Francúzska revolúcia
Celé obdobie revolúcie vo Francúzsku možno rozdeliť do nasledujúcich etáp:
1. obdobie Národného zhromaždenia od roku 1789- 20. 9. 1792
- prijatá bola Deklarácia práv človeka a občana (príloha č.5),
- v tomto období sa Francúzsko premenilo na liberálnu konštitučnú monarchiu,
- Národné zhromaždenie prijalo prvú Ústavu v roku 1791.
2. Girondistický konvent 20. 9. 1792 – 2. 6. 1793
- poprava kráľa v januári 1793,
- ustanovenie revolučného tribunálu,
- odhlasovanie významných hospodárskych opatrení – maximálne ceny obilia.
3. Jakobínsky konvent 2. 6. 1793 – 27. 7. 1795 (v práci po 9. thermidoru)
- obdobie diktatúry a teroru,
- mnoho trestov smrti
4. Obdobie Direktória 1795 – 1799
- na čele štátu stojí päťčlenné Direktórium,
5. Obdobie Konzulátu 1799 – 1804
- výkonnú moc vykonávali traja konzuli, z ktorých najvýznamnejším sa stal Napoleon Bonaparte
6. Obdobie prvého cisárstva 1804-1814
- vydanie Code Civil
V 80. rokoch 18.storočia sa francúzsky štát dostal do finančnej krízy a hrozil krach celej monarchie. To celé prispelo k zvolaniu generálnych stavov, ktoré neboli zvolané celých 175 rokov. Pádom špinavej kamennej pevnosti s ôsmymi okrúhlymi vežami so stenami pol metra hrubými vláda zistila, že ľud je schopný, aby napravil všetko, čo je hnilé vo francúzskom štáte. Potom prišiel Robespierre (príloha č.4) s jeho Výborom pre všeobecné blaho a 14 000 popravami,.. Samozrejme sa dotknem i toho, ako to vyzeralo v iných štátoch v tomto období, aby vzťahy boli zrejmejšie. Sociálna revolúcia sa diala v histórií viac krát. Najprv to bolo z otrokárskeho typu štátu k feudálnemu, z feudálneho ku kapitalistickému, práve vďaka buržoáznym revolúciám,.. Nedeliteľnou súčasťou revolúcie sa stala požiadavka, aby sa všetky prostriedky riadenia zahraničnej politiky štátu podriadili buržoázií.
Rozoberané je obdobie po 9. thermidoru, pretože neskôr už nastupuje Napoleon Bonaparte, a pre toho by sa malo vyčleniť osobitné obdobie.
Francúzsko - január 1789
Rozvoj brzdili v štáte 2 triedy, a to duchovenstvo, ktoré bolo vďaka desiatkom a vlastníctvu rozsiahlych majetkov ťarchou spoločnosti. Druhý stav predstavovala šľachta (1,5% populácie)
„Národom“ sa vtedy samozrejme myslel tretí stav (rodiaca sa buržoázia), ktorá zastupovala záujmy asi 96% obyvateľstva. Ancien régime bol pred zrútením.
Minister financií Jacques Necker musel vyhlásiť štátny bankrot. Neprestajný deficit zvyšovali výdavky na udržiavanie dvora vo Versailles. To, spolu so zahraničnými neúspechmi, ktoré si vyžiadali veľké náklady, spôsobilo, že štátny dlh za vlády Ľudovíta XVI. Vzrástol zo 67% na 100%štátnych príjmov.
Dane najviac postihli najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Zdaňovalo sa až do 70% reálneho príjmu roľníkov. Zlá úroda a rapídny rast cien vyvolali na vidieku hlad. Klérus a šľachta však boli od daňových povinností oslobodené. Pred zvolaním generálnych stavov vyšiel na podnet Emmanuela Josepha Sieyésa politický leták Čo je tretí stav? r. 1789:
„Poslanie tohto letáka je celkom jednoduché. Máme si položiť tri otázky.
1. Čo je tretí stav? Všetko.
2. Čím bol až doteraz? Ničím.
3. Čo žiada? Aby sa čímsi stal.
Ukáže sa, či sú odpovede správne...Najhoršie zo všetkých by bol usporiadaný ten štát, v ktorom by sa nielen jednotlivé súkromné osoby, ale aj celá trieda občanov chcela stať slávnou tým ,že znehybnie uprostred všeobecného pohybu a pohltí najlepšiu časť výrobkov bez toho, že prispela k jej vzniku. Takáto trieda je svojím nič nerobením národu cudzia. Taký je u nás šľachtický stav so svojimi občianskymi a politickými privilégiami.
Čo je národ? Spoločenstvo jednotlivcov, ktorý majú spoločný zákon a sú zastúpení tým istým zákonodarným zhromaždením. Nie je celkom zrejmé, že privilégiá, úľavy a dokonca práva šľachtického stavu sú iné ako práva veľkej väčšiny občanov? Tým sa tento stav vydeľuje zo spoločného zákona, to spoločného poriadku. A tak už jeho občianske práva robia z neho osobitnú skupinu ľudí v rámci veľkého národa.. Pokiaľ ide o jeho politické práva, využíva ich takisto osobitným spôsobom. Má svojich vlastných zástupcov, ktorí však nemajú nijaký mandát od obyvateľstva. Jeho poslanci rokujú oddelene a keby mali sedieť v tej istej miestnosti ako poslanci zastupujúci jednoduchých občanov, tak by bolo jasné, že sa od nich odlišujú a oddeľujú už svojou podstatou. Sú vzdialení svojmu národu pôvodom, pretože ich poslanie nevychádza z ľudu, a svojím významom, pretože neobhajujú všeobecné, ale svoje osobitné záujmy. Tretí stav teda zahŕňa všetko, čo patrí k národu, a nič, čo netvorí tretí stav, nemôže sa pokladať za súčasť národa. Čo je teda tretí stav? Všetko!“
Iné absolutistické monarchie (ďalej len a.m.) s prvým a druhým stavom, ako Prusko, Rakúsko a hlavne Rusko nemali takú silnú buržoáziu, ako Francúzsko. Okrem Anglicka, samozrejme, ktoré malo túto revolúciu za sebou (XVII.
storočie), kde sa záujmy buržoázie uskutočňovali prevažne parlamentom.
Prečo došlo ku kríze francúzskej diplomacie alebo ako to bolo pred rokom 1789
V druhej polovici XVIII. storočia bola francúzska diplomacia založená hlavne na francúzsko-rakúskom spolku z roku 1756, kedy sa francúzsky následník trónu (Ľudovít XVI.) zosobášil s rak. princeznou. Za 7-ročnej vojny (r.1756-1763) Francúzsko dodávalo Rakúsku veľké množstvo vojska a peňazí, čo bolo dôsledkom oslabenia moci štátu. Rakúsko si z Francúzska urobilo nástroj svojej mocenskej politiky. Táto politika Ľudovíta XVI. prispela nakoniec i k prehre Francúzska v 7-ročnej vojne, stratilo Kanadu a iné kolónie. Nebol to len rakúsky spolok, ktorý ovplyvnil francúzsku diplomaciu, ale i spolok so Španielskom, ktorí spolu bojovali proti koloniálnej nadvláde Anglicka. Bola to zmluva založená skôr na rodinnom základe z titulu bourbonovskej dynastie. Francúzsko sa vôbec nepokúšalo o export do Španielska, čo štátu opäť sťažilo situáciu. Tak, či tak stavalo Francúzsko na piedestál boj s Anglickom o kolónie (ak by to nebolo o kolónie, tak by si Francúzsko určite našlo niečo iné, veď rivalita medzi týmito štátmi tu bola vždy a siaha už do dávnej minulosti).
Je treba spomenúť, že francúzskej diplomacií sa podaril jeden krok, ktorý podporil buržoáziu. Bola to obchodná zmluva s Ruskom z r.1787, a tak bol Francúzsku zaistený obchod s mnohými ruskými prístavmi v Čiernom mori. Obchodovali teda s Egyptom až Indiou. Bol to bohužiaľ len jediný úspech. Neskoršie roky prispeli znovu k otrasu. Francúzsko odmietlo splniť spojenecké záväzky voči Holandsku, s ktorým podpísalo r.1785 zmluvu proti Anglicku a Prusku. R.1787 totiž do Holandska vtrhlo pruské vojsko a Francúzsko odmietlo poskytnúť pomoc. Vďaka tomu sa Holandsko podriadilo anglickému a pruskému vplyvu.
R.1788 Anglicko, Prusko a Holandsko uzavreli trojspolok, vojenský pakt, proti Rusku, Francúzsku a Rakúsku. Tak sa stalo, že trojspolok podporovaný Švédskom a Tureckom bol najsilnejším v Európe v predvečer francúzskej revolúcie. Proti nemu teda stáli jednotlivé spolky Rakúsko-Rusko, Francúzsko-Rakúsko-Španielsko.
Buržoázia sa domnievala, že vzťahy medzi štátmi nemajú byť považované za vzťahy medzi panovníkmi ako to bolo doteraz, ale majú to byť vzťahy medzi národmi.
Je to logické, keď si všimneme väčšinu vojen, ktoré boli do toho času kvôli dynastickému následovníctvu na trón v inom štáte (viď 100-ročnú vojnu).
Francúzska filozofia
Samozrejme, že kritika vystúpila i z radov spisovateľov (Mably, Favier, Mirabeau), filozofov (Montesquieu, Rousseau).
•Montesquieu: „Veľké výboje plodia despotizmus“ a Francúzsko „zahubili stúpenci vojny.“
Vojna by mala byť národno-oslobodzovacia alebo obranná. Bol stúpencom konštitučnej monarchie.
•Voltaire: Vysmieval sa diplomatom a.m. a vojnám s dynastickým podtextom (sú to potom vojny „nespravodlivé, nezmyselné“. Vyhlasoval, že keď začnú vojnu dvaja panovníci, ktorí nevyriešili diplomatický spor, tak sa z hľadiska rozumového dopustí aspoň jeden z nich omylu. Stál za parlamentizmom.
•Mably: Bol odporcom „rakúskeho systému.“ Kritizoval a.m., lebo ľuďom pomáha k moci náhoda alebo intrigy.
•Rousseau: Radil Poliakom, aby urobili reformy, napísal im: „Neunavujte sa zbytočným vyjednávaním, nevyhadzujte peniaze na vyslancov a zástupcov iných dvorov, nemyslite si, že zmluvy a spolky majú nejakú cenu.“
Tak ako ostatní osvietenci i on bojoval proti tajnej diplomacií, bol za skončenie vojen, čo sa mohlo podľa neho stať len zničením absolutizmu. Bol za federáciu štátov sveta s celoeurópskym snemom a spory by riešil akýsi medzinárodný tribunál (ak si to premietneme do dnešnej situácie, mohla by to byť EÚ)
Európska filozofia
Názory podobné francúzskym filozofom propagovali i filozofovia v inej časti Európy. R.1789 to bol •Betham v Anglicku. Kritizoval zároveň i anglickú koloniálnu politiku, bol za zredukovanie armád jednotlivých štátov, taktiež zjednotenie štátov a za zriadenie medzinárodného tribunálu (keď berieme do úvahy, že Spoločnosť národov, ako pakt za mier, vznikla až v XX. storočí sú tieto myšlienky vyslovené v XVIII. storočí nadmieru pokrokové). Z tohto môžeme usúdiť, že kozmopolitizmus bol leitmotívom viacerých svetových filozofov. Sebavedomie Francúzov, odmietanie iných jazykov ako francúzskeho, chcenie, aby francúzsky národ bol v čele všetkého ľudstva teda môžeme hľadať v tomto období, keď kozmopolitizmus ideológov francúzskej buržoázie bol nerozlučne spätý s rozvojom buržoázneho národného uvedomenia a upevňoval ich vieru v to, že „prirodzené“ zásady francúzskej buržoáznej osvietenskej filozofie majú svetový význam. Nezabúdajme, že tieto filozofické myšlienky vyslovil r.1795 i Kant. Aj vojvoda Orleánsky (nazývaný otec ľudu) prejavoval nesúhlas s absolútnu moc jedného vládcu.
Ústavodarné národné zhromaždenie (1789-1791)
Ministerstvo zahraničných veci a vyslanci boli úplne podriadené absolútnej monarchovej moci. Ministra zahraničných vecí menoval panovník a iba jemu sa zodpovedal. Ministri a vyslanci boli menovaní len z aristokratických rodín, ktoré boli blízko späté s dvorom. Ministerstvo sa skladalo z dvoch „politických správ“, ktoré boli rozdelené podľa územnej zásady.
Jedna správa riadila vzťahy k štátom v západnej a strednej Európe a v Amerike, druhá vzťahy so štátmi východoeurópskymi, juhoeurópskymi a škandinávskymi. Okrem toho boli i pomocné oddelenia. Kráľ chcel na zhromaždení generálnych stavov riešiť finančnú krízu, do ktorej sa dostal štát. Zhromaždenie otvoril vo versailleskom zámku Ľudovít XVI. Bankár Jacques Necker, minister financií, podal správu o hospodárskej situácii krajiny. Presne o 6 týždňov, 17.6.1789, sa tretí stav (tiers etat) vyhlásil za Národné zhromaždenie – „Assemblée“ (ďalej len NZ) na podnet Emmanuela Josepha Sieyésa. Tento návrh na vyhlásenie NZ bol pri hlasovaní prijatý pomerom 490 ku 90 hlasom. Tretí stav rozhodol bezprostredne po utvorení NZ o všeobecnom odmietnutí absolutistického daňového systému. Vyhlásil, že dane sa odteraz môžu vyberať len so súhlasom NZ. Táto požiadavka rovnosti pred právom, t.j. zrušenie daňových privilégií šľachty a kléru, prispela k zrúteniu ancien régime. Panovník dal zatvoriť rokovaciu miestnosť tretieho stavu, preto 20.6.1789 poslanci prešli do tzv. Loptovej siene a prisahali, že sa nerozídu, kým neprijmú ústavu. Text prísahy v Loptovej sieni:
„Národné zhromaždenie sa v súlade so svojím poslaním prijať ústavu kráľovstva, obnoviť verejný poriadok a zabezpečiť skutočné princípy monarchie uznieslo, že mu nič nemôže zabrániť, aby pokračovalo v rokovaní, kdekoľvek ho budú nútiť rokovať. Ďalej si je vedomé, že všade tam, kde sa zhromaždia jeho členovia, je Národné zhromaždenie.. M.Bailly: Pre tajomníkov a pre seba žiadam, aby sme prví mohli zložiť prísahu. Urobíme to hneď s týmto znením: ,Prisaháme, že z Národného zhromaždenia neodídeme a budeme sa zhromažďovať všade, kde si to okolnosti vynútia, kým sa neutvorí ústava kráľovstva spočívajúca na pevných základoch‘.“
Loptová sieň bola pomenovaná podľa miesta rokovania (Jeu de Paume) vo versaillskom zámku.
Francúzsky kráľ Ľudovít XVI. 23.6.1789 pred Národným zhromaždením vyhlásil, že ani jeden kráľ nespravil pre národ toľko ako on. Rozhodnutia a návrhy NZ sa nemôžu stať zákonom bez jeho výslovného potvrdenia. Keď prikázal NZ, aby sa rozišlo, vyslovil poslanec tretieho stavu gróf Mirabeau známu vetu, ktorou NZ odmietlo rešpektovať kráľov príkaz: „Povedzte tým, ktorí vás poslali, že sme tu z vôle ľudu a inak ako bajonetmi nás stadeto nedostanete.“ Mirabeau potom navrhol, aby NZ vydalo vyhlásenie, že jeho členovia sú nedotknuteľní a ktokoľvek, „kto by vztiahol ruku na niektorého poslanca, je zradca a nečestný človek hodný smrti.“ Očakávalo sa totiž, že kráľ dá v noci časť poslancov pozatýkať.
24.6.1789 sa k nim pridala aj väčšina duchovenstva a deň na to aj časť šľachty. NZ, na ktoré sa povýšil tretí stav, sa 6.7.1789 vyhlásilo za Ústavodarné národné zhromaždenie – „Constituante“ (ďalej len ÚNZ) a proklamovalo suverenitu ľudu voči legitímnej moci kráľa. Zasadanie ÚNZ (do októbra 1791) bolo prvým obdobím Francúzskej revolúcie.
Konštituovaním Národného zhromaždenia (-> 17.6.1789), prísahou v Loptovej sieni (-> 20. 6.1789) a proklamáciou suverenity ľudu voči legitimite panovnícke moci, ktorou začala revolúcia - a to ešte pred útokom ľudu na Bastilu. Skôr ako sa ľud v uliciach chopil moci a postavil sa proti desaťročia trvajúcemu útlaku kráľovskej vlády, ovládli politickú scénu mešťania a sčasti aj šľachtickí politici, generáli, publicisti, právnici a spisovatelia. Nemožno zabudnúť ani na kráľa, ktorý v tomto rannom štádiu revolúcie nebol ani tak obeťou povstania, ako skôr aktívnym činiteľom na politickej scéne. Revolučné udalosti vo Francúzsku v rokoch 1789 až 1792 v podstate určovalo päť osôb - kráľ Ľudovít XVI., markíz de La Fayette, gróf Honoré de Mirabeau, Camille Desmoulins a Jacques Roux. Bola to fáza ústavnej politickej revolúcie. Vystriedala ju vláda Konventu a taktiež hrôzovláda Výboru pre všeobecné blaho. Táto etapa je charakterizovaná Maximiliénom de Robespierre, Georgeom Dantonom a Jeanom Paulom Maratom. Prvú fázu revolúcie však - i keď nechcene - najviac ovplyvnil kráľ Ľudovít XVI. tým, že odmietol požiadavky NZ a usiloval sa o jeho rozpustenie.
Koniec nenávideného väzenia
14.07.1789 sa považuje za začiatok revolúcie. Je to vďaka pádu Bastily (príloha č.2). Už 12.júla tretí stav rozhodol zriadiť parížske milície. 13.júla sa obyvateľstvo začalo ozbrojovať, kopať zákopy a stavať barikády. Útok na Bastilu bol signálom na vypuknutie revolúcie v celom Francúzsku. Bola symbolom ancien régime, preto bolo tak dôležité ju zničiť. V Paríži sa 14.júla rozšírila správa, že v Invalidovni sa rozdávajú zbrane. Boj sa začal o tretej a trval tri hodiny. 160 Parížanov bolo usmrtených alebo zranených. Masy vnikli do pevnosti, odzbrojili posádku, oslobodili väzňov a vyplienili pevnosť. Väzni sa tam dostávali na kráľov príkaz a priamo podliehali jeho rozhodnutiam. Zatýkali ich tajne a tak tajne ich aj privážali. Toto miesto nenávideli všetci, čo zmýšľali slobodne. Teraz tomu bol koniec.
Historik Jules Michelet: „Treba povedať, že Bastila nebola dobytá, ale že sa vzdala.
Jej zlé svedomie ju zmiatlo, vohnalo do šialenstva a spôsobilo, že stratila rozum.“
Končí ancien régime už definitívne?
Áno. 4.-5.1789. Na zasadaní Constituante pod vedením Armanda de Aiguillon sa zrušil feudálny systém a cirkevné desiatky. Prijali sa tu tieto rozhodnutia:
–› zrušenie poddanstva
–› zrušenie súdnej právomoci zemepánov
–› možnosť zrušenia feudálnych daní
–› odstránenie výlučného poľovného práva feudálov
–› nahradenie dovtedajších desiatkov peňažným zdanením
–› zrušenie všetkých privilégií vrátane oslobodenia od daní
–› prístup všetkých občanov k občianskym a vojenským úradom
–› zrušenie možnosti získavania úradov kúpou
–› odstránenie osobitných provinčných a mestských privilégií Paríža, Lyonu a Bordeaux
–› zrušenie viacnásobných benefícií
–› poslanci s viazaným mandátom vyhlásili, že napíšu voličom a požiadajú ich o súhlas so svojím mandátom
–› odstránenie penzií získaných bez právneho nároku
–› reformovanie feudálneho cechového systému
–› na pamiatku na tento deň sa mali vyraziť medaily; ku kráľovi mala vyraziť delegácia a uctiť si ho v mene zhromaždenia ako „obnovovateľa francúzskej slobody“.
Vyhlásenie ľudských práv
Moc je legitímna, t.j. má právo na rešpekt a poslušnosť občanov, ak sama rešpektuje ľudské práva a slobody. Už sv.Augustinus Aurélius (4.-5. st.) upozornil na našu slobodu prijať, či neprijať božiu vôľu, čo ďalej rozšírila náboženská reformácia. Nantský edikt znamenal slobodu vyznania pre protestantov, ktorá im bola daná ale len z politických a nie morálnych dôvodov. 17. storočí to bol •John Locke, ktorý bránil v Listoch o tolerancii slobodu svedomia a vyznania ako takú. V tomto období vystúpil i Hugo Grantis, aby povedal, že „tak akoby samotný Boh nemohol učiniť, aby dva a dva neboli štyri, nemôže spôsobiť ani to, aby to, čo je vnútorne zlé, nebolo zlým.“
V 18. storočí to konečne vyšlo i ako právny dokument. Obsahoval zrušenie stavov, rovnosť občanov pred zákonom, slobodu vyznania a presvedčenia. Ľudovít XVI. odmietol súhlasiť. Politická ľavica zosnovala tzv. pochod trhovkýň do Versailles, ženy si pýtali chlieb a obilie, ktorého vtedy bolo pre obyvateľstvo málo. Cena chleba bola príliš vysoká. Zúčastnilo sa
6 000-7 000 žien, no pripojilo sa k nim ešte 20 000 mužov Národnej gardy. 6.10.1789 sa všetci dostali do versailleského zámku. Ľudovít pod týmto tlakom súhlasil s rozhodnutiami ÚNZ. Všetci šli späť do Paríža, ale pribudol im kráľ s manželkou Máriou Antoinettou.
Jakobín Jean Paul Marat (príloha č.3) vo svojom Ami du peuple (Priateľ ľudu) dával ale na pozornosť, že táto radosť obyvateľstva môže rýchlo pominúť, ak sa dobre nezapezpečí pobyt kráľa v Paríži do zostavenia ústavy. O pár dní Constituante rozhodlo sekularizovať cirkevný majetok, ktorý zároveň slúžil na krytie asignátov vydávaných vo veľkej miere. Bolo to potrebné i z titutlu nárastu inflácie, ktorá narastala z dôvodu uvedenia na trh asignátov v hodnote 400 miliónov livrov, no v ďalšom období k nim pribudli asignáty v hodnote 46 miliárd livrov. Kvôli tomu, že štát sekularizoval, začalo sa rokovanie medzi dvorom a pápežom. Ku konsenzu nedošlo. Revolúcia sa totiž rozšírila i do Avignonu, ktorý patril pápežovi a bol obklopený francúzskymi dŕžavami. V r. 1791 požiadalo ale avignonské obyvateľstvo o pripojenie k Francúzsku. Týmto sa zostril vzťah medzi Rímom, ale i susednými monarchiami kvôli strachu, že ich ľud bude tiež žiadať pripojenie sa ku Francúzsku. Leopold II. nedôveroval ani Prusku, ani Rusku a obával sa vojny s Francúzskom. Zrodila sa mu myšlienka zvolať európsky kongres, kde by sa založil celoeurópsky spolok proti Francúzsku k potlačeniu Francúzskej revolúcie. Katarína II. taktiež na zvolanie takéhoto kongresu silne naliehala. Proti Francúzsku sa začalo v tejto dobe zbližovať Rakúsko s Pruskom. Boli rozoslané pozvánky na kongres, no pruskému kráľovi i dodatok. Bol to podrobný plán. Mocnosti vyzvú Francúzsko, aby zišlo z revolučnej cesty, a ak nie, tak sa kongres uskutoční a bude zahájená vojenská intervencia. Takto sa Leopold a rakúsky kancelár Kaunic pokúšali dokázať, že toto všetko sa bude diať „zákonnou cestou“. Pod zástierkou ochrany kľudu Európy sa skrýval strach o revolučné myšlienky, ktoré zbavovali šľachtu výsad. R.1791 Leopold naozaj kongres uskutočnil. Pozornosť Ruska prebral prevrat v Poľsku, ku ktorému došlo 3.mája 1791. Poľsko vtedy prijalo ústavu. Katarína musela namiesto vojny urobiť to isté. Na druhej strane tiež usilovala o protifrancúzsku koalíciu vytvorenú z iných štátov. Kvôli Poľsku totiž nebolo možné poslať vojsko do Francúzska. Presvedčovala Gustáva III. (Švédsko bolo do podpisu mierovej zmluvy jej porazeným nepriateľom), aby sa postavil do čela vojny proti Francúzsku. Gustáv sa domnieval, že ak pomôže Francúzsku nastoliť opäť absolutistickú monarchiu získa jeho finančnú podporu, ako to bolo v XVII. a XVIII. storočí až do r.1789. Vznikol tak spolok Rusko-Švédsko. Do vojny nabádala i Rakúsko a Prusko v snahe, aby nechali Poľsko, a tým pádom by sa mohla sama postarať o Poľsko. Gustáv III. bol ale zavraždený a do čela vo Švédsku sa dostala protiruská strana, ktorá si priala mier s Francúzskom.
Od februára 1791 začína Berlín rokovať s Viedňou o zblíženie proti Francúzsku. Takto vyniká tzv. pilnická deklarácia, v ktorej vyhlasovali, že chcú vrátiť Ľudovítovi XVI. moc. Kto boli Jakobíni?
Priebeh revolúcie do veľkej miery ovplyvnila tzv. Spoločnosť priateľov ústavy, označovaní i jakobíni. Ich základňou bol kláštor v Saint Jacques v Paríži. Jakobínsky klub bol príznačný najprv umiernenou politikou. Po 21.júni 1791, keď sa Ľudovít snažil utiecť, zisťujeme, že sa situácia vyostrila a hnutie sa rozdelilo na proti sebe bojujúce strany. Boli to v prvom rade girondisti (majetná buržoázia, opozícia montagnardov a kráľa, chceli presadiť ľudské práva
v hospodárskej a politickej oblasti, vodcom bol Jacques Brissot – viď. Konvent), montagnardi (na čele s Maximiliénom de Robespierre, najradikálnejšia skupina NZ a Konventu, odporcovia kráľovstva, dosiahli popravu kráľa, zaviedli hrôzovládu, ktorej obeťmi boli i girondisti) a hébertovci ( skupina okolo J.R.Héberta, zastávali radikálnu hospodársku politiku a katolizačnú politiku, na jar 1794 rozbitá).
U nás ako jakobíni pôsobili hlavne Ignác Martinovič a Jozef Hajnóci (neskôr kritizujú Františka II. za svoj postup vo vojne proti Francúzsku)
Francúzska a európska diplomacia za Ústavodarného národného zhromaždenia
V máji 1790 prišlo medzi ÚNZ a kráľom k sporu o zahraničné otázky. Hrozila vojna medzi Španielskom a Anglickom. Španielsko prosilo o pomoc Francúzsko, s ktorou malo „rodinnú zmluvu“. Mnohí sa domnievali, že kráľ chce len zvýšiť vojsko a bojovať proti revolúcií. Ľavica ÚNZ sa dohodla preto, že kráľ už nebude mať právo vypovedať vojnu ani uzatvárať mier. Gróf Mirabeau, ktorý získal vtedy tajnú podporu kráľa, získal na svoju stranu i dosť poslancov, a preto nariadenie nakoniec znelo trochu inak. Bol to kompromis. ÚNZ síce vypovedáva vojnu a uzatvára mier, ale len na návrh kráľa. Zmluva so Španielskom síce bola uznaná, ale boli odtiaľ vypustené články o útočení. Ostali len záväzky obranné a obchodné. Do r.1791 teda ÚNZ viedlo mierumilovnú politiku a diplomaciu.
Rok 1790 a po ňom vo Francúzsku
Na začiatku júla 1790 prijalo ÚNZ Civilnú ústavu francúzskeho kléru. Zjednodušene to znamenalo odtrhnutie francúzskej cirkvi od Ríma a duchovní sa považovali už za štátnych zamestnancov. Farárov a arcibiskupov volil ľud, štát ho platil a vyhlásil za štátnych úradníkov. Pápež Pius VI. bol silne proti. 21.6.1791 sa Ľudovít pokúsil s falošnými dokladmi ujsť z krajiny. Na presadaní vo Varannes kráľa spoznali a Národná garda prišla po neho.
Vrátili sa do Paríža. ÚNZ sa rozhodlo, že do prijatia ústavy ho zbaví jeho funkcií. 3.9. bola vyhlásená nová ústava (príloha č.1). 13.septembra prijal kráľ túto ústavu a na druhý deň na ňu zložil prísahu. Tak sa stala z Francúzska konštitučná monarchia. Prijatím ústavy sa cieľ ÚNZ naplnil a ÚNZ sa teda mení na Zákonodarné národné zhromaždenie (ďalej len ZNZ). 1.10.1791 na prvom zasadaní ZNZ sa začala druhá etapa Francúzskej revolúcie.
Zákonodarné národné zhromaždenie (r.1791-1792)
V ZNZ zaujali miesta na pravej strane umiernení monarchisti (La Fayette) – prívrženci konštitučnej monarchie, miesta naľavo pripadli jakobínom (Danton, Marat) – republikánsky orientovaní. Girondisti boli umiernenejší, montagnardi radikálnejší. ZNZ, feuillanti na čele s La Fayettom vedeli, že vojnu je treba zahájiť, ale obmedziť ju len na bezvýznamnú vojenskú výpravu proti emigrantom v Prusku a Rakúsku. Girondisiti, naopak, chceli aktívnu vojnu a hlavne proti Rakúsku, ktoré feuillanti i girondisti pokladali za najväčšieho nepriateľa. Robespierre a Marat vedeli, že vojna je nevyhnutná. Boli ale ostro proti girondistom, ktorí chceli udrieť ako prví. Francúzi sa pokúšali na vyviaznutie z tejto situácie o rôzne cestičky s ostatnými štátmi, ale bezúspešne, i kvôli Ľudovítovej tajnej diplomacii. R.1792 zomrel Leopold II. Nastúpil František I., ten chcel zahájiť vojnu proti Francúzsku. Girodnisti ho žiadali, aby zrušil spolok s Pruskom, ktorý bol založený 7.2. kvôli strachu pred krajinou Galského kohúta, a aby prestal pripravovať ťaženie proti krajine. Odmietol. 20.4.1792 na podnet kráľa začalo Francúzsko vojnu proti Rakúsku. Tak sa začalo prvá koaličná vojna, ktorá trvala do r.1797. Porážka Francúzska radikalizovala situáciu – vlády sa ujali sansculloti – mestská chudoba. Uväznila kráľa s rodinou. ZNZ bolo donútené vypísať voľby do Konventu. Po ÚNZ a ZNZ to mal byť už tretí parlament.
Víťazstvá koalície síce stupňovali sebavedomie monarchov, ale druhej strane vzrastalo povedomie Francúzov a ich odpor voči zahraničnej invázii.
Konvent a girondisti od septembra 1792 do apríla 1793
22.9.1792 po zosadení kráľa vyhlásil Konvent Francúzsku republiku (príloha č.11). Od 22.septembra sa úradné listiny začali datovať údajom „I. rok republiky“. Zo 750 poslancov v Konvente bolo 200 girondistov, 110 jakobínov, ostatní boli bez jednoznačného politického zamerania. Girondisti sa spojili so stredom, tak mali viac prívržencov. Jakobíni mali však viac prívržencov medzi obyvateľstvom.
R.
1792 sa v Čechách a Slovensku objavili rukopisné letáky vyjadrujúce sympatie k Francúzskej revolúcii. U nás to bolo hlavne na východnom Slovensku a Liptove.
Späť ku Konventu. Miesto ministrov, ktorých menoval kráľ, bola zvolená výkonná rada, ktorá zodpovedala Konventu. Ministrom zahraničných vecí v tejto rade bol girondista Lebrun. Prvá fáza Konventu bola v prevahe girnodistov. Ministrom v rade sa stal Danton.
20.septembra 1792 nastal vo Francúzsku obrat. Bolo to vďaka víťazstvu Francúzska na Prusko v bitke pri Valmy (prílohy č.8,9). Do r.1793 francúzske vojsko očistilo francúzske územia od interventov, obsadilo Savojsko, Nizzu, breh Rýna a Belgicko. Francúzov vítali ako osloboditeľov, tam kam prišli, tam sa rušili feudálne výsady.
19.novembra vydalo Francúzsko dekrét o pomoci všetkým národom, ktoré chcú zvrhnúť svojich tyranov. Lebrun i Danton chceli odobrenie sa s Pruskom. Dúfali taktiež, že zasadia Rakúsku najväčší úder v Belgicku, ktoré sa malo pripojiť v Francúzsku.
Lebrun chcel spojenectvo so Švédskom a Tureckom a chcel, aby začali vojnu proti Kataríne. Taktiež verili,že v Anglicku zasadne parlamentná opozícia a uzavrú dohodu. Taktiež v pláne
S Anglickom sa počítalo, že sa obnoví obchodná zmluva z roku 1786, a že Anglicku podstúpia ostrov Tobago, ak si to anglický ľud bude želať. Náhradou by bola poskytnutá pôžička. Pittovi tiež predložili plán na oslobodenie španielskej Ameriky, tým by Anglicko a Španielsko malo plné ruky práce. Mali to dobre premyslené, až na to, že zabudli na veľké rozpory medzi Anglickom a Francúzskom. Išlo totiž o problém Belgicka a Holandska, kde ich revolúcia vyhrala, tie boli najnebezpečnejšie pre Anglicko, do popredia by sa totiž na pevnine dostalo hlavne Francúzsko namiesto Anglicka. Po vyhlásení republiky boli za proti Francúzsku nielen Švajčiarsko, USA, Dánsko a Švédsko.
17.1.1793 odhlasoval na žiadosť Maximiliéna de Robespierra v pomere 361 ku 360 hlasom trest smrti pre zosadeného Ľudovíta, ktorý vládol v rokoch 1774 až 1792. Ten sa vykonal 21.1.1793 v Paríži gilotínou. Celý proces ale začal už 11.decembra 1792. 26.decembra vystúpil kráľov advokát, aby jeho argumenty boli o 2 dni zamietnuté.
Po jeho poprave stroskotali všetky girondistické pokusy o diplomaciu. Proti Francúzsku sa spojila celá Európa. Vyjednávanie bolo úplne znemožnené. William Pitt sa dostáva do kontrarevolučnej koalície
Pitt si všimol rast revolučných myšlienok i v Anglicku, vedel, že rakúske a pruské sily nemôžu uspieť samé, a tak sa rozhodol sám sa postaviť do čela koalície.
Girondisti si boli istí nástupom parlamentnej opozície v Anglicku, preto 1.2. vypovedali Anglicku vojnu. Pitt nemal silnú armádu, preto všetky štáty na pevnine podplácal. V marci už preto boli v koalícií Anglicko, Rakúsko, Prusko, Rusko, Španielsko, Holandsko, nemecké kniežatstvá, Sardínia, Piemont, Neapol.
Prusko chcelo Alsasko, Lotrinsko.
Rakúsko chcelo Flander, Artois, Pikardie až po Somme, Bavorsko.
Anglicko chcelo Dunkerque pre jeho strategickú polohu.
Na stranu Rakúska prešiel generál Dumouriez (velil armáde operujúcej v Belgicku), zradca republiky. Ľavý breh Rýna obsadili Prusi. Do Francúzska vstúpili cudzie armády. Rakúšania chceli poslať svoje vojská na Paríž. 10.3.1793 radikálni montagnardi presadili výnimočné zákony a zriadili Revolučný tribunál ako politický súdny dvor. Týmto krokom sa obmedzili ľudské práva. Proti jeho rozhodnutiu sa nedalo odvolať. Začala sa vlna zatýkania. Príkaz znel:
Zatknúť všetkých podozrivých, medzi nimi všetkých cudzincov zo štátov, ktoré viedli vojnu
s Francúzskom, a osoby, ktoré odmietali prísahu revolúcii. Emigrantov vyhlásili za mŕtvych. Majetok odsúdených pripadol štátu.
Tu skončilo riadne súdnictvo. 6.4.1793 bol Konventom založený Výbor pre verejné blaho a odovzdal mu výkonnú moc. Zahraničné veci v ňom spravovali Danton a Barére. Hrôzovláda Výboru trvala 2 roky a skončila pádom a popravou diktátorsky vládnuceho Robespierra. Porážky vo vojne donútili girondistov premýšľať o začatí rokovaní, prípadne kapituláciou. Jakobíni o tom nechceli ani počuť. Požadovali zreorganizovanie armády. Jakobín Danton bol ale tiež za umiernený prístup.
Apríl 1793 – Konvent vyhlasuje dekrét, že sa odmieta starať do záležitostí ostatných štátov. Robespierre začal žiadať trest smrti pre každého, kto predloží návrh na mierové jednania
s nepriateľom. Samozrejme Konvent nebol taký naivný, aby tento zákon prijal v takejto forme, takže Danton urobil menšiu opravu: „...s nepriateľom, ktorý odmietne uznať zvrchovanosť ľudu“.
Povstanie z 31.mája – 2.júna 1793 zvrhlo nadvládu girondistov v Konvente a položilo základ jakobínskej diktatúry.
Jakobínska diktatúra po 9.thermidoru
Bola podporovaná strednou buržoáziou a opierala sa o obyčajných ľudí. Namiesto Lebruna (minister zahraničných vecí) bol menovaný Desforges. Lebrun bol uväznený.
Danton chcel mier a praktikoval politiku, ktorá bola tak Robespierrovi ako i samotným jakobínom nepríjemná, preto skončil tiež vo väzení.
Následne na to i stroskotali dantonovcom nádeje na zvolenie parlamentnej opozície v Anglicku, zvolený bol Pitt.
Británia uzavrela s Pruskom 14.6. a Rakúskom 30.6. zmluvy proti Francúzsku. Takto vynikla koalícia z Pruska, Rakúska, Británie, Španielska a Nizozemska. Totot bolo prirodzene len rozšírením spolku ešte z roku 1792. Následkom počínania si Pitta zaviedlo Francúzsko povinnú vojenskú službu pre všetkých mužov od 18 po 25 rokov – levée en masse. Toto najviac presadzovali sansculloti.
24.6. prijal Konvent demokratickú ústavu, ktorá vychádzala z absolútnej moci ľudu. Nikdy však nenadobudla platnosť.
Z branného zákona z 23.augusta 1793: „Mladí muži tiahnu do boja. Ženatí kujú zbrane a dopravujú potraviny. Ženy zhotovujú stany a odevy a slúžia v lazaretoch. Starcov prinášajú na verejné priestranstvá, aby podnecovali v bojovníkoch odvahu, aby ich napĺňali nenávisťou proti kráľom a láskou k jednote republiky. Nikoho nemožno zastúpiť v službe, ktorou ho poverili. Štátni úradníci zostávajú na svojich postoch. Slobodní občania a bezdetní vdovci vo veku 18 až 25 rokov nastupujú prví. Musia sa neodkladne dostaviť do hlavného sídla svojho obvodu.“
27.9. si sansculloti opäť niečo vynútili. Bol to zákon o maximálnych cenách a mzdách. V lete 1793 ľaví jakobíni požadovali prerušenie stykov s Dánskom a Hanzou.
Ďalšou vecou, čo Maximilién nenávidel bolo Anglicko, preto 21. septembra v mene Výboru predniesol Barére prejav proti Anglicku. Konvent kvôli tomu prijal navigačný akt (podobný Cromwellovmu), kedy bolo zakázané anglickým lodiam vstúpiť do Francúzska. Takto sa čím ďalej, tým viac vzďaľovali od dantonovcov – girondistov. Neskôr tento akt bol, ako vieme, rozšírený za Napoleona a uplatnený i pri kontinentálnej blokáde.
Výbor pre všeobecné blaho si dal 3 úlohy:
1. vyviesť Francúzsko z hospodárskej a politickej izolácie a zvýšiť dovoz potravín
2. vytvoriť ako protiváhu koalície skupinu z ostatných štátov
3. rozbiť kontrarevolučnú koalíciu
Prvý krok sa im podaril nakúpením potravín od Švajčiarska, USA. Druhý krok chcel uskutočniť vytvorením koalície štátov zo Švédska, Dánska, Janova a Turecka. Tretí krok chceli zrealizovať vysielaním vyslancov (toto i tak viedlo len k stupňovaniu už vtedy veľkých intríg).
Za jakobínov bol úplne zreorganizovaný diplomatický aparát.
5.10.1793 zaviedli nový republikánsky kalendár (príloha č.7). Rok I sa začal prvým dňom republiky (22.9.1792). Rok bol rozdelený na 12 mesiacov a každý mesiac mal 30 dní. Podľa gregoriánskeho kalendára im rok teda končil 16.septembra. Nasledovalo ešte 5 dní, v priestupných rokoch 6, ktoré sa spočiatku nazývali dni sancullotov.
Každá z troch dekád sa mala končiť nedeľou, ktorá mala konkurovať náboženským sviatkom. Pomenovania mesiacov súviseli s ročným obdobím (napr. júl – august: thermidor = mesiac horúčav, október – november: brumaire = mesaic hmly). Celý kalendár platil do 31.decembra 1805.
16.10.1793 bola popravená Mária Antoinetta (od augusta 1792 väznená v Templi), (príloha č.10).
30.10.1793 exekutívny orgán Konventu – Výbor pre verejné blaho dal popraviť elitu girondistov.
Od jesene 1793 riadil vo Výbore zahraničné otázky Barére a Robespierre. Tieto vzťahy však boli obmedzené. Boli udržiavané polooficiálne vzťahy s Tureckom, Švédskom, USA, Dánskom, Ženevou, Janovom a Alžírskom.
Masové vraždy dôležitých:
24.3.1794 Jacques René Hébert – popravený gilotínou, hébertisti zaviedli riadené hospodárenie s potravinami, Hébert vydával noviny Le Pére Duchesne
5.4.1794 Georges Danton – popravený, lebo po proprave girondistov vysttúpil za zmiernenie teroru, od r.1791 bol členom mesteskej parížskej správy, od augusta 1792 ministrom spravodlivosti a od apríla 1793 členom Výboru pre verejné blaho
8.5.1794 Antoin Laurent de Lavoisier – skončil pod gilotínou, obvinený zo sprenevery.
8.6.1794 Robespierre zorganizoval obrady na slávnosti Najvyššej bytosti – Etre supreme, ako žiak Rousseaua odmietal ateizmus, chcel opäť vykriesiť náboženstvo ako základ morálky štátu. Bola to akási poloracionálna a polokresťanská bytosť (príloha č.12).
10.6.1794 bol prijatý zákon, ktorý odstraňoval akúkoľvek právnu pomoc, a týmto Revolučný tribunál získava rozsiahlu právomoc. V nasledujúcich šiestich mesiacoch bolo vyhlásených 1285 rozsudkov smrti.
V lete revolučné armády zničili nebezpečie vpádu „cudzích“ do krajiny. Víťazstvo u Fleurse 26.júna 1794 získali Francúzi späť Belgicko. Jakobíni vytvorili novú armádu, ktorá mala prevahu nad koalícou. Robespierre vedel, že sa proti jakobínskej diktatúre chystá sprisahanie. Spiklenci, hébertisti chceli vo vojne pokračovať. Už od jari 1794 sledovali Barére a budúci thermidoriáni nepokojne Robespierrovu politiku. Stred Konventu sa (alob „bahno“, ako sa mu zvyklo hovoriť) pripravoval na 9. thermidoru (27.júl 1794). Deň po 9.
thermidore – 28.7.1794 bol francúzsky revolučný vodca popravený gilotínou, na ktorú tak rád ostatných posielal (príloha č.13).
Záver:
Táto téma je pre mňa jedna z najzaujímavejších v dejinách, pretože sa vďaka nej zmenilo veľa pomerov, ktoré v Európe existovali veľmi dlho a práve revolúcia ich zmenila.
Veľa udalostí a dátumov v tomto období som si vďaka práci zautomatizovala, čo mi pomôže pri maturite a ďalšom štúdiu, preto je práca braná viac z diplomatického, ako čisto historického hľadiska.
Bibliografia:
Kolektív autorov: Dějiny diplomacie. Praha, Státní nakladatelství politické literatury, 1961, str.341
Kolektív autorov: Dejepis. Nitra, Enigma, 1999, str.106
Kolektív autorov: Kronika ľudstva, Bratislava, Fortuna Print, 2001, str.604
Kolektív autorov: Rodinná encyklopédia svetových dejín, Bratislava, Reader´s Digest Výber, 2000
Kolektív autorov: Lexikón svetových dejín, Bratislava, Media trade, s.r.o., 2001.
|
