Pandorina skrinka (Pandóra)

Pandóra bola manželkou Titána Epiméthea, kt. Prinieslo na svet zlo a utrpenie. Majú len pol pravdy misogynovia, keď hovoria, že Pandórin príbeh je mýtickým vyjadrením známej skutočnosti, že všetko zlo na svete pochádza od ženy. Celou pravdou však je, že Pandóra bola len prostredníčkou, po ktorej poslali zlo na svet sami bohovia. Tým sa mení ľahký vtip na vážnu myšlienku, vyslovenú gréckou ľudovou múdrosťou hádam už pred troma tisícročiami, keď Titán Prométheus, priateľ a ochranca ľudstva, naučil ľudí používať oheň, vyrábať nástroje, obrábať pôdu, stavať domy, liečiť choroby, a potom aj čítať, písať a rátať, nastal na svete šťastný život. Ľudia sa stali rozumní a takí mocní, že sa prestali báť bohov. To sa, pravda, znepáčilo najvyššiemu bohu Diovi; zahubiť ich už nemohol, hoci si to pôvodne želal, a tak sa rozhodol zoslať na nich zlo, aby im aspoň strpčil život. Rozkázal bohu Héfaistovi, aby zhotovil z hliny a vody krásnu dievčinu, vdýchol do nej život a požiadal ostatných bohov, aby ju bohato obdarovali. Bohovia boli veľkorysí a okrem vzácnych darov jej dali aj také ktorých sa chceli zbaviť. Zeus dal dievčine meno Pandóra („Obdarovaná všetkými darmi“) a rozkázal bohu Hermovi, aby ju aj s týmito všetkými darmi, uzavretými do pevnej skrinky, odviedol na svet k Prométheovmu bratovi Epimétheovi. Diovo želanie sa splnilo: Epimétheus sa do Pandóry zaľúbil a bez ohľadu na Prométheovo varovanie sa s ňou oženil. Pandórina osudná skrinka neostala dlho pod zámkom. Ako ju otvorili, o tom sú dve verzie; podľa jednej prehovoril na to Pandóru Epimétheus, podľa druhej ju Pandóra otvorila zo zvedavosti sama. Ale tak či onak, len čo nadvihla jej veko, okamžite z nej vyleteli všetky biedy, zlá, choroby, utrpenia, útrapy a rozleteli sa po svete. Pandóra veko rýchlo zavrela, ale v skrinke ostalo len to, čo zlá a utrpenia zatlačili na samé dno: Nádej.-----

Takto spracoval starý mýtus o Pandóre v 8. alebo 7. storočí pred n. l. Hésiodos a tak to po ňom opakovali starovekí i novovekí básnici; takto zobrazovali Pandóru a jej skrinku umelci na vázach, reliéfoch a sochách skoro päťadvadsať storočí. Až Goethe sa rozhodol (na jar 1806 v Karlových Varoch), že tento mýtus pozmení: dal sa do práce na „slávnostnej hre“ Pandora, a v jej druhom diele mala vystúpiť zo skrinky aj nádej; vieme o tom však len z jeho poznámok, lebo tento druhý diel už nenapísal.