij žiadal Radu Zväzu kozáckych vojsk aby prehlásila Kornilova v súvislosti s jeho pokusom o prevzatie moci za zradcu a Kaledina atamana vojska Donského za vzbúrenca. To bolo pre Radu neprijateľné a rozhodne to odmietla. Generál Kornilov bol i napriek tomu zatknutý a prevzatý do väzenia v Bychovu.

Kerenskij si navyše neudržal priazeň ani v armáde a tak mu neostalo nič iné ako spoliehať sa na podporu petrohradského sovietu, v ktorom však prevládali boľševici. No takáto podpora ho stála prepustenie zatknutých vodcov júlového povstania. Daná atmosféra nepriniesla armáde istotu a disciplínu, práve naopak upadajúca morálka spôsobovala jej rozklad a nedôveru v daný poriadok. Dočasná vláda ustanovila na 25. novembra voľby do Ústavodarného zhromaždenia, no ešte pred tým sa rozhodla zvoliť tzv. predparlament, ( Rada Ruskej republiky ), ktorý zahájil svoju činnosť 7. októbra v Mariinskom paláci. V Rade boli zastúpené všetka politické strany, soviety a ďalšie organizácie. Boľševici vedení Trockim, vzkriesení po júlových udalostiach i tu pokračovali v šírení demagógie a otvorenou snahou prevziať v krajine moc. Je však neuveriteľné, ako vláda po všetkých tých udalostiach opäť podcenila toto nebezpečenstvo. Zmierniť neopodstatnenú nenávisť voči kozákom z radov niektorých organizácií sa na zasadnutí Rady snažil ich zástupca P. M. Agejev, ktorý kozákov predstavil ako stabilnú a dôverihodnú zložku armády demokratického Ruska. Vyhlásením : „ Kozáci vám podávajú ruku, a keď ostane visieť vo vzduchu, zovrie sa v päsť, ktorá môže udrieť do hlavy “. Konferencia vyjadrila nedôveru dočasnej vláde, tá však ani v rekonštruovanej podobe nedokázala zabrániť blížiacemu rozkladu demokracie v Rusku. 3 Októbrový boľševický prevrat

O čo väčšmi rástla sebadôvera boľševikom o to väčšia bola arogancia Lenina, ktorý obvinil svojich straníckych kolegov zo zrady, keď sa zúčastnili tejto „ demokratickej konferencie “. Ako píše vo svojom liste : „ „ Namiesto toho ju mali obkľúčiť a zatvoriť “. Zatiaľ čo sa Lenin pripravoval na príchod do Petrohradu, ÚV v obave z jeho unáhleného konania mu príchod pozastavil. Nahnevaný ich postupom ich opätovne vyzýva k prevzatiu moci. Lenin uvedomujúc si, že nemá takú podporu medzi obyvateľstvom, aby mohol prevzatie moci legitímne zdvôvodniť sľúbil to, čo Rusko najviac potrebovalo – pôdu roľníkom a mier národu. Bol presvedčený, že ak všetko znárodní, dá ľudu to čo najviac potrebujú a ukončí mier aj za cenu veľkej straty územia, ľud ho bude nasledovať. Na tajnom zasadnutí ÚV strany Lenin naliehavo žiadal povstať proti vláde ešte pred zvolaním Ústavodarného zhromaždenia. Jeho návrh, ktorý predpokladal spojenie so sociálnymi revolucionármi bol prijatí, pričom proti nemu hlasovali len dvaja. I napriek námietkam bolo vymenované sedemčlenné politické byro na čele s Trockim, ktoré bolo poverené prípravou povstania.

Ustanovený bol tiež vojenský revolučný výbor, v ktorom boli rovnako zastúpení boľevici, esseri ako i zástupcovia vojakov. K jeho ďalším členom patril Trockij, Dzeržinskij, Laševič, Nevskij, Antonov a ďalší. Výbor vypracoval plán obsadenia Zimného paláca a zatknutia členov Dočasnej vlády. Pokiaľ by vláda kládla odpor, boli pripravené delá z krížnika Aurora a Petropavlovskej pevnosti. Situácia sa dramatizovala no vláda a predparlament stále hľadali mierové a pokojné riešenie krízy, spoliehajúc sa pritom na dostatočnú podporu petrohradských plukov, kozáckych vojsk, junkerov a ženského pluku. Kerenskij však netušil aké ťažkosti ho pri zabezpečení takejto podpory čakajú. Jeho vládny rozkaz na mobilizáciu donských plukov sa stretol u kozákov s podmieneným súhlasom. Kozáci predložili tieto podmienky :
1. Pluky budú posilnené dostatočným počtom guľometov,
2. Setniny, ktoré boli umiestnené v továrňach, musia byť odvolané, aby neboli od svojich plukov
odrezané, alebo na mieste popravené,
3. Každý pluk musí byť doplnený obrnenými autami,
4. Je potrebné, aby jazdné puky doprevádzala pechota.



Kerenskij sľúbil podmienky splniť a predparlament medzitým vyslal dve setniny 14. pluku a guľometný oddiel na obranu Zimného paláca. Kerenskij svoj sľub nesplnil a tak sa kozáci spolu s 14. plukom odobrali späť do kasární. V tom čase sa na stranu boľševikov pridal i Pavlovský pluk a tak ostalo len otázkou času kedy sa vzbúrenci vzmôžu na ozbrojený útok. Na obranu demokracie boli k dispozícii už len junkerské školy 19 a ženský prápor, čo bolo vzhľadom na situáciu veľmi málo. 24.10.1917( podľa vtedy platného ruského kalendára) obsadili červené gardy, vojaci a námorníci pod vedením vojenského revolučného výboru, predstavovaného a organizovaného boľševikmi strategické a kľúčové strediská mesta. V noci z 25. – 26. októbra ( 7.– 8. novembra) prepadli boľševici sídlo vlády - Zimný palác a uväznili 13 ministrov. Iba jeden granát z krížnika Aurora narušil inak ľahký a pokojný priebeh celého prevratu. Na protest proti práve uskutočnenému boľševickému puču opustili menševici a sociálny revolucionári II. všeruský zjazd sovietov, ktorý sa konal v paláci Smolnom. Ostatní účastníci zjazdu zvolili 26. októbra novú vládu - Radu ľudových komisárov a schválili dva dekréty – dekrét o pôde a dekrét o miery. V prvej sovietskej vláde, ktorej predsedom bol Lenin zastávali významné posty okrem iných i A. I. Rykov ako ľudový komisár vnútra, I.I. Skorcov ( Stepanov ) – ľudový komisár financií, L.D. Trockij – ľudový komisár zahraničia a J. V.

Stalin ako ľudový komisár pre národnosti. 3. 1 Útek Kerenského a boj za demokraciu


Dobytie Zimného paláca podnietilo Kerenského k úteku z Petrohradu. Z paláca odchádzal v osobnom automobile a údajne v prezlečení za ženu. V Gatčine nenašiel podporu a preto odchádza do Pskova na štáb severnej fronty. Nádej na potlačenie revolúcie a obnovu demokracie vkladal do generála Krasnova, velila III. kozáckeho jazdeckého pluku a ktorý sa v tom čase nachádzal v Ostrove, vzdialeného od Petrohradu asi 300 km. Generál Krasnov obdržal, nič netušiac o prevrate V Zimnom paláci list od Kerenského na okamžité stiahnutie Donskej divízie k Petrohradu. Transport jeho armády sa stretol s odmietavým stanoviskom generála severného frontu Čeremisova, ktorý mu nariadil aby vyložil vlaky a ostal v Ostrove. No situácia sa mení hneď po tom, čo sa dozvedel od komisára Vojtinského správu o prítomnosti Kerenského v Ostrove. Spojenie generála Krasnova a Kerenského znamenalo v tom čase jedinú reálnu silu, ktorá by mohla potlačiť boľševický puč. No napriek jednotnej rezolúcii kozáckeho kongresu ako i ďalších organizácií nenašla sa okrem 12. armády, ktorého súčasťou bol i III. kozácky pluk dostatočná podpora pre potlačenie revolúcie. Kerenskij poveril generála Krasnova hlavným velením vojsk, ktoré však nepredstavovali takú silu akú by si prial. Neveľká armáda vystúpila v Gatčine, kde ju posilnila časť armády z 10. Donského pluku. Kerenskij bol plný optimizmu a veril, že petrohradské posádky sa pridajú na jeho stranu, to ešte netušil ako hlboko sa mýlil. Jediný kto bol odhodlaný brániť Kerenského vládu boli vojenské školy, tie však boli plne zamestnané vo svojich lokalitách. Situáciu zdramatizovali i tri donské pluky, ktoré si ako podmienku svojej účasti stanovili podporu pechoty. V Gatčine sa pokúsil vtedy už generálmajor Krasnov zmobilizovať všetky protiboľševické sily na obranu Petrohrade výzvou : „ .. Občania, vojaci, chrabrí kozáci z Donu, Kubáne, Ussurie, Zabajkalska a Jeniseje, Vy všetci, ktorí ste zostali verný vojenskej prísahe. Volám vás, aby ste prišli chrániť Petrohrad pred násilím a hladom a Rusko pred hanbou, spôsobenou skupinou temných a skazonostných ľudí, ktorí sú vedení vôľou a peniazmi cisára Vilhéma...“ I napriek tomu, že generálmajor zámerne spomenul cisára a Nemecko, aby tím zdôraznil zradcovstvo a apeloval na vlastenectvo k matičke Rusi, nestretla sa jeho výzva s veľkou podporou.

Útok proti Petrohradu, kde stála niekoľko tisícová armáda vojakov podporujúca soviet a masa revolučne naladených robotníkov nemohla skončiť inak ako neúspechom. K vojenskému stretu napokon došlo, ale bolo to skôr také „ dohadovanie podmienok“ , ako ozajstný zúrivý boj. No ani počiatočné úspechy Krasovej ofenzívy, najmä po obsadení Cárskeho Sela , nedošlo v armáde k zlepšeniu morálky a k väčšiemu nasadeniu do bojových akcií. Dosť biedne postavenie kozákov ešte vystupňovalo neodborné a nedôveryhodné vystupovanie Kerenského, ktorý jasne dokázal že sa na túto funkciu v týchto časoch vôbec nehodí. Objavili sa návrhy na jeho odstránenie, no Krasnov takéto riešenie odmietol. Boľševici zmobilizovali na obranu Petrohradu a svojej revolúcie všetky vojenské útvary. 29 októbra zasadal Vojenský revolučný výbor ktorý rozdelil veliteľské funkcie, pričom veliteľom frontu sa stal plukovník Muravjov. Krasnova pozícia sa mohla oprieť o asi 1000 kozá kov, jeden obrnený vlak a jednu batériu poľných diel. Posledná konfrontácia síl sa odohrala na Pulkovských výšinách. Tu sa kozáci stretli s nepríjemným prekvapením, keď sa v plnom bojovom nasadení stretli s nemeckou pechotou a delostrelectvom, ktoré pomáhalo postupujúcim červenoarmejcom a Izmajlovskému pluku. Tieto, ale i iné okolnosti prinútili Krasovu armádu uzavrieť s boľševikmi prímerie. 3.2 Začiatok i koniec Ústavodarného zhromaždenia


Po tomto prímerí sa III. jazdecký zbor sústredil v Gatčine a čakal na transport svojich jednotiek. O ich ďalšom osude malo rozhodnúť rokovanie medzi Krasnovom a boľševikmi. Nakoniec boli kozáci transportovaní do svojich krajín, zatiaľ čo Krasnov bol pod dozorom. Nakoniec sa 1. februára predsa len dostavil do svojho rodného Donu. Po potlačení kozáckeho odporu bola zrušená i Rada zväzu kozáckych vojsk, čo v reálnom živote znamenalo postupné eliminovanie akejkoľvek činnosti, ktorá by nebola v súlade s boľševickou ideológiou. Postupné preberanie moci boľševikmi sa nestretlo s takou jednotou a podporou ako to zdokumentovala neskoršia komunistická propaganda. Mnohí príslušníci boľševickej strany, ale i osobnosti kultúrneho života videli v nastupujúcej diktatúra hrôzu a teror. Boľševici ako Bogdanov, Krasin, Bazarov , Gorkij a iní nazvali prevrat „ smiešnym dobrodružstvom “ a sovietsky režim „ výplod pomäteného delíria“. Vyzývali pracujúci ľud aby zabránil Leninovi jeho experiment s Ruskom a nepripustil nastupujúcu cestu krvavého režimu. 29. októbra sa konali v Rusku voľby do Ústavodarného zhromaždenia, ktoré vyhlásila ešte Dočasná vláda a ktoré nebola schopná zrušiť ani narastajúca sovietska moc.

Zúčastnilo sa ich asi 85 miliónov voličov, čo predstavovalo 63 percent všetkých oprávnených voličov. Ich výsledky boli pre boľševikov sklamaním, skončili druhý s podielom 23 % hlasov za víťaznými essermi s 40 % hlasov. 24 Arogancia boľševikov už prerástla do nekontrolovateľných rozmerov. Postarali sa pomocou im vlastnej demagógie o jej nefunkčnosť a rozpustenie tejto prvej a na dlhých sedemdesiat rokov i poslednej demokratickej inštitúcie. Na presadenie svojich vlastných záujmov neváhali použiť i silu proti tým, ktorí ich podporovali, hoci s jednou chybou – že chceli demokraciu.
20. decembra poveril Lenin F. E. Dzeržinského aby zostavil Celoruskú osobitnú komisiu ( črezvyčajnaja komisia ) pre boj s kontralevolúciou a sabotážou. Čeka, čo bola jej skratka znamenala nástup teroru v tejto najrozľahlejšej krajine.
Niet pochýb, že Leninom posadnutá myšlienka svetovej revolúcie a víťazstva proletariátu na celom svete, ako i osobnej túžby po moci ho doviedli až k vlastizrade. Podpísanie mieru v Brest - Litovsku i napriek strate mnohým územiam nebolo pre Lenina až takým veľkým problémom. Jeho myseľ už bola posadnutá myšlienkou svetovej revolúcie a víťazstva komunizmu na celom svete. A tomu sa nevyhne ani Nemecko. Na to aby sa preukázala jeho absurdná predstava nebolo treba čakať celé desaťročia, stačilo aby sa rozhodujúcich dňoch tohto roku našiel taký politik, ktorý by zabránil boľševikom v ich ceste k diktatúre. Udalosti tohto roku ukázali, že tolerancia a zhovievaví prístup k ničiteľom humánnych a demokratických hodnôt nevedie k ich posilneniu, ale zániku. Záver


Revolučné udalosti v roku 1917 sa začali vo februári zvrhnutím cára a monarchie a vzniku republiky. Bola ustanovená Dočasná vláda, ktorá mala priviesť spoločnosť k parlamentným a slobodným voľbám.
Po februári sa však situácia zdramatizovala, neúspech ruských vojakov na východnom fronte, slabá Dočasná vláda a silnejúci vplyv boľševikov spôsobili júlový pokus o puč. Boľševickú snaha o prevzatie moci, odstránenie buržoázie a zavedenie diktatúry proletariátu nakoniec uskutočnil 25. októbra ( 7. 11. )
V.I. Lenin, ktorý pomocou Nemecka napadol Zimní palác, zvrhol Dočasnú vládu a na celé desaťročia určil ďalší osud krajiny. Končí sa krátke obdobie demokracie, nastupuje diktatúra, teror, prenasledovanie, hlad a nesloboda. To všetko v záujme pracujúceho ľudu o ktorú sa boľševici opierali, to všetko pre mier, slobodu a spravodlivosť, ktoré namiesto skutočnosti, stali želaním.