Prvé spoločné rokovanie ázijských a afrických krajín 18.4. - 25.4. 1955 v indonézskom meste Bandung. Symbolizuje uplatnenie novej svetovej sily - tzv. tretieho sveta. Krajiny patriace k málo rozvinutému , početnosťou však prevažujúcemu svetu si začali uvedomovať svoje spoločné postavenie. Dvadsaťtri afrických a šesť ázijských štátov, ktoré sa na konferencii stratli, predstavovalo viac než 50% ľudstva, ale len 8% jeho celkového bohatstva.Samotná konferencia chcela odpovedať na otázky, čo s rozširovaním studenej vojny na ázijskom kontinente. Vydala vyhlásenie odsudzujúce kolonializmus, apartheid, pod vplyvom arabských štátov aj sionizmus. Jej účastníci odmietli vonkajšie zasahovanie do záležitostí jednotlivých štátov, žiadali urovnávanie všetkých problémov mierovou cestou. Žiadali, aby OSN vytvorila zvláštny fond na pomoc ich krajinám. Prvá konferencia štátov tretieho sveta mala nesmierny ohlas. Vzrástla osobná prestíž vtedajších vodcov tretieho sveta - Néhrúa, Násira, Dukarna. Komunistická Čína si vydobyla výhodnú pozíciu, lebo vystupovala ako obhajca mierového spolunažívania i ako model originálneho rozvoja ešte nedávno slabého štátu.

Nové impulzy od konferencie získalo dekolonizačné hnutie. Ukázalo sa však, že predsa len sa stretli príliš rozdielne krajiny, niektoré politicky väčšmi späté so Západom, iné priťahované skôr komunistickým modelom. Priveľké antagonizmy sa objavili napríklad v rokovaniach o Tchaj-wane, pri odsudzovaní imprerializmu atď. Preto sa na záver prijali len málo konkrétne rezolúcie, resp. priveľmi všeobecné vyhlásenia. Iniciátori konferencie totiž chceli aspoň navonok zachovať jednotu ,,tretej sily".Pokus zvolať 2. africko-ázijskú konferenciu do Alžíru v r. 1965 stroskotal. Z princípov konferencie však vyšlo hnutie nezúčastnených krajín.