Napoleonova situácia
Stálym nebezpečenstvom ostával Napoleon. Bolo ho treba chrániť aby sa nedostal do rúk Prusom, ktorí by ho hneď popravili, ale bolo nutné zabrániť tomu, aby sa dostal k armáde, ktorú by ľahko mohol strhnúť na svoju stranu. Napoleon zistil, že jeho abdikácia bola zbytočná a trón pre svojho syna nezariadil. Davout navyše trval na tom, aby Napoleon odišiel na pobrežie, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že padne do rúk Prusom.Napoleon zatiaľ požadoval, aby mu dali k dispozícii dve fregaty na cestu do USA. Fouché to Napoleonovi sľúbil ale zároveň o tom nepriamo informoval Angličanov, keď od nich žiadal pre Napoleona voľný priechod, s čím sa nedalo vôbec počítať. Fouché navrhol aby boli pripravené fregaty, Napoleon bol prepravený do prístavu Rochefort, ale aby lode nevyplávali skôr ako dôjde povolenie od Angličanov. Bol v tom jasný zámer dostať Napoleona preč z dosahu francúzskych a spojeneckých armád a zároveň mu brániť v úteku. Napoleon to pochopil odmietol odísť skôr ako bude mať istotu okamžitého vyplávania.Napoleon zatiaľ študoval vojenskú situáciu pred Parížom a vypracoval spôsob na rozdrtenie spojencov. Napísal Fouchému list, kde sa ponúkol, že sa ako generál postaví do čela armády a keď vybojuje pre Francúzsko spravodlivý mier, odcestuje do USA. Keď tento návrh dostal Fouché rozzúril sa a kategoricky žiadal aby Napoleon ihneď odcestoval do Rochefortu. Postaviť Napoleona do čela armády by znamenalo totálnu vojnu.Keď Napoleonovi doručili odmietnutie, úplne stratil energiu a vzdal svoj boj. Prezliekol sa do civilných šatov a rozlúčil sa s bratom Jozefom. Potom spolu s generálom Beckerom, Bertrandom a Savarym nasadol do koča a zamieril smerom na Atlantik.

Obrana Paríža
V Paríži sa situácia rýchle menila. Davout vystúpil v snemovniach a vyhlásil, že Francúzsko nemá nádej na dlhodobý odpor. Bola tu šanca odraziť Prusov a anglo-batávsku armádu, ale k hraniciam sa blížilo 200 000 Rakúšanov pod Schwarzembergom, 170 000 Rusov (Barclay de Tolly) plus piemontská armáda a Španieli. Napriek tomu, že na hraniciach boli malé francúzske zbory, ktoré mali chrániť hranice, situácia bola beznádejná. Davout považoval za nutné pridať sa k Ľudovítovi a vyžiadať si od neho nejaké záruky. Fouché vzápätí vyzval svojich spolupracovníkov aby snemovňu pripravili na povolanie Bourbonovcov. Napriek tomu väčšina generálov chcela bojovať - vedeli, že majú nad obliehateľmi početnú prevahu. Snahy o rokovanie s Prusmi nikam neviedli, Blucher bol neoblomný a trval na nesplnitelných podmienkach. Fouché preto potreboval, aby sa k Parížu dostal skôr Wellington, ktorý nebol len vojakom ale aj diplomatom. Aj Wellington ale odkázal, že prímerie bez návratu Bourbonovcov je vylúčené. La Fayette zatial rokoval so spojeneckými monarchami - tí sa odvolávali na chaumontskú zmluvu, ktorá im zakazovala viesť separátne rokovania. Žiadali ale vydanie Napoleona. Vo Francúzsku zatial vypukli rojalistické povstania - vo Vendeé, Marseile, Normandii a Bretónsku.Spojenci sa zatial dostali k Parížu. Vo francúzskom štábe vznikol zmätok, keď Grouchy stratil kontakt s Davoutom a ten presvedčený o porážke armády, takmer kapituloval. Na francúzske územie zatial útočili aj iné armády. Wurtemberský kráľ obsadil Strasbourgh, na juhu síce Francúzi pod vedením Sucheta zadržovali Rakúšanov a Piemonťanov, ale museli ustupovať. V Pyrenejách stálo 24 000 Španielov a anglická eskadra blokovala Toulon. Spojenci odmietali rokovať, lebo mali pocit, že Paríža sa zmocnia bez boja. Nakoniec sa ale Grouchy dostal k Parížu pred spojencami a odovzdal armádu Davoutovi. Situácia v Paríži sa stávala stále viac napätou. Davout vyjednával s rojalistickým komisárom, barónom Vitrolles, ale vojsko stále podporovalo Napoleona II. Snemovne boli rozdelené na podporovateľov Napoleona a realistickú väčšinu, ktorá videla jedinú šancu v Ľudovítovi XIII. Zatial prebiehali rokovania aj so spojencami. U Bluchera to bolo zbytočné. Lepšie to bolo u Wellingtona, ktorý bol predsa len prístupnejší, navyše si uvedomoval, že obliehanie Paríža bude dlhé, krvavé a bez istoty víťazstva. Wellington sa netajil tým, že na tróne si praje Ľudovíta, ku ktorému cítil sympatie. Angličan ale odmietal rokovať o prímerí kým sa predstavitelia Francúzska nevyslovia pre kráľa. Wellington si uvedomoval, že je dôležité, aby kráľa nedosadilo cudzie vojsko.30. júna začala obrana Paríža. Francúzi sa počtom vyrovnali obráncom a prevyšovali ich v počte diel. Paríž sa bez väčších problémov bránila. Súčastne sa Davout neprestával snažiť o prímerie. Maršál si uvedomoval, že aj keď obliehateľov odrazí, prídu ďalšie a väčšie armády. Problémom boli ostatní generáli, ktorí sa chceli biť až do posledného dychu. Všetkým týmto ľuďom bolo jasné, že s nástupom Bourbonovcov sa ocitnú v ohrození života.Vojna prestávala byť populárna aj medzi Parížanmi, podporovala ju len armáda a robotníci.Davout sa pokúsil uzavrieť prímerie, keď sa dozvedel, že Suchet v Alpách uzavrel prímerie s Rakúšamni. Maršál vyslal poslov k Wellingtonovi a Blucherovi a navrhol podobné prímerie, ale zbytočne.