Vládol dlho, Jedného dňa sa vybral na poľovačku do Kozích močiarov na Marsovom poli a tam ho zasiahla strašná búrka. Keď sa nevrátil domov, všetci uverili, že ho bohovia vzali k sebe a urobili ho nesmrteľným.

Gladiátori v starovekom Ríme


Tradícia gladiátorských zápasov v starovekom Ríme
V 6. stor. pred n.l. Rím ešte ovládali Etruskovia. Najneskôr vtedy museli Rimania spoznať etruský zvyk gladiátorských zápasov pri pohreboch.
Významnú úlohu v živote Etruskov hrala služba mŕtvemu. Podľa ich viery smrť neznamenala koniec jestvovania, bol to len prechod do inej formy bytia. Etruskovia stavali pre svojich mŕtvych príbytky pre posmrtný život a tak vznikali celé mestá mŕtvych – nekropoly. Práve v týchto nekropolách sa po prvý raz v dejinách italského polostrova stretávame s pochmúrnym zvykom, z ktorého neskôr vzniklo rímske gladiátorstvo – s „bojom pri márach“ (munerá). Vtedy to bol vážny náboženský obrad – pri lôžku mŕtveho museli do boja nastúpiť ťažko odetí vojnoví zajatci, aby svojou krvou uzmierili ducha mŕtveho a milostivo naladili bohov mŕtvych. Bola to vlastne ľudská obeta, ale nevykonali ju kňazi na bezbranných, lež sami ozbrojení, obetovaní v zápase. Mužov určených na takéto zápasenie, označili Rimania vlastným názvom gladiátori. Pomenovanie naznačuje, že pôvodne títo zápasili s mečom (meč po latinsky gladius).
Nevieme presne, kedy Rimania tento zvyk prevzali medzi vlastné náboženské obyčaje. Zo starého obdobia nemáme žiadne písomné informácie, najstaršia čisto rímska gladiátorská hra sa s istotou datuje až v r. 264 p.n.l. Uskutočnila sa na rímskom dobytčom trhu prísne podľa etruských pravidiel na počesť úmrtia senátora Decimusa Juniusa Brutusa Pera. Bojovú obeť podľa etruských zvykov darovali najbližší príbuzní nebohého. Bojovalo sa pred zhromaždenou smútiacou obcou ako u Etruskov a ešte pomerne skromne: len 6 gladiátori. Stredobodom teda bolo len blaho zosnulého na druhom svete a nie majetok a sláva usporiadateľa.
Koncom 3. a počas 2. stor. p.n.l. znamenali munerá pre Rimanov čoraz vítanejšiu zmenu v takmer jednotvárnom živote. Rímska bohatá šľachta nedokázala odolať pokušeniu ukázať celému svetu svoju moc a bohatstvo práve týmito bojmi na počesť mŕtvych. V r. 216 p.n.l. pri pohrebnej slávnosti za konzula Marca Emilia Lepida bojovalo už 44 gladiátorov, v r. 200 p.n.l. na počesť bohatého muža Marca Valeria Levina už bojovalo 50 mužov a v r. 183 p.n.l. príbuzní zosnulého veľkňaza Publia Licinia Crassa obetovali na slávu mŕtveho a jeho rodiny 200 gladiátorov. Pretože hry takéhoto rozsahu sa predĺžili na niekoľko dní, nevyhnutne prilákali viac obecenstva.