Tvrdé protiútoky viedol nepriateľ i proti výšine Trstenský diel, ktorú museli čs. jednotky taktiež o-pustiť. O obetavosti československých vojakov v boji o túto výšinu priamy pozorovateľ a veliteľ delostrelectva 1. čs. arm. zboru v ZSSR plk. A. Ressel píše: Dopoludnia 3. marca postúpila naša pechota trochu bližšie ku kóte Trstenský diel a tam zaľahla. Vtom sa zablyskli výbuchy a zahučali delá. So zavýjaním pri-lietavali prvé granáty a explodovali medzi pešiakmi. Nato sa posunuli paľby vpred a na obzore sa objavovali tmavé postavy Nemcov. Fašisti strieľali v behu a rútili sa dolu svahom. Našich unavených a vyčerpaných vojakov sa zmocnil zmätok. V pätách sa im hnali hitlerovci. Menšia skupina našich vojakov prezieravo vbehla na smrečiansky cintorín, ktorého silné múry poskytovali bezpečnú možnosť obrany. Ďalší a ďalší hitlerovci, prekvapení odporom, sa sťahovali k cintorínu. Chvel som sa o životy obrancov, poháňala ma mučivá túžba nejako im pomôcť. Nariaďujem kpt. Červenej armády Žuravlevovi, veliteľovi batérie mínometov, aby pustil salvu do nich. Kapitán však váhal. Poznal následky. Rozptyl kaťuší je veľmi veľký, zasiahol by aj statočných obrancov cintorína. Časť hitlerovcov sa odzadu priblížila k cintorínu. Z plných pľúc som kričal na vojakov, aby som ich varoval. Kdeže je taký hlas, aby doletel až k nim. Potom sa kruh uzavrel. Hitlerovci vnikli na cintorín a medzi hrobmi sa rozpútal nemilosrdný boj. Našim vojakom nezostávalo nič iné, len vzdať sa alebo zomrieť. Volili čestnú smrť. Hŕstka vojakov, krytá náhrobnými kameňmi a hrobmi, sa ďalej bila v nerovnom boji s nacistami. Odpor však ochaboval. Na cintoríne bolo čoraz menej obrancov. Potom sa už neukázal ani jeden. Tesne pred obedom sa stalo neuveriteľné. Náš posledný živý vojak so samopalom v ruke stál rozkročený medzi hrobmi a strieľal. Zdal sa mi akýsi veľký, a tak ho vidím dodnes. V krátkom okamihu mi zmizol z očí. Dobili ho.

Obe výšiny boli pre Nemcov veľmi významné, lebo z nich mohli ovládať široké okolie a najmä celé údolie Smrečianky od obce Žiar cez Smrečany, Vitálišovce po Okoličné, ba až po Závažnú Porubu. Zís-kanie týchto výšin uľahčovalo nepriateľovi opätovné dobytie Liptovského Mikuláša. Všetky protiútoky našich jednotiek na znovudobytie výšin Háj a Nicovo v dňoch 6., 7. a 8. marca boli neúspešné. Tieto pro-tiútoky podporoval paľbou aj jeden oddiel protilietadlových kanónov kalibru 37 mm, obsluhovaný čs. vojačkami. Keď ani útok troch práporov 1. čs. brigády dňa 9. marca na výšinu Háj a Nicovo nebol úspeš-ný, nariadil veliteľ sovietskej 18. armády prerušiť útočné akcie a preskupiť naše vojenské jednotky. 3. čs. brigáda prevzala celé pásmo obrany 1. čs. brigády v priestore Smrečian a 1. čs. brigáda vystriedala soviet-sku 24. streleckú divíziu v Liptovskom Mikuláši. Pre náhlu snehovú búrku sa toto striedanie nevykonalo včas, čo fašisti využili. Podnikli sústredený útok na mesto z troch strán. Krátko po polnoci 10. marca 1945 prepravili JZ od Okoličného cez rieku Váh elitný prápor, zložený z fanatických príslušníkov hitler-jugendu, ktorý sa bojom na bodáky zmocnil predmestia Vrbica a prenikol až k Okoličnému. Boju o Vrbicu účinne napomáhali skupinky fašistických vojakov, ukrytých v niektorých domoch hlinkovcov. Taktiež v priebehu striedania, o ktorom sa fašistické velenie dozvedelo od zradcov, preniklo niekoľko ďalších fašistických vojakov do mesta. Začali sa dlhé boje, časté na protiútoky z obidvoch strán, v kto-rých nepriateľ nasadil ďalšie dva pluky 320. divízie a dva špeciálne prápory. Fašistickí vojaci v tyle československých vojenských jednotiek ničili spojenie, prepadali skupiny našich vojsk zo zálohy a ohro-zovali prísunové cesty.