V našej práci, ktorej cieľom je objasniť chápanie človeka v jeho predmetnej a obsahovej stránke, ako bytosť metafyzickú a človeka, ako osobnosť so svojimi záujmami, potrebami a cieľmi, ako bytosť praktickú sa pokúsime vymedziť jeho priestor a postavenie, ktoré mu prináleží a ktoré si vytvára. Z pohľadu metafyzickej dimenzie pôjde o analýzu človeka, ako súcna medzi súcnami a jeho vymedzenie ako subjektu v ontickom zmysle. A v rámci axiologickej dimenzie sa zameriame na jeho status v prírodnom svete, vo vzťahu k okolitému svetu, zamerajúc sa pritom na otázky morálnych, estetických, ekonomických a náboženských hodnôt, ktoré špecifikujú tento vzťah. Skôr než pristúpime k takejto analýze, musíme si objasniť pojem antropológie z pohľadu jej členenia ako i v kontexte jej historického vývoj.
Antropológia vo všeobecnosti, ako náuka o človeku má viacero disciplín a možno ju modifikovať ku každej činnosti, kde ako denotát vystupuje človek. Nás však najviac zaujíma filozofická antropológia (uchopenie reálnej, plnej existencie človeka, jeho podstaty a miesta v kozme), antropológia teologická ( otázka kresťanského uchopenia človeka, jeho nesmrteľnosť, stvorenosť, spása .. ) a antropológia sociálna ( vývoj človeka a jeho duchovná kultúra). Antropológia okrem takéhoto členenia prešla i historickým vývojom, a hoci sa tento pojem vo filozofii používa od 17. stor., problematika človeka neobišla pozornosti ani predchádzajúcemu obdobiu. V antickom období bol človek neoddeliteľnou súčasťou kozmu. Jeho osud bol determinovaný miestom v tomto kozme, bol súcnom medzi súcnami, obdarený na rozdiel od ostatných súcien rozumom. Človek nebol centrom pozornosti, nie je to ani špecifické výnimočné súcno, človek je predovšetkým prírodný tvor, zložený z prírodných látok a podliehajúci prírodným zákonom. Alkmaion napr. tvrdí, že človek sa líši od iných živých bytostí, tým že myslí, oči vidia prostredníctvom vody a obsahujú oheň. Filoalos Kratónsky tvrdí, že naše telá sa skladajú z tepla. Atomisti sa zmieňujú o duši, ako o čomsi ohnivom a teplom, pritom vo svojej teórii sa opierajú o pojmy, ako „ vlhkosť, vzduch, chlad, teplo a iné. Problematikou človeka sa zaoberali i sofisti. Ich pohľad, ale neskúma ľudskú bytosť v jej metafyzickej rovine, ani sa nepohybuje v dimenziách ontológie, ale sleduje aspekt jeho správania, konania z pohľadu jeho začlenenia do spoločnosti.