Prvá svetová vojna sa často označuje ako prvá „totálna vojna“, a to pre jej tragické následky. V priebehu štyroch vojnových rokov sa použili nové zbrane, rozpadli impéria, obrovské oblasti utrpeli nevyčísliteľné škody a zahynuli milióny ľudí. Po roku 1919 sa v Paríži zišli spojenci, aby rozhodli o mierovom vysporiadaní.

Veľká trojka
Mierové zmluvy boli predovšetkým výsledkom rokovaní prezidenta USA Woodrowa Wilsona, britského premiéra Davida Lloyda Georga a francúzskeho premiéra Georgea Clemenceaua. Spoločne sa nazývali „veľká trojka“, ale každý z nich si mierové vysporiadanie predstavoval inač. V januári 1918 spracoval Wilson svoje princípy do 14 bodov. K jeho hlavným cieľom patrila zmena vzťahov medzi krajinami, zníženie počtu zbraní a vytvorenie predpokladov, ktoré by dokázali zabrániť vojnám. Clemenceau žiadal vojenskú prevahu Francúzska v Európe a pomstu Nemecku. Lloyd George sa tiež dostal pod nátlak britskej verejnosti, ktorá ho nútila k tvrdým opatreniam proti Nemecku. Konečné vysporiadanie pozostávalo z niekoľkých zmlúv:
1. Versailleská zmluva s Nemeckom (28. jún 1919):
- odstúpenie všetkých kolónií;
- obmedzenie ozbrojených síl na 100 000 mužov, zákaz ťažkého
delostrelectva, tankov, lietadiel, ponoriek a vojnových lodí;
- okupácia ľavého brehu Rýna na 15 rokov;
- 50 km demilitarizované pásmo na pravom brehu Rýna;
- odstúpenie asi 1/7 územia a 1/10 obyvateľstva;
- reparácia(náhrady vojnových škôd)
Článok 231 (týkajúci sa zodpovednosti za vojnu)
2. Zmluva zo Saint-Germain-en-Laye s Rakúskom (10. september 1919):
- oddelenie Maďarska od Rakúska;
- odstúpenie južného Tirolska až po Brenner Taliansku;
-uznania nezávislých štátov- Československa, Poľska, Maďarska
Juhoslávie;
- obmedzenie ozbrojených síl(okrem iného) na 30 00 mužov;
- reparácie.
3. Zmluva z Neuilly s Bulharskom (27. november 1919):
- odstúpenie pobrežných častí Trácie Grécku.
4. Tranonská zmluva s Maďarskom (4. jún 1920):
- odstúpenie Slovenska Československu;
- odstúpenie Transylvánie Rumunsku;
- odstúpenie Banátu Juhoslávií.
5. Sevrenská zmluva s Tureckom (10. august 1920):
- medzinárodná kontrola a správa úžin;
- obmedzenie ozbrojených síl (okrem iného) na 50 000 mužov;
- územné ústupky.

Na územiach, o ktoré prišli porazené krajiny, sa vytvorili menšie štáty. Poľsko sa rozšírilo o oblasti odobraté Nemecku a Rusku. Zjednotením Srbska, Slovinska, Chorvátska, Bosny a Čiernej hory sa vytvoril viacnárodný štát Juhoslávia. Litva, Lotyšsko, Estónsko a Fínsko, bývalé provincie Ruskej ríše, získali nezávislosť.

Spoločnosť národov
Posledný z Wilsonových 14 bodov navrhoval vytvorenie Spoločnosti národov, svetovej organizácie krajín na posilnenie medzinárodného práva, ochranu pred budúcimi vojnami a zabezpečenie nezávislosti štátov. Senát USA však žiadal, aby sa Amerika izolovala od európskych záležitostí a odmietol povoliť vstup USA do tejto spoločnosti. Bez vojnovej a ekonomickej sily USA bolo Spoločnosť slabá. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia sa schádzalo 42 krajín na výročných zasadnutiach. Spoločnosť však nedokázala presadiť svoju vôľu proti agresívnym krajinám.

Politické dôsledky
Mnoho ľudí pociťovalo nespokojnosť s povojnovým usporiadaním. Nemci odmietli dodatok o ich vine za rozpútanie vojny, kým na druhej strane víťazné krajiny ako Taliansko a Japonsko mali pocit, že ich nedostatočne odmenili. Vládnuce monarchie sa po porážke rozpadávali. Roku 1918 zvrhli nemeckí socialisti kráľa z rodu Hohenzollernovcov. Tureckú a rakúsku monarchiu nahradili republiky. V krajinách bez demokratickej tradície sa vytvorili síce demokratické vlády, no často nedokázali účinne viesť svoje krajiny. V takomto ovzduší sa stávali populárnymi extrémne politické teórie, ako boli komunizmus a fašizmus. Vojna oslabila aj víťazné mocnosti. Británia si už nedokázala udržať svoje impérium. V Írsku, ktoré bolo súčasťou Británie od roku 1801, sa vyhrotil boj proti britskej nadvláde. V jeho južnej časti vznikla roku 1921 samosprávna kolónia.

Sociálne zmeny
Bezprostredne po vojne trpeli obyvatelia Belgicka, Nemecka a Rakúska ohromným nedostatkom potravín. V dôsledku toho mnoho ľudí umrelo od hladu. Roku 1919 zomreli v celej Európe aj milióny ľudí v rozsiahlej chrípkovej epidémií. Trvalejším dôsledkom vojny bola finančná neistota v Európe. Vojna sa financovala z obrovských pôžičiek a niektoré vlády tlačili ďalšie a ďalšie peniaze, aby splatili svoje dlhy. Viedlo to k inflácií, lebo vytlačené peniaze neustále strácali svoju hodnotu a tovary draželi. Vlády sa museli sústrediť na splácanie dlhov a ožívanie ekonomík. Preto im zostávalo len málo na sociálne dávky pre veteránov z vojny, nezamestnaných a rodiny, ktoré utrpeli ujmu.
Pri toľkých mužoch na fronte sa ženy čoraz väčšmi zapájali do práce mimo svojich domovov. Niektoré aj po vojne zostali pracovať v továrňach a na farmách, kde dokázali, že sú prinajmenšom natoľko schopné a pracovité ako muži. Na mnohých miestach tým pomohli odstrániť odpor voči predstave ženy pracujúcej v politike, priemysle a vôbec zapojenej do pracovného procesu. V Nemecku, Británií a USA čoskoro po vojne získali ženy volebné právo. V iných krajinách, napr. v Taliansku a Francúzsku, si naň museli počkať ešte dlhšie.
Počas vojny bolo pre vlády dôležité, aby si zachovali dobré vzťahy s robotníkmi. Každý nepokoj v priemysle by bol znížil schopnosť krajiny zabezpečiť dodávky na front. V dôsledku toho združenia robotníkov, tzv. Odbory, silneli a tento vývoj pokračoval aj po vojne. Roku 1926 britské odbory viedli šesťdňový generálny štrajk. Hoci vláda zamietla ich požiadavky, tento počin vohnal krajinu so výnimočného stavu.

Nevyriešené problémy
Po boľševickej revolúcií v Rusku, páde cisárstva v Nemecku a rozpade rakúsko-uhorskej monarchie vznikla otázka: aký typ politického režimu sa presadí v nových a starších európskych štátoch?
Spočiatku sa zdalo, že demokracia zvíťazila, ale jej slabé korene v krajinách strednej a východnej Európy čoskoro zmenili chod vecí.
Cez vojnu prejavili mnohé európske národy túžbu po nezávislosti.
Všetci by boli chceli mať svoj štát, ale Wilsonove idealistické predstavy narazili na neriešiteľné problémy spojené s vytýčením hraníc na územiach, ktoré obývali príslušníci viacerých národov. Tak sa aj Československo stalo v menšej miere presne tým, čo vo väčšej bolo Rakúsko-Uhorsko : mnohonárodným štátom, kde okrem Čechov a Slovákov žili aj Nemci, Maďari, Rusíni a Poliaci. Obyvateľmi Juhoslávie sa stali Slovinci, Bosniaci, Chorváti, Srbi, Taliani a Albánci. Mnohí Ukrajinci a Rusi žili vo východnom Poľsku. Etnické menšiny boli tak roztrúsené v mnohých oblastiach strednej Európy. Na ich záujmy sa často neprihliadalo, a tak boli neustále zdrojom napätia a latentných konfliktoch, ktoré mohli prepuknúť aj po najmenšom incidente či nedorozumení.
K tomu všetkému sa pridružovali hospodárske a finančné problémy. Vojna pohltila značné sumy a hospodárstvo sa muselo prispôsobiť mierovým časom. Nové hranice rozdelili bývalé ekonomické celky. Víťazné mocnosti nútili porazených platiť reparácie. Mierové nádeje sa skôr či neskôr ukázali klamlivé. Hospodárstvo sa ťažko rozbiehalo, šírila sa nezamestnanosť a inflácia. USA ako veritelia svojich európskych spojencov žiadali splácanie pôžičiek, z čoho vznikli nekonečné ťahanice. Napriek tomu sa európske krajiny vôbec nepokúsili spoločne riešiť tieto obrovské ťažkosti.
Nové usporiadanie v Európe bolo vopred ohrozené. Príkladom toho sú francúzsko-nemecké vzťahy. Francúzsko sa ako víťaz chcelo zabezpečiť pred Nemeckom. Uzavrelo viaceré spojenecké zmluvy s novými stredoeurópskymi štátmi a usilovalo sa o prísne dodržiavanie Versailleskej zmluvy. Weimarská republika sa zas snažila vymaniť z diplomatickej izolácie. Zblížila sa so sovietskym Ruskom, aj keď vzťahy so západnou Európou boli pre ňu naďalej dominantné. Keď r. 1923 Nemecko otáľalo s platením reparácií, francúzske a belgické jednotky obsadili Porúnie, čo medzi nemeckým obyvateľstvom vyvolalo nevôľu a nenávisť.

Situácia na Slovensku v rokoch 1918 až 1920
V bojoch za cudzie záujmy položilo život asi 60- tisíc Slovákov a desiatky tisíc zostalo navždy zmrzačených.
Doma sa zatiaľ pomery neustále zhoršovali. Pod vplyvom porážok na bojiskách, zlej sociálnej situácie v zázemí a revolúcie v Rusku napätie stúpalo. Vzbury slovenských vojakov v Bratislave, Lučenci, Trenčíne a najmä v Kragujevci v jarných a letných mesiacoch roka 1918 signalizovali postupný rozpad rakúsko- uhorskej armády. Mierové podmienky proklamované uhorským prezidentom Thomasom Woodrowom Wilsonom v januári 1918, v ktorých bola aj zmienka o právach národov Rakúsko- Uhorska, oživili dovtedy umŕtvený politický ruch medzi Slovákmi.
Na sklonku mája 1918 slovenská reprezentácia na poradách v Turčianskom Sv. Martine odmietla spájať budúcnosť Slovenska s Uhorskom a vyslovila sa za spojenie s Čechmi. V polovici septembra sa utvorila ďalšia Slovenská národná rada (SNR).
Jediný slov. poslanec v uhorskom sneme Ferdiš Juriga na parlamentnom zasadaní 19. októbra vyhlásil v jej mene samourčovacie právo a zvrchovanosť Slovákov.
Dňa 28. októbra 1918 bolo na veľkej manifestácií v Prahe vyhlásené samostatné Česko- Slovensko a 30. októbra sa v Turč. Sv. Martine zišli predstavitelia SNR a uzniesli sa na Deklarácii slovenského národa, ktorou sa proklamovala vôľa utvoriť spoločný štát s Čechmi. V prvých novembrových dňoch sa začali z frontov vracať domov ozbrojení vojaci. Situácia sa radikalizovala a ľud sa búril. Úradníci- najmä notári, žandári s ďalší exponenti bývalého režimu- poutekali zo vzbúrených oblastí.
V druhej polovici novembra začalo česko-slovenské vojsko obsadzovať územie Slovenska, pričom neustále dochádzalo k ozbrojeným zrážkam s Maďarmi. V posledný októbrový deň roka 1918 prišlo k prevratu aj v Budapešti a k moci sa dostala socialistami ovládaná Maďarská národná rada. Aby zabránila oddeleniu Slovenska, ponúkla Slovákom autonómiu. (V marci 1919 bola Budapešťou dokonca proklamovaná autonómna Slovenská krajina.) Zároveň však s cieľom zoslabiť slov. jednotu Budapešť podporovala činnosť separatistickej Východoslovenskej národnej rady, ktorá sa začiatkom novembra 1918 na zhromaždení v Prešove vyslovila za spolužitie východoslovenského „národa“ s maďarským národom. Obdobie chaosu vyvrcholilo vpádom maďarských boľševikov na Slovensko v máji 1919 a vyhlásením Slovenskej republiky rád. Ale pokus ovládnuť Slovensko pomocou sily a sociálnej demagógie stroskotal. Definitívny koniec otrasov znamenala až Trianonská mierová zmluva, Maďarskom podpísaná po dlhých prieťahoch 4. júna 1920.