V tejto dobe ovládali Rimania územie medzi dolným Mohanom a horným Dunajom (Agri decumates), a tak sčasti uskutočnili pôvodný plán skrátenie hranice. Pre obranu tohto územia začali Rimania budovať opevnenie hranice, označované ako limes romanus. Rímske hranice – limes romanus
Obrana limes sa opierala o veľké tábory, v ktorých sídlila celá légia
(5 000 – 6 000 mužov) a menšie tábory s časťami légie (pešia jednotka sa nazývala kohorta, jazdná ala; obe po 500 mužoch) alebo menšími jednotkami pomocných zborov (auxilia), zložených z obyvateľov provincií a rímskych spojencov. Medzi týmito základňami, spojenými cestami, boli rozmiestnené strážne veže.
V blízkosti a pod ochranou táborov vznikali civilné osady obchodníkov a remeselníkov. Z osád pri opustených pevnostiach v zázemí a pri veľkých táboroch vznikali veľké sídla s vlastnou civilnou správou, ktoré sa stávali hospodárskymi a politickými centrami určitých oblastí. Takto vzniklo mnoho významných miest v Porýní (Neuss, Bonn) a v oblasti Dunaja (Carnuntum, Akvinkum – Budapešť,). Početné centrá sa rozvinuli v miestach predchádzajúcich keltských oppidum (Worms, Viedeň – Vindobona). Pri limes dochádzalo k miešaniu obyvateľstva – presuny vojska, usadzovanie vyslúžilcov.
Mestá v provinciách sa budovali na rímsky spôsob, s pravouhlým námestím (fórum) na križovatke hlavných ulíc, s palácmi vysokých úradníkov, súdnymi a správnymi budovami, chrámami, amfiteátrom, kúpeľmi (thermae) atď. Šírila sa rímska kultúra a životný štýl. Poľnohospodárske zázemie predstavovali najskôr veľkostatky (o rozlohe 100 – 2 000 ha), kde pracovali otroci. V 1. storočí sa však šíril aj kolonát, prenajímanie malých častí veľkostatkárskej pôdy slobodným roľníkom za poplatky (v naturáliách alebo za urobenú prácu).
Potreby vojska i možnosti hospodárskych stykov s barbarikom podnecovali v oblasti limes romanus rýchly rozvoj remesiel a obchodu. V mnohých odvetviach sa rozvinula veľkovýroba (teheľne, hute, zbrojárske dielne). Rozmach dosiahla výroba kovových nádob, šperkov, hrnčiarstvo a sklárstvo.
To, že limes romanus nebol neprekonateľnou prekážkou ukázali markomanské vojny v rokoch 166 – 180, keď hraničné rímske provincie i severnú Itáliu zasahovali útoky germánskych aj negermánskych kmeňov. Rím však ešte presadil svoju prevahu, germánske kmene boli oslabené v boji o bojovníkov, ktorých museli poskytovať Rimanom a presídlením časti obyvateľstva do spustošených provincií. Na druhej strane prostredníctvom rímskych zajatcov a prebehnutých otrokov prichádzali ku Germánom podnety pre zdokonalenie v rôznych odvetviach výroby. Ústup impéria začal náporom Alamarov v rokoch 233 – 234.