Operácia Overlord: Vylodenie v Normandii

Operácia Overlord: Vylodenie v Normandii
6. jún 1944

Úvod
V prvých rokoch vojny bolo Nemecko veľmi hrdé, vyhrávali bitku za bitkou a európske štáty padali jeden za druhým. Polovička Francúzska bola zabratá. Neskôr sa situácia nevyvíjala tak priaznivo, ako spočiatku očakávali. Leteckú vojnu o Anglicko Nemci nevyhrali. Hitler nezahájil inváziu na britské ostrovy. Neskôr Nemci začínali prehrávať. Od Anglicka ich oddeľoval len úzky prieliv. Uvedomovali si nebezpečenstvo spojeneckej invázie do Francúzska, preto Hitler presadzoval vybudovanie atlantického valu - mohutného opevnenia pozdĺž západného pobrežia Európy, od Dánska až po Španielsko. Európa mala byť ako nedobytná pevnosť. Nebolo to reálne postaviť takú dlhú líniu. Najdôležitejšie bolo postaviť opevnenia blízko Anglicka a okolo prístavov a ústí riek. Do roku 1942 sa na opevneniach urobilo len málo, ale po útoku na prístav Dieppe sa výstavba urýchlila. V roku 1942 viac ako 5000 Kanaďanov pristálo pri Dieppe. Tento prístav bol dobre opevnený a ich útok sa skončil neúspechom. Veľa Kanaďanov prišlo o život. Spojenci sa mohli presvedčiť o tom, ako majú Nemci opevnené prístavy. Napriek porážke Kanaďanov táto krvavá predohra invázie Hitlerom otriasla. Presvedčila ho v potrebe dokončiť atlantický val rýchlejšie. Výstavba bola fanaticky zrýchlená. Tisíce zotročených pracovníkov drelo vo dne a v noci. Boli položené milióny ton betónu. Kdekoľvek v Hitlerovej Európe vtedy nebolo možné dostať cement k inému účelu. Bolo objednané ohromné množstvo ocele. (Dodávka ocele bola ale pomalá, tak sa inžinieri museli zaobísť čiastočne bez nej na úkor palebnej sily.) Dopyt po materiáli bol tak veľký, že boli rozobraté časti starej Maginotovej a Siegfriedovej línie. Koncom roku 1943 pracovalo na vale viac než pol milióna mužov. Bolo vidieť, že Hitler sa invázie obáva. Hoci ešte ani zďaleka nebol val dokončený, stával sa pre spojencov hrozivou skutočnosťou.

Situácia v Nemecku.
Jún 1994. Hitlerove Nemecko bolo neustále bombardované spojeneckými bombardérmi a trpelo porážku po porážke. Mohutné ruské vojenské sily bojovali na východnom fronte, spojenci prenikali do Talianska. Armády wehrmachtu boli oslabené a všade ustupovali. Ale Nemecko ešte zďaleka nebolo porazené. Bolo veľmi pravdepodobné, že sa spojenci pokúsia otvoriť nový západný front. Na nemeckom velení sa všeobecne predpokladalo, že k invázii príde v oblasti Pas-de-Calais, tam bola vzdialenosť medzi Anglickom a kontinentom najmenšia. Od Pas-de-Calais bola k nemeckým hraniciam cesta najkratšia, tento fakt tiež napovedal, že spojenci sa pokúsia vylodiť pravdepodobne tu. Hlavne na tomto mieste boli budované opevnenia a čakala tam pripravená silná 15. armáda. Spojenci toto miesto často bombardovali. Nemci ale samozrejme nemohli vedieť kde a kedy príde k útoku, aj keď rozviedka pracovala naplno a starostlivo sa sledovala každá rádiová frekvencia.

Na pobrežný val, ktorý sa staval, boli rôzne názory. Poľný maršal von Rundstedt, vrchný veliteľ OB West (veliteľstvo oblasti západ - OberBefehlshaber West), nikdy neveril v nepohyblivé opevnenia. On v roku 1940 prekonal Maginotovu líniu. Vedel, že val na čas protivníka zadrží, ale bol presvedčený, že ho nezastaví. Inváziu mienil zastaviť tým, že hlavné vojenské sily umiestni ďalej od pobrežia a zaútočí až po pristáti spojeneckých vojsk. Na druhej strane Hitler svoj val horlivo obhajoval. Za odrazenie útoku spojencov, keď začne invázia, zodpovedal poľný maršal Ervin Rommel, vrchný veliteľ armádnej skupiny B - najmocnejšej sily akú kedy Nemci na západe mali. Rommel bol odhodlaný spraviť všetko, čo bolo v jeho silách aby odrazil spojenecký útok. Pod jeho velením sa budovali obranné opevnenia, do ktorých vkladal svoje nádeje. Bol si vedomý, že rozhodujúca bude bitka na pobreží. Vravel, že o osude Nemecka sa rozhodne za prvých 24 hodín od začiatku invázie. Na svoju úlohu sa dôkladne pripravoval. Všade na pobreží, kde mohlo prísť k vylodeniu nechal postaviť hradby protiinváznych prekážok. Betónové kužele, oceľoví ježkovia, zubaté železné konštrukcie tesne pod hladinou mora. Všetko to bolo poprepletané mínami všetkého druhu (od veľkých, ktoré odtrhnú tankom pásy, až po S-míny). Kde nebolo dosť mín, boli použité delostrelecké granáty. Tieto Rommelove vynálezy mali odraziť a zničiť pristávacie člny plné vojakov ešte predtým, než dorazia na pobrežie. Aj na pobreží bolo umiestnené veľa ostnatého drôtu a mín. Celkovo bolo umiestnených viac ako pol milióna týchto prekážok a pobrežie bolo zamorené viac ako 5 miliónmi mín. (Rommel bol očarovaný mínami ako obrannou zbraňou. Robil si nádeje, že poseje invázne brehy 60 miliónmi mín.) V čase vylodenia boli nemecké ženistické práce splnené v oblasti Pas-de-Calais na 68% a v Normandii na 18%. Rozsiahle územia Normandie boli zaplavené. Do polí bolo vsadených veľa betónových stĺpov, aby nemohli pristávať nepriateľské lietadlá. Rommel si dal záležať. Vedel, že spojenci dosiahli ”vysokého stupňa pripravenosti”, ale nemohol vedieť, kedy sa invázia začne. V osudný deň odcestoval do Nemecka na dovolenku, jeho žena slávila narodeniny. Bola to irónia osudu, že zmeškal chvíľu, ktorú tak dlho očakával.
Spojenecké prípravy
Na konferencii v Teheráne na Stalinove naliehanie prisľúbili spojenci vytvorenie nového západného frontu. Stanovil sa termín máj 1944. V Anglicku sa spojenci pripravovali na inváziu. Ešte predtým, ako bol zostavený konečný plán vylodenia, prúdil do Anglicka nepretržitý tok ľudí a zásob. Bolo tam približne 1,5 milióna amerických vojakov, 1 milión anglických a 500 tisíc kanadských vojakov. Okrem toho sa operácie zúčastnili aj iné, menšie národy. Ku dňu D mali vojenskí stratégovia celkovo k dispozícií 2 876 000 vojakov. Juh Anglicka bol ako obrovský vojenský sklad. Stavali sa nové letiská. Boli dovezené 2 milióny ton nákladu a výstroje. Bolo treba postaviť 280 km nových železničných tratí, aby sa to všetko mohlo poodvážať ďalej do vnútrozemia. V lesoch boli ukryté hory munície, vedľa seba stáli tanky, pásové vozidlá, obrnené autá, nákladné vozidlá, džípy a sanitky, dohromady viac ako 50 tisíc vozidiel. V poliach stáli dlhé rady húfnic a protilietadlových diel. Aby sa nahradil opotrebovaný francúzsky železničný park, keď sa rozšíri predmostie, bolo pripravených 20 tisíc cisternových vagónov a skoro tisíc čisto nových lokomotív. Bolo tam toľko vojska, že len pre amerických vojakov varilo 4500 kuchárov. Dwight D. Eisenhower bol vrchným veliteľstvom vo Washingtone vymenovaný za veliteľa spojeneckých inváznych vojsk. Jeho úloha bola: ”Vstúpite na európsky kontinent a spoločne s ostatnými spojenými národmi podniknete operáciu namierenú na srdce Nemecka a smerujúcu k zničeniu jeho ozbrojených síl.” (pozri dokumenty) Mali skoncovať s tyraniou, ktorá zavliekla svet do najkrvavejšej vojny. Príprava rozsiahlej invázie bola viac než jeden rok predmetom intenzívneho vojenského plánovania. Problémy s prípravou základnej koncepcie plánu boli neuveriteľne zložité. Taká veľká akcia ešte nikdy predtým nebola podniknutá, bolo málo konkrétnych rozkazov a málo vojenských skúseností. Zato bolo veľa otázok ako to všetko optimálne zorganizovať.

Plán dostal meno OVERLORD.
Spojenci sa mali vylodiť v Normandii, na asi 100 kilometrovom úseku od Le Havre po Cherbourg. Americké, kanadské a anglické jednotky mali pobrežie rozdelené na 5 pláží - Utah, Omaha, Gold, Juno a Sword. Tu sa mali pokúsiť postupne vytvoriť predmostie na prísun vojakov a výzbroje, neskôr obsadiť prístav a vytvoriť novú frontu proti Nemecku. Bol to veľmi presný a zložitý harmonogram, bolo určené, kto sa kedy kde bude nachádzať a čo ma vykonať.

Keď bol plán na základe vedomostí o nepriateľovi zostavený, bolo dôležité čo najlepšie určiť deň začatia invázie, deň D. Začatie operácie vo veľkej miere záviselo od počasia a iných prírodných faktorov: bolo potrebné aby bol odliv, a to počas celého dňa. Ďalej musel svietiť mesiac, a ten musel vyjsť neskoro. Aby bolo vidieť na nepriateľov musí byť dobrá viditeľnosť. Mal by vanúť len mierny vietor, a to smerom do vnútrozemia. A nakoniec spojenci potrebovali ešte najmenej 3 pokojné dni, na rýchly prísun vojakov a materiálu. Do úvahy pripadal 5., 6., alebo 7. jún. Ďalšie čakanie na vhodné podmienky by znamenalo zníženie šancí na úspešnú inváziu. Všetky prípravy sa konali v prísnej tajnosti, vojaci v Anglicku sa pripravovali na vylodenie na anglickom pobreží. Boli medzi nimi vojaci, ktorým sa podarilo uniknúť z prístavu Dunken, aj Kanaďania, ktorí prežili útok na prístav Dieppe. Na psychiku vojakov zle pôsobila skutočnosť, že nevedeli kedy sa invázia začne. Neostávalo im nič iné, ako iba čakať. Invázia naplánovaná na 5 jún sa kvôli nepriaznivému počasiu odložila. Po porade s meteorológmi a podriadenými spravil Eisenhower veľké rozhodnutie - bol určený konečný termín dňa D: utorok, 6. jún 1944.
Začiatok invázie.
Večer, 5. júna sa z Anglicka vydala kolónia vyše 5 tisíc lodí všetkého druhu smerom do Francúzska. Toľko lodí sa ešte nikdy predtým nezúčastnilo na spoločnej akcii. Lode plávali vo viacerých prúdoch vedľa seba po vopred odmínovaných trasách. Vpredu plávali mínolovky, za nimi sa tiahli torpédoborce a vzadu boli do široka ďaleka vyloďovacie plavidlá. Ráno, 6. júna, krátko po polnoci zhodili lietadlá výsadkárov - prieskumníkov. Ich úloha bola svetelne vyznačiť plochy pre ďalších parašutistov a pre klzáky, ktoré mali dopraviť prvé vozidlá a muníciu. Z pristávacích plôch bolo treba odstrániť Rommelove prekážky. Nie všetci prieskumníci splnili svoju úlohu. Veľa ich zablúdilo, alebo boli odviaty na kilometre od určenej pozície. Na vyznačenie oblastí nemali veľa času. Niektorí vyznačili svoju oblasť chybne. Neskôr pristávali radoví výsadkári. Tí mali obsadiť dôležité cesty a mosty. Iní zase pokúsiť sa zneškodniť nepriateľské batérie. Bola to najväčšia výsadková operácia o ktorú sa kto kedy pokúsil. 882 lietadiel zhodilo spolu 13 000 mužov. Mnohí, zaťažení ťažkým výstrojom sa utopili v bažinách a mnohí s nestretli so svojimi veliteľmi, lebo boli roztrúsení po širokom okolí.

Klzáky, ktoré preleteli nemeckou protilietadlovou obranou a pristáli na určených miestach, donášali muníciu a vozidlá (v priestoroch britskej 6. výsadkovej divízie pristálo 69 klzákov, z toho 49 na správnom mieste). Spojenci mali nedostatok vycvičených pilotov. Často vedľa pilota, na mieste pomocného pilota sedel len obyčajný výsadkár. V prípadoch, keď sa pilot zranil, ostalo pilotovanie v rukách neskúseného výsadkára. Našťastie použitý typ klzákov nebol veľmi náročný. Z rozbitých klzákov, ktoré pristáli, vystupovali spojeneckí vojaci s cieľom splniť svoje rozkazy. Do rána, boli obsadené dôležité mosty, iné boli vyhodené do povetria a podarilo sa zneškodniť niektoré delá a guľometné hniezda. Výsadkári oslobodili 1. francúzske mesto od Nemcov - Ste. Mére-Eglise. Francúzske podzemné hnutie zatiaľ prerušilo nemecké vojenské telefónne spojenia.

Nemci vedeli, že pristáli výsadkári, ale ešte nevedeli o čo ide. Sledovali more, no žiadne lode nevideli. Okrem výsadkárov bola zhodené aj asi tisícka bábok oblečených do vojenských šiat, aby zmiatli Nemcov. Na vyšších stupňoch nemeckého velenia panoval zmätok, váhanie a nerozhodnosť. Dostávali navzájom si protirečiace správy. Nadránom bolo OKW v Nemecku požiadané o uvolnenie posíl. Na základe informácií, ktoré malo velenie k dispozícií nemohlo vedieť, či naozaj ide o niečo dôležité, posily neboli uvolnené. Nemecký vojaci pri stretnutiach s nepriateľom reagovali rýchlo a pohotovo. Tisíce nemeckých vojakov už bolo v pohybe. Nemci veľmi úzkostlivo čakali na svitanie, aby sa ukázalo, o čo ide. Do vojenských štábov sa dostala varovná správa - námorné stanice zachytávali zvuk lodí, veľa lodí. Okolo 6. hodiny ráno sa lode priblížili na dohľad. Pre Nemcov to bol úžasný pohľad, vidieť na celom obzore od západu po východ tak ohromne veľké loďstvo. Akonáhle sa priblížili na dostrel začala sa streľba. Spojenci boli podporovaní zo vzduchu vyše 10 tisíckami stíhačov a bombardérov. Pobrežné batérie boli neustále bombardované lietadlami a ostreľované salvami z vojenských lodí. Lietadlá bombardovali nemecké pozície, aby vojaci mali ľahšiu prácu. Delá na lodiach boli rozpálené dočervena. Zopár lodí bolo zasiahnutých, niektoré narazili na podmorské míny a potopili sa (Corry). Vojaci na lodiach, približujúcich sa k Francúzsku, trpeli od neustáleho kolísania morskou nemocou. Boli celí zúbožení ešte pred vylodením. S plným výstrojom vážili najmenej 135 kg, boli nepohybliví a pomalí. Keď prestupovali do člnov, mnohí sa zranili, alebo utopili. O 630 za začalo vyloďovanie. Najprv sa vylodili obojživelné tanky s prvými vojakmi, hneď nato nastúpili ženisti. Tí museli zneškodniť míny a vyhadzovať do vzduchu železné konštrukcie, aby mohli pristávať vyloďovacie člny s vojakmi a vozidlami. Prví spojenci pristáli na pobreží. Američania pristávali na plážach Utah a Omaha, Briti na plážach Gold a Sword a kanaďania na pobreží Juno.
Vlastná invázia
Na jednotlivých úsekoch bola situácia odlišná. Napríklad americkí vojaci na pláži Utah mali dojem, akoby išlo len o ďalšiu cvičnú akciu. Prekážky tam neboli až také hrozné, ako čakali a nepriateľ strieľal iba sem-tam. Cítili sa dokonca oklamaní, čakali väčší odpor. Najväčšie problémy im robili veľké vlny. Títo vojaci rýchlo prenikali do vnútrozemia. K americkému pobrežiu Utah sa blížila už 3. vlna člnov a stále ešte nenarazili na veľký odpor. Iná bola situácia na ostatných plážach. Obzvlášť trpko to vyzeralo na pláži Omaha, ktorá dostala prezývku krvavá Omaha. Táto časť pobrežia bola nepriateľom viac chránená. Špeciálne demolačné ženijné jednotky armády a námorníctva boli nielen široko rozptýlené, ale dorazili oneskorene o rozhodujúce minúty. Ženisti, prezývaní žabí muži, odstraňovali prekážky pod stálou mínometnou paľbou. Zdalo sa, že Nemci venujú ženistom pracujúcim medzi prekážkami zvláštnu pozornosť. Ostrelovači si vybrali za ciel svojej paľby míny na prekážkach. Inokedy zase čakali, kým ženisti pripravia prekážky k odstrelu, a potom ich Nemci vyhodili mínometnou paľbou do vzduchu skôr, než sa ženisti mohli vzdialiť. Keď dorazili prvé vyloďovacie člny, neboli ešte ženisti hotoví. Člny sa hromadili pred prekážkami a vlny ich zmietali sem a tam. Čln za člnom stroskotávali na prekážkach, narážali na podmorské míny a leteli do vzduchu. Iné boli zasiahnuté pobrežnými delami. Do ostatných člnov sa dostávala voda. Vojaci si vodu v člnoch veľmi nevšímali, lebo podľa konštruktérov boli člny nepotopitelné. Akonáhle sa prvý kvôli veľkým vlnám potopil, začali prilbami rýchlo vylievať vodu. Vojaci, ktorí sa dostali do vody, to mali ťažké. Vo vode oblečenie rýchlo oťaželo a ťažká vystroj ťahala vojakov neúprosne pod hladinu. Jednotky mali jasný rozkaz - za každých podmienok sa dostať na pevninu, nemohli zachraňovať svojich kamarátov. Tých, ktorí sa dostali na pobrežie, tam čakala ťažká guľometná paľba. Bezhlavo sa skrývali za skalami a za Rommelovými prekážkami, ktoré boli vyhadzované do vzduchu. Krátery, ktoré tam mali byť po bombardovaní, tam neboli, nemali sa kde ukrývať. Hustou guľometnou paľbou boli pribití k zemi. Všade naokolo vybuchovali granáty. Až teraz sa zistilo, že mnohé jednotky pristáli na nesprávnych úsekoch. Po piesku sa váľala ťažká výzbroj, zásoby, bedničky s muníciou, rozbité rádioprístroje, poľné telefóny, plynové masky, ženijné nástroje, oceľové prilby a záchranné pásy. Po pláži boli rozhádzané veľké cievky drôtu, mínohladačky a rôzne zbrane od polámaných pušiek až po pokazené bazooky.

Pokrútené trosky pristávacích člnov vyčnievali von z vody. Medzi prekážkami ležali prevrátené buldozéry. Horiace tanky vypúšťali do vzduchu čierny dym. Do tohto chaosu, zmätku a smrti na pobreží prúdili vojaci 2. vlny. Museli sa zastaviť. O pár minút neskôr dorazila 3. vlna - taktiež sa musela zastaviť. Vojaci ležali jeden vedľa druhého na piesku a kameňoch. Krčili sa za prekážkami, skrývali sa za telá mŕtvych. Neprieteľské delá, o ktorých si mysleli, že sú už vyradené, ich pribili k zemi. Boli zmetení tým, že pristáli na nesprávnych úsekoch, hlboko nimi otriasla spúšť a smrť okolo nich. Sanitári nevedeli, čo majú skôr robiť.

Hitler ešte stále spal vo svojom rekreačnom sídle na Obersalzbergu. Na jeho štábe, o niekoľko sto metrov ďalej, generálplukovník Alfred Jodl, operačný náčelník OKW, odmietol uvolniť tankové zálohy, divíziu Panzer Lehr a 12. tankovú divíziu SS na žiadosť OB West. Jodl si nebol istý, či toto je naozaj invázia. Dostal správy, že toto môže byť útok k odvráteniu pozornosti, a hlavný útok bude potom na Pas-de-Calais. ”OB West musí vyvinúť všetko úsilie, aby útok zlikvidovalo silami, ktoré ma k dispozícií. Nemyslím, že prišiel čas na uvolnenie záloh OKW. Musíme počkať, kým sa situácia vyjasní.” Jodlovo rozhodnutie, odpovedalo tomu, ako by asi rozhodol Hitler. Bol to ďalší príklad chaosu a zmätenosti vo vedení. V Paríži, na OB West vyvolalo Jodlovo rozhodnutie zdesenie, a nechceli mu uveriť. Keď namietali, že obe tankové divízie už uviedli do stavu pohotovosti, veliteľ OKW rozzúrene kričal, že tanky musia okamžite zastaviť, nič sa nesmie podnikať, pokým fűhrer nerozhodne. Že vraj k hlavnému vylodeniu aj tak príde na úplne inom mieste. Na Rommelovom velitelstve vládol určitý optimizmus. Nevedeli zatiaľ o Jodlovom rozhodnutí, mysleli si, že obe záložné tankové divízie sú už na ceste. Bolo známe, že 21. tanková divízia, ktorá sa nachádzala v Normandii sa už presúva k Caen. Všeobecne tu panoval názor, že do konca dňa budú spojenci zatlačení späť do mora. Prišla správa od dôstojníka z pobrežia Omaha. Správu, ktorá hovorila, že nepriateľ sa na kraji mora snaží skryť za prekážkami, demolačné skupiny, ktoré mali odstraňovať prekážky sa vzdali ďalšej práce, vyloďovanie prestalo a na pláži leží značný počet mŕtvych a ranených, zobrali doslova. Takto to ale nevyzeralo na každej pláži. 15. armáda generála Hansa von Salmutha, ktorá bránila oblasť Pas-de-Calais, ponúkla Rommelovmu štábu pomoc. Pomoc bola veľkodušne odmietnutá so slovami: ”Nepotrebujeme ju.”.
V roku 1944 utrpela nemecká Luftwaffe veľké straty. Spojenci dávali dôraz na zničenie nemeckej vzdušnej obrany, potom mali prísť na rad priemyselné centrá a dopravné uzly. K začiatku júna ostalo Nemcom len asi 40% bojaschopných lietadiel. V deň D zaútočili na spojencov len 2 stíhačky FW-190. Ostatné lietadlá boli nedávno predtým odvelené do iných oblastí. O pol desiatej ráno dostal generál Eisenhower v Anglicku prvé hlásenia. Jednotky sa dostali na breh na všetkých piatich pobrežiach. Operácia Overlord prebiehala celkovo dobre. 933 bola rozhlasom celému svetu oznámená správa: ”Pod vedením generála Eisenhowera začali dnes ráno spojenecké námorné sily za silnej podpory letectva vyloďovať na severnom pobreží Francúzska spojenecké armády.”

Okolo desiatej (9 hodín nemeckého času) Hitlerov štáb dostal správu, že sú definitívne príznaky, že došlo k dôležitému vylodeniu. Zobudili Hitlera. Nasledovala porada. Situácia bola napätá. Na základe neúplných informácií prišiel Hitler k záveru, že toto nie je hlavná invázia. Z miestnosti odchádzal so slovami: ”Tak je toto invázia, alebo nie?” Otázka uvolnenia tankových divízií OKW, ktoré tak nutne potrebovali, sa ani nedostala na program. Okolo desiatej sa Rommel v Nemecku, 800 km od Normandie, dozvedel o invázií. Bol ohromený a zdrvený. Nadišiel očakávaný deň, o ktorom kedysi prehlásil, že bude najdlhším dňom. Okamžite sa vydal na cestu do svojho štábu. Vojaci 4. americkej divízie postupovali z pobrežia Utah do vnútrozemia rýchlejšie, než ktokoľvek predpokladal. Dôležité bolo udržať prúd nákladných áut, tankov, polopásových vozidiel a džípov v stálom pohybe. Stretali sa s výsadkármi, ktorí sa dovtedy snažili udržať svoje pozície a spolu s nimi zaistili prvé veľké americké predmostie. Na Omahe to išlo ťažšie, ale pomaly začali postupovať. Po celom pobreží Omaha sa útok dostával zo slepej uličky. Vojaci si začali uvedomovať, že zostať na pobreží znamená istú smrť. Vstávali, a napriek veľkým stratám postupovali dopredu (príloha D). O 15.40 OKW konečne uvolnilo 12. divíziu SS a divíziu Panzer Lehr. Tanky boli zdržané o viac ako 10 hodín. Bolo to však neskoro, nebola nádej, že by niektorá z nich dorazila do inváznej oblasti ešte v tento rozhodujúce deň. (12. divízia SS dorazila na predmostie ráno 7. júna. Panzer Lehr, silne oslabená útokmi zo vzduchu dorazila až 9. júna.) Nemci vkladali svoju nádej do 21. pancierovej divízie, ktorá sa blížila k spojencom. Tanky museli obísť Caen, spojenci sa zatiaľ stihli opevniť na vyvýšeninách. 21. nemecká tanková divízia bola zničená.

Celkovo sa spojencom za 1. deň podarilo vytvoriť podmienky na ďalšie vyloďovanie. Bolo vybudovaných 5 predmostí. Pri pláži Utah siahalo predmostie až 4.5 km do vnútrozemia. Dopoludnia vyzerala situácia američanov na pláži Omaha beznádejne. Neskôr sa vojaci vzchopili a do konca dňa postúpili 1,5 km do vnútrozemia. Len pre porovnanie, za deň D boli straty na pobreží Utah 197 mužov, ale na Omahe až 2500 mužov. Za 24 hodín dosiahli spojenecké straty celkovo približne odhadom 12 tisíc mužov. Údaje o nemeckých stratách sa rozchádzajú. Odhaduje sa od 4 tisíc po 8 tisíc mužov. Nenahraditelnú pomoc pri prenikaní spojencov cez nemecké postavenia poskytli bombardéry. Prevláda názor, že bez takej účinnej leteckej pomoci, akú mali spojenci počas invázie, by sa invázia nikdy nebola podarila. V nasledujúcich dňoch sa spojenci predierali ďalej do vnútrozemia. Postavili tzv. ”Mullberies” - moruše. Bol to krycí názov pre 2 prístavy, ktoré postavili spojenci na pobreží. Boli to prístavy z pontónov, okolo nich boli do mora nahádzané stovky ton betónu a potopené staré lode, aby lámali vlny. Do 19. júna, kedy búrka zničila tieto prístavy, sa pomocou nich dostalo na pevninu 500 tisíc vojakov a 80 tisíc vozidiel. Neskôr sa spojenci vyloďovali v dobitom prístave Cherbourg. (Cherbourg bol dobitý 27. júna) Na dodávku benzínu pre spojenecké vojsko bolo z Anglicka cez kanál do Cherbourgu natiahnuté potrubie. Hitler i po dni D veril, že k hlavnému spojeneckému útoku príde na Pas-de-Calais, pätnástu armádu do konca júna držal na mieste. Vylodenie v Normandii bolo zo začiatku považované len za počiatočný útok na odvrátenie pozornosti..

Záver
Spojencom sa podarilo otvoriť novú, západnú frontu proti nacistickému Nemecku. Postupovali ďalej, oslobodzovali francúzske mestá. Do konca mesiaca dosiahli nemecké straty 250 tisíc mužov. Výdatnú pomoc poskytovali spojencom bombardéry, ktoré robili kobercové nálety. Po takýchto náletoch boli nemecké zákopy rozvrátené a vojaci, ktorí nálet prežili rozrušení a ľahko zraniteľní. Začiatkom augusta mali spojenci cestu na Paríž pozdĺž Seiny voľnú. Na ich prekvapenie postupovali rýchlo. Nemci kládli odpor hlavne pri pobreží, potom, ďalej vo vnútrozemí, po prelomení línie sa spojenci nestretávali s veľkým odporom.
Nový západný front významne prispel k odľahčeniu východného frontu a porážke nacistického Nemecka.

Dodatky
Niektorí historici sú presvedčení o tom, že keby sa invázia nepodarila, tak by Američania neváhali použiť A-bombu. A tak, v prípade spojeneckého neúspechu v Normandii, by sme dnes možno nespomínali na Hirošimu a Nagasaky ale na Berlín a Franfurkt. V deň D sa uskutočnila najväčšia letecká, výsadková a námorná akcia všetkých čias, ktorá sa navždy zapísala do vojnovej histórie. Zúčastnilo sa nej aj 1465 československých letcov. V roku 1994, v príležitosti 50 výročia vylodenia, sa konali na pobreží Normandie oslavy. Slovenský prezident Michal Kováč tam udelil slovenským veteránom, účastníkom operácie vyznamenania. Nemecký kancelár Helmut Kohl sa osláv nezúčastnil, pozvanie odmietol.