referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ľudomila
Pondelok, 16. septembra 2019
Tereziánsky urbár
Dátum pridania: 04.11.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: myslienka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 391
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 1.5
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 2m 30s
Pomalé čítanie: 3m 45s
 
V januári 1767 bol vydaný „milostivý urbár“, cisárske nariadenie, ktoré jednotne v celom Uhorskom kráľovstve upravovalo vzťahy medzi zemepánmi a ich poddanými. Urbár sa nezavádzal naraz, ale iba postupne, po jednotlivých stoliciach. Základnou črtou tereziánskej úpravy alebo reformy bola snaha uviesť do určitého pomeru dávky a povinnosti poddaného voči jeho zemepánovi s rozsahom pôdy, ktorá je v jeho úžitku.

Podľa urbára poddaný hospodáriaci na jednej usadlosti bol povinný odpracovať pre svojho zemepána 52 dní so záprahom alebo 104 dní pešo. Tí, ktorí hospodárili na polusadlosti, štvrtine, osmine, robotovali alebo platili úmerne menej. Želiari s domom boli povinní odpracovať na panskom 18 dní, bez domu 12 dní ročne. Za „domový grunt“ – záhradu a pozemok, na ktorom stál dom – platili poddaní zemepánovi 1 zlatý ročne. Ďalej poddaní boli povinní ako predtým odvádzať svojmu zemepánovi deviatok a cirkvi desiatok z úrody, okrem toho rôzne naturálne dávky, tzv. dary. Okrem toho mal poddaný dávať zemepánovi od usadlosti ročne 2 sliepky, 2 kapúnov, 12 vajec a holbu masla, 30 poddaných spolu jedno teľa.

Naturálne dávky bolo možné zmeniť na roboty alebo peniaze. Ako vidieť, skladba poddanských dávok a povinností ani po urbárskej reforme sa nezmenila, len v porovnaní s rokom 1514 vzrástla. Najväčším nedostatkom tereziánskeho urbára bolo, že rozsah poddanskej usadlosti nebol jednotný pre celú krajinu, ale kolísal. Závisel od kvality, bonity pôdy a od rôznych výhod, „benefícií“, ktoré používal poddaný, najmä však od záujmov a subjektívnych názorov stoličnej šľachty. Najmä šľachta v slovenských stoliciach vyvinula úplne horúčkovité úsilie, aby rozsah poddanských usadlostí bol čím menší, slovom, aby jej dovtedajšie príjmy – feudálna renta – neklesala. Na prevažne hornatom Slovensku 37% usadlostí bolo začlenených do prvej, 40 % do druhej bonitnej triedy (vcelku boli štyri). Urbár sa však stal základom nielen pre výrub zemepanských dávok, ale aj štátnej dane. Táto prax spôsobila, že slovenský roľník až do konca feudalizmu bol relatívne viac vykorisťovaný ako roľník maďarský.

Roku 1774 sa tereziánska urbárska reforma skončila. Šľachta nie bez škodoradosti si mohla mädliť ruky a posmeškovať: „Obohrali sme Máriu Teréziu.“ Slovenský poddaný ľud vo svojich nádejach a ilúziách v dobrú a spravodlivú panovníčku bol sklamaný. Na Orave cez celé 70. roky poddaní odmietali prijať urbár a ich odpor lámali vrchnosti väzením a nútenými právami. Protestovali aj zemepanské mestečká, ktoré padli na roveň poddaných „pripútaných k pôde“, bez práva na slobodné sťahovanie. V Prievidzi sa vzbúrili a vzburu organizovali ženy. Všetko však bolo márne. Tereziánsky urbár ostal základnou zákonnou úpravou poddanských vzťahov až do konca feudalizmu, do roku 1848.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.