Po vyhnaní fašistických agresorov zo sovietskeho územia Sovietska armáda postupne oslobodzovala národy a štáty východnej i juhovýchodnej Európy. Velenie Sovietskej armády malo v pôvodnom pláne oslobodiť Československo obchvatnou operáciou. Obchvat mali vykonať vojská 1. a 4. ukrajinského fron-tu cez južné územie Poľska a vojská 2. a 3. ukrajinského frontu cez Rumunsko a Maďarsko. Uskutočnením tohto plánu museli by fašistické vojská ustúpiť z karpatskej oblasti.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania však velenie Sovietskej armády tieto plány zmenilo. Na žiadosť československého veľvyslanca v Moskve Z. Fierlingera a vedenia KSČ na čele s K. Gottwal-dom sovietska vláda sa rozhodla pomôcť Slovenskému národnému povstaniu, preto na jej rozkaz hlavné velenie Sovietskej armády zmenilo pôvodné plány a pripravilo útok na Karpaty. Cieľom tejto karpatsko-dukelskej operácie bolo preniknúť cez Karpaty na Slovensko a vedno s povstaleckými jednotkami vyhnať fašistov z celého Slovenska. Súčasťou tejto operácie mala byt spolupráca s dvoma východoslovenskými divíziami slovenskej armády, ktoré mali uvolniť priechody cez karpatské priesmyky. Vinou a zradou ve-lenia boli obe východoslovenské divízie odzbrojené fašistami, iba 1600 vojakov sa pridalo k partizánom, najmä k zväzku Čapajev. Nemci potom využili vhodný horský terén na vybudovanie silných opevnení, ktorými sťažili ofenzívu Sovietskej armády a prekročenie Karpát v určenom termíne.

Už 8. septembra 1944 začala 38. armáda ukrajinského frontu útok na Karpaty. V zostave tejto armá-dy bojoval aj 1. českos1ovenský armádny zbor v ZSSR pod velením generála Ludvíka Svobodu. Československí vojaci zvádzali o Dukelský priesmyk celý mesiac urputné boje, až konečne 6. októbra 1944 prekročili československú hranicu a vstúpili na rodnú pôdu. O udatnosti a hrdinskom boji našich i sovietskych vojakov svedčí aj to, že v tejto operácii padlo vyše 4000 československých a asi 60 000 so-vietskych bojovníkov.

Oslobodenie Československa pokračovalo v rámci operácie vojsk 4. ukrajinského frontu, lebo 38. armáda 1. ukrajinského frontu prešla koncom novembra 1944 pod jeho velenie a s ňou aj 1. čs. armádny zbor v ZSSR. Dňa 22. januára 1945 ho včlenili do zväzku 18, armády generála A. I. Gastiloviča, ktorá postupovala od Košíc údolím Hornádu ďalej na západ.

Československé vojenské jednotky začali 18. januára 1945 prenasledovať fašistické vojská od rieky Ondavy a v bojoch postupne oslobodzovali Zborov, Bardejov a okolité obce. Po presune do Prešova a po ďalšom postupe na Levoču a Poprad prenikli do údolia Váhu - na územie Liptova. Dňa 29. januára 1945 jednotky 1. československej brigády podporované sovietskym 17. gardovým streleckým zborom sa pred Važcom dostali (pri cintoríne) do mínometnej paľby ustupujúcich fašistov. V bojoch o Važec padol škpt. L. Engel, veliteľ útočiaceho práporu, jeden sovietsky dôstojník a 16 československých vojakov.

Na druhý deň jednotky 1. čs. armádneho zboru postupovali od Važca na Hybe a odtiaľ na Dovalovo, Liptovský Peter a zaútočili od severu na Liptovský Hrádok. Medzitým sovietske jednotky sa prebíjali ú-dolím Váhu cez Kráľovu Lehotu na Liptovskú Porúbku a zaútočili na Liptovský Hrádok od východu. V bojoch o Liptovský Hrádok a Liptovskú Porúbku účinne pomohli partizánske jednotky brigády Za slobo-du Slovanov, Chruščov, oddiel Vysoké Tatry, 2. čs. partizánska brigáda M. R. Štefánika a oddiel Jaro-mov. V neskorých večerných hodinách 31. januára 1945 bol Liptovský Hrádok oslobodený.