Umiernenci, jakobíni a sansculoti

Politická reakcia sa veľmi rýchlo prejavila napriek úsiliu bývalých teroristov, ktorých 9. fructidora Méhee de la Touche odhalil v ostrom pamflete: Robespierrovi nohsledi. 12.fructidora (29.augusta) Lecointre zaútočil na Barera, Billauda-Varenna a Collota d“Herbois pre účasť na tyranii a všetci odstúpili z Výboru pre verejné blaho. Do mesiaca boli odstránení všetci vládni činitelia II. roku republiky. Termidoriáni zavrhovali ľudový ideál národa nezávislých malovýrobcov. Jednako s revolúciou pevne spojení ľudia Roviny chceli republiku chrániť.15. novembra 1794 zákonom potvrdili tresty proti emigrantom. Ich politikou bolo zjednotiť všetkých vlastencov z roku 1789, aby sa zatarasila cesta kontrarevolúcií a aby sa upevnil režim. Ale podobne ako roku 1793 Konvent nedospel k rozhodnutiu. Od augusta II. roku do októbra III. roku 1794 sa zmätených politických bojov stáli proti sebe v Paríži tri politické smery a tvorili trojstranný konflikt. Umiernenci chceli obnoviť prevahu statočných Ľudí, t.j. vedúcu úlohu zámožnej buržoázie podľa stavu z roku 1791. „Novohébertovci“, ktorí boli zoskupení vo volebnom klube a ovládali odbočku Múzea, boli predstaviteľmi ľudových tendencií, ktoré boli proti revolučnej vláde. Žiadali, aby sa zasa zriadila parížska volená mestská správa a aby sa uplatňovala demokratická ústava z roku 1793. Jakobíni zastávali naďalej stanovisko, že treba používať represívne prostriedky z II. roku republiky.
Obrat v brumairi III. Roku mal veľký význam v politickom vývine termidoriánskeho obdobia: organizácia jakobínov bola zrušená, volebný klub prestal konať svoje zasadania, parížske odbočky upadli do moci reakcie.

Prvé direktórium
1795

Po odstránení ľudových síl, ako aj aristokracia, buržoázny režim, obmedzený na úzky rámec cenzovej republiky, zostával neustálený, a to tým skôr , že liberálna metóda sa ukázala neúspešnou. Obávajúc sa rojalizmu a súčasne aj demokracie, termidoriánski poprední občania vynášali opatrenia proti všemohúcnosti štátu jedno za druhým. Umná konštitučná rovnováha z III. Roku republiky nepripúšťala inú alternatívu ako bezmocnosť vlády alebo vládu násilia. Politika stabilizácie Direktória, beztak veľmi sporná po dvojnásobnom vylúčení z vlády a s dvojnásobnou vnútornou opozíciou, bola by si žiadala rýchli návrat k mieru. Vojna však trvala, výbojnosť sa osvedčila. Vtedy sa začalo ukazovať, že Robespierre mal pravdu, keď 2. januára 1792 vo svojom prejave proti vojne o generáloch, ktorí sa stali nádejou národa predpovedal:
„Ak je niektorému z tých generálov súdené, aby dosiahol úspech...
tak čo potom nevyužije vo svoj prospech?“