K úplnému zrúteniu hornogermánskeho limes došlo v rokoch 259 – 260 po vpáde Alamarov a Frankov. Keď sa Rimanom podarilo zatlačiť Germánov na východ od Rýna a na západ od Illeru, opevnili koncom 3. stor. túto novú hranicu a hájili ju až do 5. stor. (podobne aj Hadrianov val v Anglicku). Takisto v dolnogermánskom limes romanus došlo v polovici 3. stor. k veľkým vpádom Frankov cez Rýn. Do oslabeného rímskeho vojska boli vtedy najímaní germánski bojovníci, neskôr celé jednotky z príslušníkov toho istého kmeňa; tým získali niektorí Germáni vo vojsku vedúce postavenie.
Od konca 3. stor. sa usadzovalo germánske obyvateľstvo v provinciách častejšie; dôležití boli laeti v Galii, ktorí obrábali prenajatú pôdu veľkostatkárskej pôdy, boli však najímaní i do vojenskej služby. Preto za neskorého cisárstva došlo k sformovaniu ich vedúcej vrstvy. Rímska ríša sa však naďalej snažila usadzovanie Germánov regulovať.

Germánske kmene
Na základe germánskej ústnej tradície hovorí Plinius a Tacitus o troch častiach Germánov – Ingoveonoch, Istveonoch a Hermionoch, ktorí pochádzajú z troch synov germánskeho praotca Manna, ktorý bol synom zo zeme zrodeného boha Tiustona. Tieto časti Germánov je treba chápať ako kmeňové zoskupenia, ktoré zrejme vychádzali so spoločného pôvodu, ktorý zanechal výrazné stopy v náboženskom kulte, v existencii ústrednej svätyne na území hlavného kmeňa. Z uvedených správ je zrejmé, že „Mannove kmene“ nepredstavovali všetkých Germánov.
Výsledkom archeologického bádania je rozdelenie Germánskej ekumeny na niekoľko veľkých oblastí, ktoré vykazujú spoločné a príbuzné kultúrne znaky. Oblasť pri Severnom mori bola doménou Ingovenov (Chaukovia, Frísovia, Anglovia ...). Oblasť pri Rýne zodpovedá približne územiu Isvenov a z časti aj Hermionom. V Porýni a pri Emži a Lippe žili na počiatku rímskej doby mnohé menšie kmene, z ktorých sa až postupne sformovali väčšie celky, zvlášť kmeňoví zväz Frankov. Severozápadne od Harzu sídlili Cheruskovia, zhruba v dnešnom Hessensku Chattovia. Povodie Labe sa považuje za územie Hermionov, stotožňované predovšetkým so spoločenstvom Svésov, ku ktorému sa počítajú Longobardi na dolnom toku Labe, Semnoni v Braniborsku, Hermundúri v Durynsku, Markomani v Čechách, Kvádi na Morave a na juhozápadnom Slovensku a tiež Alamani, ktorí vystúpili do popredia počiatkom 3. storočia v juhozápadnom Nemecku. Severogermánska oblasť zahrňuje kmene v južnej Škandinávii (Tacitoví Suones sú považovaní za predkov Švédov). Tam sa hľadá aj pôvod kmeňov, ktoré zasiahli do krajov východne od Odry.