Vnútorná stabilizácia

Keď direktoriáni vystriedali termidoriánov, mienili upevniť režim na spoločenskej základní, ktorá sa javí ako zvlášť úzka. Spomedzi majetných tried bola vylúčená aristokracia, ale aj istá časť buržoázie. Direktoriáni chceli, aby republika bola buržoázna a konzervatívna, ale odmietli podporu istej časti buržoázie zo strachu, aby ich táto buržoázia nezavliekla na cestu reštaurácie. Pre ľudové triedy spomienka na II. rok a sociálny strach boli cez celú dobu direktória mocnou pohnútkou, aby sa konečne uzákonil 18.brumaire. Uvedomelejší príslušníci ľudových vrstiev nepristali bez odporu na to, aby boli vylučovaní z národa a z republiky, za ktorú bojovali: sprisahanie rovných to dokázalo. Zatiaľ čo revolučné hnutie smerovalo, i keď nie bez váhania, k novým cestám, strach buržoázie slúžil vláde ako mocné hýbadlo proti vydedencom, teroristom, anarchistom, lupičom a krvilačným. Poprední statoční ľudia sa obávali nadovšetko návratu k spoločenskému poriadku II. roku, keď boháč bol podozrivý a chudobný diktoval zákony, keď sa prevrátili tradičné spoločenské hodnoty, keď politická demokracia priniesla sociálne vyrovnanie. Strašidlo agrárneho zákona, t.j. rozdeľovala majetkov, zachovalo si celú svoju účinnosť. Vyslovujúc sa proti zavedeniu progresívneho zdanenia, 10.frimaira IV. Roku republiky (1.decembra 1795) temný Dauchy vyhlásil piatim stom:
„Štát prosperuje iba vtedy, ak čo najväčšmi vedie občanov k blahobytu...
Progresívne zdanenie je výnimočný zákon proti zámožným občanom...
Nech sa zákonodarný zbor ostro vyjadrí proti každej zásade,
ktorá očividne k zabratiu majetkov. A len zachovaním svedomitého rešpektu k vlastníckemu právu bude možné pevne pripútať všetkých Francúzov k
slobode a republike“
To však znamenalo vyhnať z tejto republiky tých, čo ju založili a nič nevlastnili. Nakoniec sa ukázalo, že upevnenie direktoriánskeho režimu na úzkej základni majetku, cenzovej buržoázie, republikánskych popredných občanov.
Spočiatku bol nový režim zaujatý zriaďovaním ustanovizní, ktoré predvídala ústava z III. roku. Od čias termidoriánskeho Konventu po Direktórium ostali v podstate tí istí ľudia na vedúcich miestach. V zmysle nariadenia o dvoch tretinách, miesta v direktoriánskych radách sa obsadili 511 členmi Konventu. Od 6. brumaira IV. roku
(od 28.októbra 1795) ustanovilo sa 379 členov Konventu, k nim sa pribralo ďalších 15 zvolených departementálnymi volebnými zhromaždeniami a 19 zástupcov Korziky a kolónií, ktorým sa predĺžil mandát. Vcelku bolo teda 413 členov Konventu, všetko umiernení alebo reakční. Tvoriac „volebné zhromaždenie Francúzska“, znovuzvolení členovia Konventu dosiahli, ba prekročili predpísané dve tretiny. Novozvolená tretina, ktorá sa skladala z konštitučných monarchistov, posilnila pravicu. Väčšinu Direktória tvorili spolu bývalí girondini, ľudia Roviny a bývali členovia Hory. Direktórium sa usídlilo v Luxemburskom paláci (za teroru väznica) a zriadilo si sekretariát, z ktorého vznikol Bonapartov štátny sekretariát. Na čelo šiestich ministerstiev boli menovaní: Bénézech za ministra vnútra, Ramel-Nogaret za min. financií, ktorý ním zostal do VII. roku, Merlin de Douai, pôvodca zákona proti podozrivých, Delacroix, za min. zahr. Vecí, dvaja menej významní vojaci za ministrov vojny. Čoskoro vzniklo siedme ministerstvo, ministerstvo štátnej bezpečnosti, zverené Cochonovi.
Aby sa Direktórium uviedlo, uverejnilo 14.brumaira IV. roku (5.novembra 1795) proklamáciu, ktorá bola ozajstným vládnym programom. Na politickom poli mieni:
„viesť aktívnu vojnu proti rojalizmu, oživiť vlastenectvo,
pevnou rukou potlačiť každý odpor, zahasiť akékoľvek straníctvo,
znemožniť každú pomstychtivosť, starať sa o to, aby vládla svornosť, obnoviť mier.“
Na poli hospodárskom ide o: znovuotvorenie výrobných zdrojov, oživenie priemyslu a obchodu, potlačenie špekulácií, oživenie umenia a vedy, obnovenie hojnosti a štátneho úveru.
Upevnenie režimu záviselo v skutočnosti od riešenia základných problémov zdedených z doby termidoriánskej, hlavne od riešenia hospodárskej a finančnej otázky. Mena bola znehodnotená, hospodárstvo bolo v úbohom stave. Kríza štátnej