patrilo. Na druhej strane sa šľachtici začali zaujímať o podnikanie buržoázie, začínali vkladať svoj kapitál do nového priemyslu. V skutočnosti šľachta netvorila rovnorodú spoločenskú triedu, ktorá by si bola vedomá svojich spoločných záujmov.
Duchovenstvo- okolo 120 000 osôb - sa vyhlásilo za „ prvý zbor v štáte “.
Mal dôležité politické, súdne a daňové výsady. Jeho hospodárska moc spočívala vo vyberaní desiatku a v pozemkovom vlastníctve. Iba duchovenstvo tvorilo opravdivý stav, ktorý mal svoju správu(generálni správcovia duchovenstva a diecezálne komory)a svoje súdy(cirkevné súdy).Každých 5 rokov sa schádzalo Zhromaždenie duchovenstva, ktoré sa zaoberalo náboženskými vecami a stavovskými záujmami. Odhlasúvalo dobrovoľný príspevok na výdavky štátu ,dobrovoľný dar, ktorý spolu s desatinou tvoril jedinú daň duchovenstva, priemerne 3 500 000 libier ročne. Duchovenstvo sa delilo na rehoľné, svetské, vyššie a nižšie duchovenstvo. V roku 1789 pamätný spis dauphinských farárov-
I keď zachovával úctivý tón voči biskupom- doviedol tieto myšlienky a závery z nich do krajnosti a spojil osud nižšieho duchovenstva s osudom tretieho stavu.
Cirkev v spoločnosti Starého režimu spojila svoj osud s osudom aristokracie. Aristokracia sa však v priebehu 18. storočia ustavične uzatvárala v tej miere, ako sa zhoršovali jej existenčné podmienky. Proti buržoázií sa menila na kastu: rodová šľachta, úradnícka šľachta a vysoké duchovenstvo si vyhradzovali monopol na vojenské, súdne a cirkevné úrady, z ktorých boli nešľachtici vylúčení. Toto všetko sa dialo v čase, keď sa táto aristokracia stála úplne príživníckou a svojimi službami už nenahrádzala štátu alebo cirkvi pocty a výsady, ktoré si kedysi mohla nárokovať ako oprávnenú odmenu. Aristokracia sa takto odtrhávala od národa svojou zbytočnosťou, svojimi nárokmi a svojím tvrdohlavým odporom k všeobecnému blahu.

Tretí stav

Tretia spoločenská skupina sa označovala od konca 15. storočia ako tretí stav. Predstavoval obrovskú väčšinu národa, čiže ku koncu Starého režimu vyše 24 miliónov obyvateľov. Duchovenstvo a šľachta sa ustanovili dávno pred ním, avšak spoločenská dôležitosť tretieho stavu sa rýchlo zvyšovala z toho dôvodu, že jeho príslušníci hrali dôležitú úlohu v národe a v štáte. Sieyes dobre vystihol dôležitosť tretieho stavu na konci Starého režimu vo svojej povestnej brožúre z roku 1789.
„Tretí stav teda zahrnuje v sebe všetko, čo patrí k národu;
a na všetko, čo nieje tretí stav, treba pozerať ako na také,
čo nepatrí k národu.“
Tretí stav zahrňoval vidiecke a mestské ľudové vrstvy, malá a stredná buržoázia , predovšetkým remeselníci a obchodníci. K týmto stredným vrstvám sa pripájali príslušníci slobodných povolaní: úradníci, ktorí nezískali šľachtický titul, advokáti, notári, profesori, lekári a chirurgovia... Tretí stav, ktorý zoskupoval všetkých nešľachticov, tvoril teda stav, ale nie triedu, bol to akýsi útvar, o ktorom si môžeme urobiť presnú predstavu len vtedy, ak ho rozčleníme na jeho rozličné sociálne prvky: Buržoázia: rentierska buržoázia, buržoázia slobodných povolaní, remeselnícka a kramárska buržoázia, podnikateľská veľkoburžoázia, finančná, obchodná, manufaktúrna; mestské ľudové vrstvy; roľníctvo(slobodní, nevoľníci)