Oslobodenie L. Mikuláša

Po vyhnaní fašistických agresorov zo sovietskeho územia Sovietska armáda postupne oslobodzovala národy a štáty východnej i juhovýchodnej Európy. Velenie Sovietskej armády malo v pôvodnom pláne oslobodiť Československo obchvatnou operáciou. Obchvat mali vykonať vojská 1. a 4. ukrajinského fron-tu cez južné územie Poľska a vojská 2. a 3. ukrajinského frontu cez Rumunsko a Maďarsko. Uskutočnením tohto plánu museli by fašistické vojská ustúpiť z karpatskej oblasti.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania však velenie Sovietskej armády tieto plány zmenilo. Na žiadosť československého veľvyslanca v Moskve Z. Fierlingera a vedenia KSČ na čele s K. Gottwal-dom sovietska vláda sa rozhodla pomôcť Slovenskému národnému povstaniu, preto na jej rozkaz hlavné velenie Sovietskej armády zmenilo pôvodné plány a pripravilo útok na Karpaty. Cieľom tejto karpatsko-dukelskej operácie bolo preniknúť cez Karpaty na Slovensko a vedno s povstaleckými jednotkami vyhnať fašistov z celého Slovenska. Súčasťou tejto operácie mala byt spolupráca s dvoma východoslovenskými divíziami slovenskej armády, ktoré mali uvolniť priechody cez karpatské priesmyky. Vinou a zradou ve-lenia boli obe východoslovenské divízie odzbrojené fašistami, iba 1600 vojakov sa pridalo k partizánom, najmä k zväzku Čapajev. Nemci potom využili vhodný horský terén na vybudovanie silných opevnení, ktorými sťažili ofenzívu Sovietskej armády a prekročenie Karpát v určenom termíne.

Už 8. septembra 1944 začala 38. armáda ukrajinského frontu útok na Karpaty. V zostave tejto armá-dy bojoval aj 1. českos1ovenský armádny zbor v ZSSR pod velením generála Ludvíka Svobodu. Československí vojaci zvádzali o Dukelský priesmyk celý mesiac urputné boje, až konečne 6. októbra 1944 prekročili československú hranicu a vstúpili na rodnú pôdu. O udatnosti a hrdinskom boji našich i sovietskych vojakov svedčí aj to, že v tejto operácii padlo vyše 4000 československých a asi 60 000 so-vietskych bojovníkov.

Oslobodenie Československa pokračovalo v rámci operácie vojsk 4. ukrajinského frontu, lebo 38. armáda 1. ukrajinského frontu prešla koncom novembra 1944 pod jeho velenie a s ňou aj 1. čs. armádny zbor v ZSSR. Dňa 22. januára 1945 ho včlenili do zväzku 18, armády generála A. I. Gastiloviča, ktorá postupovala od Košíc údolím Hornádu ďalej na západ.

Československé vojenské jednotky začali 18. januára 1945 prenasledovať fašistické vojská od rieky Ondavy a v bojoch postupne oslobodzovali Zborov, Bardejov a okolité obce. Po presune do Prešova a po ďalšom postupe na Levoču a Poprad prenikli do údolia Váhu - na územie Liptova. Dňa 29. januára 1945 jednotky 1. československej brigády podporované sovietskym 17. gardovým streleckým zborom sa pred Važcom dostali (pri cintoríne) do mínometnej paľby ustupujúcich fašistov. V bojoch o Važec padol škpt. L. Engel, veliteľ útočiaceho práporu, jeden sovietsky dôstojník a 16 československých vojakov.

Na druhý deň jednotky 1. čs. armádneho zboru postupovali od Važca na Hybe a odtiaľ na Dovalovo, Liptovský Peter a zaútočili od severu na Liptovský Hrádok. Medzitým sovietske jednotky sa prebíjali ú-dolím Váhu cez Kráľovu Lehotu na Liptovskú Porúbku a zaútočili na Liptovský Hrádok od východu. V bojoch o Liptovský Hrádok a Liptovskú Porúbku účinne pomohli partizánske jednotky brigády Za slobo-du Slovanov, Chruščov, oddiel Vysoké Tatry, 2. čs. partizánska brigáda M. R. Štefánika a oddiel Jaro-mov. V neskorých večerných hodinách 31. januára 1945 bol Liptovský Hrádok oslobodený.
Po opustení Liptovského Hrádku viedli nemeckí okupanti zdržovací boj v priestore obcí Podtureň a Liptovský Ján. Súčasne úderná skupina 3. čs. brigády prenikla v tuhých bojoch na západ a oslobodila ob-ce Liptovský Jamník, Jakubovany, Liptovský Ondrej a Konskú. Dňa 1. februára 1945 vyrazili jednotky 3. čs. brigády do ďalšieho útoku na západ a oslobodili Veternú Porubu a obec Žiar v údolí Smrečianky. Na druhý deň začali jednotky 3. čs. brigády po krátkej delostreleckej príprave útok z priestoru Žiar na západ smerom na Jalovec. Keď dosiahli chrbát výšiny nad touto obcou, prekvapila ich prudká delostrelecká a mínometná paľba nepriateľa, doplnená hustou paľbou peších zbraní. Brigáda utrpela citeľné straty a mu-sela sa stiahnuť späť do východiskového postavenia. Ani 2. februára trikrát opakovaný útok smerom na Jalovec nebol úspešnejší. Na tieto urputné boje si spomína Július Kováč, priamy účastník bojov o Liptov-ský Mikuláš, takto:

Veliteľom 3. čs. brigády bol generál Karel Klapálek - hrdina ČSSR. Možno to bolo moje vojnové šťastie, že mňa, nenápadného slovenského chlapca-vojaka, si vybral za svojho osobného ochrancu - príkazníka. Doprevádzal som ho od Dukly až po obec Žiar, kde bol môj dobrý starký ranený. Hoci generál Klapálek mal už vtedy vyše 50-ky, obdivoval som jeho čulosť, sviežosť a odvahu. Rád si pohovoril i s obyčajnými, radovými vojakmi. Ku svojim podriadeným bol síce prísny, ale spravodlivý. Keď išiel na obchôdzku do prvej línie, jeho ordonanc musel vždy zabaliť na cestu takú istú stravu a toľko fajčiva pre seba ako pre neho. Po príchode našej 3. čs. brigády do obce Žiar Nemci vediac, že sme unavení pochodmi a ťažkou cestou, nedopriali nám odpočinku. Asi o 23. hodine podnikli protiútok. Najprv to bol delostrelecký prepad v trvaní 15 - 20 minút, potom začala streľba z pechotných zbraní. Našich vojakov nepriateľský útok pre-kvapil, ani sami velitelia ho nečakali. V našej jednotke nastala menšia panika, a veru vojaci, odvyknutí od takej paľby (od Stropkova len postupovali), začali utekať hore obcou. Vďaka ráznemu zákroku našich ve-liteľov, ktorí začali vojakov utišovať s rozkazmi: „Stoj, neutekaj, treba strieľať!“ sme naďalej ostali v obci Žiar v obrannom postavení. Tu sa mi v mysli vynára postava nášho veliteľa brigády gen. Klapálka ako s bakuľou v ruke zasahoval proti ustupujúcim našim vojakom. Bolo to pred budovou ľudovej školy v Žiari, keď v nočných hodinách vybehol na ulicu, zamiešal sa medzi vojakov a možno niektorého svojou bakuľou aj pretiahol cez kríže. V tú noc veru mnohí naši vojaci do bieleho dňa oka nezažmúrili.

Na druhý deň (3. februára) gen. Klapálka zranila do hlavy črepina z míny, ktorá preletela cez povalu miestnosti školy v Žiari. Do bojov o Liptovský Mikuláš už nezasiahol a velenie 3. čs. brigády prevzal ve-liteľ štábu mjr. Jaroslav Selner. Ešte toho dňa samopalné jednotky 3. čs. brigády dobyli obec Smrečany, jednotky 1. čs. brigády v súčinnosti so sovietskymi jednotkami obsadili Okoličné a na ľavom brehu Váhu Závažnú Porubu. Ďalšie pokusy preniknúť na západ od údolia Smrečianky a do Liptovského Mikuláša stroskotali na silnej obrane nepriateľa. O tejto obrane nám priamy účastník bojov o Liptovský Mikuláš, plk. Ján Iľanovský, povedal: Spočiatku sme ani my nevedeli, prečo práve pri Liptovskom Mikuláši vybu-dovali Nemci takú silnú obranu. Veď Liptovský Mikuláš nebol zvlášť dôležitým politickým alebo hospodárskym strediskom. Až neskoršie vysvitlo, že si fašisti chcú takto kryť ústupové cesty z Maďarska a z Poľska. Fašisti k obrane Liptovského Mikuláša nasadili čerstvé, dobre vyzbrojené a kvalitne vycviče-né jednotky. Pre obranu tu využili ideálny terén - plošinový chrbát, tiahnúci sa naprieč Liptovskou kotlinou od úpätia Liptovských Tatier smerom na juh, zakončený výšinou Háj nad Liptovským Mikulá-šom. Tento plošinový chrbát na východe prudko spadal do údolia Smrečianky, kým na západe do údolia Jalovčianky. Fašistická obrana si vytvorila výborné podmienky pre pozorovanie a organizáciu systému palieb delostrelectva a pechoty. Nebolo zriedkavosťou, že pre jeden kanón si nepriateľ vytvoril až 4 pozo-rovateľne, čím dosahoval i s minimom síl maximálne možný účinok paľby. Ďalšou prednosťou fašistickej obrany bol jej systém.
Skladala sa z niekoľko vzájomne nesúvisiacich ohnisiek na privrátených svahoch spomenutej výšiny. Ohniská boli vzdialené od seba 20 - 300 m. Z jednotlivých ohnísk viedli spojovacie zákopy do úkrytov, ktoré boli umiestené za svahom. Prvé obranné postavenie sa tiahlo po východnom ok-raji plošinového chrbta od úpätia Západných Tatier až na kótu Háj. Bolo zosilnené viacerými palebnými valmi. Pred nimi boli nesúvislé drôtené zátarasy a súvislé protipechotné mínové pole, ktoré siahalo až po úpätie Poludnice pri Závažnej Porube. Po oslobodení tu ženisti zneškodnili vyše 30 000 mín. Za Iľano-vom vybudovali oporný bod, z ktorého tromi šesťhlavňovými mínometmi ovládali celý priestor od Závažnej Poruby po Iľanovo. Vďaka výbornému terénu Nemci boli takmer nezraniteľní. Výrazné výšiny Nicovo a Háj boli prispôsobené na kruhovú obranu. Za týmto postavením, pomerne riedko obsadeným, mali fašisti umiestené v tamojších obciach veľmi silné zálohy, ktoré boli pripravené na vykonanie protiú-tokov. Druhé obranné postavenie fašistov bolo rozložené na čiare Jalovec - Bobrovec - kóta Diel, Palúdzka - Iľanovo. Za ním sa tiahlo tretie obranné postavenie na čiare Hájec - kóta Hrádok nad Trnov-com. Pri začatí našej delostreleckej paľby - spravidla na viditeľné zákopy na privrátených svahoch - opustili fašisti túto obranu a stiahli sa do úkrytov na odvrátenom svahu. Po skončení prípravnej paľby, keď sa začal útok našich peších jednotiek, zaujali fašistickí obranci väčšinou bez strát pôvodnú obranu a svojou paľbou spôsobovali našim vojakom ťažké straty.

Prelomiť fašistickú obranu sa československým jednotkám nepodarilo ani 5. a 13. februára. Sotva sa pechota zdvihla zo skrytého východiskového postavenia, už ju fašisti za značných strát pribíjali k zemi. Preto dal veliteľ zboru arm. gen. Ludvík Svoboda zastaviť ďalšiu útočnú činnosť. Československé jed-notky zostali v dotyku s nepriateľom na súvislej 8 km dlhej čiare od Žiaru cez Smrečany, Vitálišovce po Okoličné a nadväzovali na sovietske jednotky pri Závažnej Porube. Od polovice februára až do začiatku marca 1945 neprebiehali v tomto bojovom pásme nijaké väčšie boje. Československé jednotky budovali svoje obranné postavenia a uskutočňovali intenzívny prieskum nepriateľských postavení. Len v druhej polovici februára prieskumné jednotky 1. a 3. čs. brigády vykonali vyše 40 prieskumných akcií, ktoré ma-li upresniť systém nepriateľskej obrany a sily v nej zasadené. Velenie zboru využilo prestávku v bojoch aj na postupné vystriedanie jednotiek prvého sledu a na skvalitnenie bojového výcviku.

Dňa 15. februára 1945 vystriedala 1. čs. brigáda 8. sovietsku streleckú divíziu v priestore Závažnej Poruby. Prvý raz v dejinách bojov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR bránil náš vojak pásmo frontu bez to-ho, aby sa mohol oprieť na svojich bokoch o mocnú záštitu Sovietskej armády. Vďaka mobilizácii na oslobodenom území Slovenska došlo v tomto období aj k doplneniu početných stavov zboru. Od 15. februára do polovice marca pribudlo 1. čs. armádnemu zboru viac ako 8900 vojakov a dôstojníkov. Z nich bola postavená aj nová - 4. čs. brigáda, sformovaná v Kežmarku pod velením pplk. Č. Slezáka, neskoršie plk. P. Kunu.
Koncom februára bol 1. čs. armádny zbor pripravený na nový útok oslobodiť Liptovský Mikuláš. Podľa nariadenia veliteľa 18. armády gen. A. I. Gastiloviča na tomto útoku sa mala zúčastniť aj 24. so-vietska strelecká divízia gen. A. h. Prochova, ktorá 2. marca vystriedala 1. čs. brigádu v úseku Závažnej Poruby. V pripravovanom útoku mala 24. sov. strel. divízia viesť čelný úder na mesto Liptovský Mikuláš, kým 1. čs. armádny zbor mal útočiť z údolia Smrečianky na Bobrovec a Jalovec a obchvátiť fašistov v meste od severu. Priamy účastník bojov o Liptovský Mikuláš, plk. Nikolaj Tegza si na tieto prípravy tak-to spomína: Ako veliteľa protilietadlovej batérie ma 16. februára zavolali na veliteľstvo delostrelectva 3. čs. brigády do Jakubovian. Dostal som rozkaz presunúť sa s batériou z Okoličného do Žiaru, zaujať pa-lebné postavenie a podporovať 6. prápor škpt. Moravca. Úloha bola veľmi náročná a na presun bolo len pár hodín. V ťažkých zimných podmienkach sme sa pobrali z Okoličného cez Beňadikovú, Liptovský Ondrej a Konskú do Žiaru. Vtedy nám veľmi pomohli obyvatelia Liptovského Ondreja. Keď videli, že sa s autami nikam nedostaneme, zapriahli svoje ťažné voly, po dva páry za každý kanón, a tak sme sa do Žiaru predsa len dostali. Zakopať kanóny a vybudovať úkryty v zamrznutej zemi nebolo ľahké, ale do 3. marca bol útok pripravený. Jeho začiatok oznámila prudká delostrelecká príprava na celom fronte.

A skutočne! V skorých ranných hodinách 3. marca 1945 vyrazili československé a sovietske jednotky do útoku. Vojská 1. a 3. čs. brigády prelomili predný okraj nepriateľskej obrany, rýchlo ovládli výšinu Trstenský diel západne od Smrečian a oslobodili obec Trstené so severnou časťou Bobrovca. Na tom úto-ku sa zúčastnila aj 1. rota samostatného práporu lyžiarov-automatčíkov pod velením por. Michala Kováča z Važca. Ten hneď na začiatku útoku utrpel ťažké zranenie nárazom na protipechotnú mínu a bol z ďal-ších bojov vyradený. V poludňajších hodinách sa jednotky 1. čs. brigády zmocnili ešte výšiny Dubovec severne od Ondrašovej a prápor škpt. Čeřenského po ťažkých bojoch v súčinnosti so sovietskymi jednot-kami obsadil i veľmi dôležitý oporný bod - výšinu Háj. O úpornosti bojov o Háj svedčí fakt, že spomínaný prápor útočil na výšinu 17-krát a že v priebehu niekoľkých dní štyrikrát zmenila svojho maji-teľa.

Časť jednotiek 3. čs. brigády síce prenikla do priestoru východne od obce Jalovec, ale ich ďalší pos-tup zastavili bočné paľby nepriateľa. Podobne bol zastavený aj útok 1. práporu 4. čs. brigády, postupujúci na ľavom brehu Váhu na obec Iľanovo. Najvýznamnejší úspech 3. marca zaznamenali vojaci 24. soviet-skej streleckej divízie, ktorí po prudkom boji oslobodili mesto Liptovský Mikuláš. Boj v meste bol veľmi krutý. Sovietskym vojakom tu pomáhali odbojoví pracovníci. Vyznamenal sa najmä Koloman Petrovič, člen RONV, ktorý v priebehu útoku najprv odmínoval most na Iľanovo, potom chcel odmínovať aj most cez Váh na hlavnej ceste do Palúdzky. Pri odmínovávaní však bol nemeckým guľometníkom zastrelený. Mesto ovládlo nadšenie z oslobodenia. Obyvatelia, ktorí už 4 týždne žili v pivniciach, sa po prvý raz zvítali s oslobodzovacími vojskami. Nikto vtedy ešte netušil, že to nie je definitívne oslobodenie, ale že dôjde ešte k tragédii.

Fašistické jednotky s podporou tankov a samohybných diel v dopoludňajších hodinách tohože dňa prešli severne od Ondrašovej do protiútoku a večer vytlačili našich vojakov z Bobrovca. Na druhý deň nepriateľ vytlačil čs. jednotky i z Trsteného, dobyl výšinu Kamence na JZ od Smrečian a obsadil Zadný háj. Dňa 5. marca uskutočnil nepriateľ 11 protiútokov na rôznych úsekoch frontu. Veľké úsilie vyvinuli nemeckí fašisti na znovudobytie výšiny Háj, ktorú sovietske jednotky úporne bránili, ale po 3 hodinách vyčerpávajúceho boja museli ustúpiť a výšinu znovu obsadili Nemci.
Tvrdé protiútoky viedol nepriateľ i proti výšine Trstenský diel, ktorú museli čs. jednotky taktiež o-pustiť. O obetavosti československých vojakov v boji o túto výšinu priamy pozorovateľ a veliteľ delostrelectva 1. čs. arm. zboru v ZSSR plk. A. Ressel píše: Dopoludnia 3. marca postúpila naša pechota trochu bližšie ku kóte Trstenský diel a tam zaľahla. Vtom sa zablyskli výbuchy a zahučali delá. So zavýjaním pri-lietavali prvé granáty a explodovali medzi pešiakmi. Nato sa posunuli paľby vpred a na obzore sa objavovali tmavé postavy Nemcov. Fašisti strieľali v behu a rútili sa dolu svahom. Našich unavených a vyčerpaných vojakov sa zmocnil zmätok. V pätách sa im hnali hitlerovci. Menšia skupina našich vojakov prezieravo vbehla na smrečiansky cintorín, ktorého silné múry poskytovali bezpečnú možnosť obrany. Ďalší a ďalší hitlerovci, prekvapení odporom, sa sťahovali k cintorínu. Chvel som sa o životy obrancov, poháňala ma mučivá túžba nejako im pomôcť. Nariaďujem kpt. Červenej armády Žuravlevovi, veliteľovi batérie mínometov, aby pustil salvu do nich. Kapitán však váhal. Poznal následky. Rozptyl kaťuší je veľmi veľký, zasiahol by aj statočných obrancov cintorína. Časť hitlerovcov sa odzadu priblížila k cintorínu. Z plných pľúc som kričal na vojakov, aby som ich varoval. Kdeže je taký hlas, aby doletel až k nim. Potom sa kruh uzavrel. Hitlerovci vnikli na cintorín a medzi hrobmi sa rozpútal nemilosrdný boj. Našim vojakom nezostávalo nič iné, len vzdať sa alebo zomrieť. Volili čestnú smrť. Hŕstka vojakov, krytá náhrobnými kameňmi a hrobmi, sa ďalej bila v nerovnom boji s nacistami. Odpor však ochaboval. Na cintoríne bolo čoraz menej obrancov. Potom sa už neukázal ani jeden. Tesne pred obedom sa stalo neuveriteľné. Náš posledný živý vojak so samopalom v ruke stál rozkročený medzi hrobmi a strieľal. Zdal sa mi akýsi veľký, a tak ho vidím dodnes. V krátkom okamihu mi zmizol z očí. Dobili ho.

Obe výšiny boli pre Nemcov veľmi významné, lebo z nich mohli ovládať široké okolie a najmä celé údolie Smrečianky od obce Žiar cez Smrečany, Vitálišovce po Okoličné, ba až po Závažnú Porubu. Zís-kanie týchto výšin uľahčovalo nepriateľovi opätovné dobytie Liptovského Mikuláša. Všetky protiútoky našich jednotiek na znovudobytie výšin Háj a Nicovo v dňoch 6., 7. a 8. marca boli neúspešné. Tieto pro-tiútoky podporoval paľbou aj jeden oddiel protilietadlových kanónov kalibru 37 mm, obsluhovaný čs. vojačkami. Keď ani útok troch práporov 1. čs. brigády dňa 9. marca na výšinu Háj a Nicovo nebol úspeš-ný, nariadil veliteľ sovietskej 18. armády prerušiť útočné akcie a preskupiť naše vojenské jednotky. 3. čs. brigáda prevzala celé pásmo obrany 1. čs. brigády v priestore Smrečian a 1. čs. brigáda vystriedala soviet-sku 24. streleckú divíziu v Liptovskom Mikuláši. Pre náhlu snehovú búrku sa toto striedanie nevykonalo včas, čo fašisti využili. Podnikli sústredený útok na mesto z troch strán. Krátko po polnoci 10. marca 1945 prepravili JZ od Okoličného cez rieku Váh elitný prápor, zložený z fanatických príslušníkov hitler-jugendu, ktorý sa bojom na bodáky zmocnil predmestia Vrbica a prenikol až k Okoličnému. Boju o Vrbicu účinne napomáhali skupinky fašistických vojakov, ukrytých v niektorých domoch hlinkovcov. Taktiež v priebehu striedania, o ktorom sa fašistické velenie dozvedelo od zradcov, preniklo niekoľko ďalších fašistických vojakov do mesta. Začali sa dlhé boje, časté na protiútoky z obidvoch strán, v kto-rých nepriateľ nasadil ďalšie dva pluky 320. divízie a dva špeciálne prápory. Fašistickí vojaci v tyle československých vojenských jednotiek ničili spojenie, prepadali skupiny našich vojsk zo zálohy a ohro-zovali prísunové cesty.
O urputnosti bojov svedčí aj to, že železničná stanica v Liptovskom Mikuláši zmenila 10-krát počas dňa svojho držiteľa. Boj v uliciach mesta pokračoval od domu k domu. Keďže vo-jenské jednotky strácali v boji svojich veliteľov, znižovala sa ich bojaschopnosť, chýbali velitelia rôt, čiat i strelci ku guľometom. Väčšinu čs. jednotiek tvorili nováčikovia, ktorí zasiahli prvýkrát do bojov na fronte 6. marca, nevedeli riadne zaobchádzať so zbraňami a trpeli pocitom strachu. Vojaci boli hladní, vyčerpaní, zmorení únavou a oddychovali len postojačky. Skúsených bojovníkov, ostrieľaných v bojoch na Dukle, zostala len hŕstka a tí bojovali proti presile hitlerovcov s bezpríkladnou odvahou. Chrbtovou kosťou obrany mesta ostávali naše protitankové kanóny ráže 76 mm. Rozmiestnené medzi domami presne zasahovali svoje ciele a boli pre fašistov postrachom. Keďže čs. vojenským jednotkám hrozilo obkľúčenie z juhu i zo severu, bol dňa 11. marca 1945 vo večerných hodinách vydaný rozkaz opustiť mesto. 1. čs. brigáda sa stiahla do pôvodného obranného postavenia na čiare Vitálišovce Okoličné. Ani protiútok 3. čs. brigády, ktorý mal zmeniť bezvýchodiskovú situáciu v meste, nebol úspešný.

Boje čs. vojenských jednotiek od 3. do 11. marca 1945 patrili k doteraz najkrvavejším bojom. Za de-väť dní a nocí podnikol nepriateľ 64 protiútokov. V týchto bojoch bolo vyradených 2000 československých bojovníkov, z toho takmer dve tretiny z 1. čs. brigády. Strata Liptovského Mikuláša bola však vážnym vojenským i politickým neúspechom a jeho znovudobytie sa stalo vecou cti všetkých československých vojakov.

V polovici marca vypracoval štáb 1. čs. armádneho zboru v ZSSR plán nového útoku na prielom ob-rany fašistov pri Liptovskom Mikuláši, na ktorom sa mala zúčastniť už aj 4. čs. brigáda. Časť jej jednotiek už predtým zaujala obranu a útočila južne od rieky Váh v priestore Závažnej Poruby. Hlavný úder našich jednotiek sa mal viest znova severne od mesta, teda v smere Smrečany - Trsten-ský diel - Bobrovec, kóta Háj nad Bobrovcom - na kótu Háje nad Bobrovčekom s cieľom ovládnuť dominujúce výšiny a preniknúť až na hlavnú cestu z Liptovského Mikuláša do Ružomberka. Jednotky pred mestom mali rozvíjať iba klamnú bojovú činnosť a pútať pozornosť fašistických jednotiek. Rozhodnutie prelomiť obranu fašistov na pomerne úzkom úseku frontu - sotva 3 km širokom - malo vytvoriť v smere hlavného úderu (na styku 3. a 1. čs. brigády) dostatočnú hustotu bojových síl a prostriedkov. Aby sa vyu-žil moment prekvapenia, velenie zboru rozhodlo vykonať útok pred svitaním a bez delostreleckej prípravy.
Aby plánovaný útok bol úspešnejší, bolo potrebné likvidovať výhodné fašistické pozorovatelne, u-miestené jednak na dominujúcich vrcholoch južných svahov Západných Tatier, jednak na severných svahoch Nízkych Tatier, z ktorých bol ďaleký výhľad na celé považské bojisko. Preto 21. marca 1945 vy-slal mjr. Chrastina prepadovú skupinu 40 dobrovoľníkov - lyžiarov-automatčíkov z 1. roty, ktorá zlikvidovala fašistickú pozorovatelňu na Poludnici a ukoristila rôzny špeciálny materiál (rádiostanice, ďa-lekohľady, zbrane, muníciu, trhaviny), pričom zajala 7 nemeckých vojakov a dôstojníka. Druhú fašistickú pozorovatelňu na kóte 1119 m sa už nepodarilo zneškodniť.

Prípravy k rozhodnému útoku na oslobodenie Liptovského Mikuláša sa skončili 29. marca 1945. V noci na 30. marca zaujali československé jednotky východiskové postavenie na útok a o 4. hodine ráno vyrazili do boja. Smelý rozhodný útok prebiehal v ranných hodinách úspešne. Prápory 3. čs. brigády oslobodili Jalovec a hnali nepriateľa popod vŕšky ďalej na západ. Zlikvidovali obranu na kóte Háje nad Bobrovčekom. Pred večerom prešli do obrany a pripravovali sa na útok na druhý deň. Aj útok 1. čs. bri-gády sa zo začiatku rozvíjal úspešne, brigáda sa zmocnila obce Trstené a severnej časti Bobrovca.

Už v prvý deň bojov prešli fašisti do silných protiútokov najmä proti ľavému krídlu 1. čs. brigády, ktorú zatlačili späť do východiskového postavenia. Aj jednotky 4. čs. brigády, pod velením plk. P. Kunu, útočiace z Okoličného čelne na Liptovský Mikuláš, boli zastavené. Na poludnie 30. marca sa pokúšal ne-priateľ zastaviť aj 3. čs. brigádu, ktorej úspešný postup vytváral pre neho nebezpečnú situáciu. Všetky protiútoky fašistov boli však odrazené.

Ústupom jednotiek 1. čs. brigády z Bobrovca a Trsteného sa obnažil ľavý bok 3. čs. brigády. Hrozilo jej, že bude vystavená sústredeným útokom fašistov v priestore Jalovec. Prípadnou stratou Jalovca dostali by sa jednotky 3. čs. brigády do obkľúčenia a hrozilo by im zničenie. Na obranu obce Jalovec, na ktorú sa Nemci chystali zaútočiť, sa podarilo pomocou volských poťahov v blatistom teréne prisunúť 2 batérie protitankových diel kalibru 76 mm a 3 batérie mínometov kalibru 120 mm. Východne od obce zaujala pa-lebné postavenie aj čata 122 mm húfnic na priamu streľbu proti fašistickej bojovej technike. Boj o Jalovec sa rozpútal 31. marca po 17. hodine. Obec najskôr pokryli fašisti silnou delostreleckou paľbou, potom vyrazili samohybné delá podporované paľbou protitankových a protilietadlových diel a napokon pechota. Niektorých našich vojakov zachvátila panika a dali sa na útek. Kritickú situáciu zachránili proti-tankoví delostrelci 4. delostreleckého pluku škpt. Hlavatého, ktorí zachovali pokoj a za dobre zamaskovanými delami presnou paľbou na účinnú vzdialenosť 700 m zničili nemeckú bojovú techniku. Posledné dve fašistické samohybné delá s pechotou, ktorá utrpela od našich mínometníkov ťažké straty, sa dali na ústup. Aj ďalšie protiútoky fašistov, podniknuté 1. a 2. apríla proti severnej časti útočného vý-bežku 3. čs. brigády, boli odrazené. Jednotky tejto brigády postúpili ďalej a oslobodili Vyšné a Nižné Matiašovce, čím hrozilo fašistickým jednotkám obkľúčenie. Preto sa fašisti rozhodli opustiť svoje dote-rajšie postavenie a zaujať nové obranné pozície bližšie k Ružomberku, čo prezrádzali aj časté výbuchy pri ničení mostov a koľajníc v údolí Váhu.
V noci z 3. na 4. apríla na rozkaz veliteľa 18. armády sa znova prisunula na front k Liptovskému Mi-kulášu sovietska 24. strelecká divízia, ktorá spolu so 4. čs. brigádou vyrazila pod velením plk. P. Kunu 4. apríla v ranných hodinách do posledného útoku na mesto. Po krátkych bojoch s ustupujúcimi fašistickými jednotkami 586. pešieho pluku prelomili fašistickú obranu severne i južne od rieky Váh. Okolo 6. hodiny ráno jednotky 4. čs. brigády spolu so sovietskymi jednotkami oslobodili Liptovský Mikuláš a jednotky 1. čs. brigády obce Bobrovec a Ráztoky. 3. čs. brigáda prekonala odpor krycích fašistických jednotiek a oslobodila Pavlovu Ves, Liptovský Trnovec, Parížovce, Liptovskú Maru a Vlašky. Obce na pravej strane Váhu oslobodili jednotky 4. čs. brigády, ktoré so sovietskymi jednotkami rýchlo postupovali pri prenasle-dovaní nepriateľa smerom na Ružomberok.

V ten istý deň sovietske vojská oslobodili hlavné mesto Slovenska Bratislavu a v Košiciach sa vytvo-rila prvá vláda Národného frontu Čechov a Slovákov, ktorá nasledujúci deň vyhlásila svoj vládny program. Keďže generál L. Svoboda sa stal ministrom národnej obrany, za veliteľa 1. čs. armádneho zbo-ru bol menovaný generál K. Klapálek a jeho zástupcom generál Satorie.

V ranných hodinách 5. apríla pokračovala 1. čs. brigáda pod velením J. Satorisa v prenasledovaní nepriateľa v smere Kalameny - Turík. Jednotky 3. čs. brigády oslobodili Bešeňovú, Liptovskú Teplú a Liskovú. Na prenasledovanie nepriateľa sa pripojila aj 4. čs. brigáda, ktorá vystriedala v priestore Ivach-novej, Nižných a Vyšných Sliačov sovietsku 24. streleckú divíziu a postupovala južne od Váhu smerom na Ružomberok, ktorý ešte v ten istý deň oslobodili.

Po oslobodení Ružomberka pokračovali jednotky 3. čs. brigády v prenasledovaní nepriateľa, ktorý ničil pri ústupe na západ cesty, mosty, železničnú trať a vytváral prekážky, zátarasy a záseky. Ráno 6. ap-ríla 1945 zlikvidovali nepriateľskú obranu v priestore Gombáša (dnes Hubovej) a Švošova, oslobodili Ľubochňu, Rojkov, Stankovany a dosiahli sútoku rozvodnenej Oravy s Váhom, kde fašisti zničili obidva mosty. Fašisti zaujali vopred vybudované obranné postavenie na vrcholoch Veľkej Fatry. Oporné body im tvorili okolité výšiny a Ľubochnianske sedlo, ktorým prechádzala najvýhodnejšia cesta cez hrebeň Veľkej Fatry do Krpelian. Na ľavé krídlo postupu z Ľubochnianskej doliny smerom na kótu Kľak bola zasadená 4. čs. brigáda. S neoceniteľnou pomocou miestneho obyvateľstva ako sprievodcov vnikali jed-notky 4. čs. brigády do boku a tyla oporných bodov nepriateľa a s využitím momentu prekvapenia ho ničili. Ešte toho dňa jednotky 4. čs. brigády zlikvidovali odpor fašistov na vrchole Magury a na Kľaku a časť brigády prenikla až na západné svahy Veľkej Fatry. Prechodom československých jednotiek cez Veľkú Fatru a dobytím Kraľovian sa skončili oslobodzovacie boje o Liptov.

Jednotky 1. československého armádneho zboru v ZSSR postupovali potom ďalej na západ a oslobo-dzovali obce a mestečká v Turci. Po bojoch v Malej Fatre a v Strečnianskom priesmyku pokračovali v oslobodzovaní ďalších miest a obcí až do Vsetína na Morave. Tu ich zastihla 9. mája bezpodmienečná kapitulácia fašistického Nemecka a tak tí, čo prežili, dočkali sa vytúženého konca vojny.
V oslobodzovacích bojoch o Liptov z vtedajších 99 obcí v 70 bolo úplne zničených 373 domov a 3521 poškodených. Smutný obraz poskytovali obce stredného Liptova, a to najmä Smrečany, Okoličné, Žiar, Závažná Poruba, Iľanovo, Jalovec, Bobrovec, Liptovské Behárovce, Pavlova Ves i ďalšie. Veľké nebezpečenstvo predstavovali mínové polia, nevybuchnuté granáty a míny. Nemci pred ústupom podmí-novali verejné priestranstvá a budovy. V kanáli na dnešnom námestí Osloboditeľov v Liptovskom Mikuláši bolo 600 kg ekrazitu a 380 fliaš tritolu, v kanáli na ulici 1. mája pri dnešnej predajni Centrum bola nálož s 300 kg ekrazitu a 80 fľašami traskavín. Keby sa bol fašistom podaril tento diabolský čin, bo-lo by zničené takmer celé mesto. Fašisti zničili všetky mosty cez Váh: železobetónový most v Kráľovej Lehote, drevené mosty v Liptovskej Porúbke, v Uhorskej Vsi a v Okoličnom, železobetónový most vo Vrbici a v Palúdzke, železný most vo Vlachoch, drevený most pri Liptovskom Michale. Ďalej bolo zniče-ných 11 mostov cez prítoky Váhu a 10 mostov na miestnych cestách. Dovedna bolo v Liptove zničených 29 cestných a 5 železničných mostov. Traskaviny a výbušniny v meste odstraňovala pracovná skupina práp. A. Mitríka. Za 10 dní (od 17. -27. apríla 1945) zneškodnila 6360 mín, 50 pancierových pästí a 1067 granátov.

Boje pri Liptovskom Mikuláši boli po bojoch na Dukle druhými. najťažšími bojmi 1. českosloven-ského armádneho zboru v ZSSR v súčinnosti so sovietskymi jednotkami a trvali 62 dní. Dovedna padlo 4563 príslušníkov Sovietskej armády a 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Boje našich vojakov dnes pripomína vojenský pamätník na Háji nad mestom, kde je pochovaných 1368 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Viacerí padlí príslušníci zboru boli exhumovaní a po-chovaní v rodných obciach. Padlí sovietski vojaci boli po exhumácii prevezení do Žiliny, kde sú pochovaní na cintoríne padlých hrdinov Sovietskej armády na vŕšku Bôrik.
Areál piety na Háji nad Liptovským Mikulášom odhalili a sprístupnili verejnosti 9. mája 1961. Jeho autormi sú Ing. arch. Ladislav Bauer, Ing. arch. Aladár Búzik a mikulášski rodáci, akademickí sochári Al-fonz Groma a Miroslav Ksandr. Pamätník postavil Stredoslovenský kameňopriemysel, n. p., závod Liptovský Mikuláš, pod vedením bývalého príslušníka 53. práporu 6. taktickej skupiny Miloša Chrapčia-ka.

Dve pôsobivé súsošia pri vstupe na cintorín, a to Prísaha od akad. sochára M. Ksandra a Os1obodenie od akad. sochára A. Gromu, nesú v slovenčine a ruštine text:
Vy, drahí, vraciate nám drahú mať.
Kľakáme k hrobom, kde spíte nemí
a šepkáme len „Viečnaja pamiať!“
žijúcim mřtvym v našej rodnej zemi.
Na večnú pamiatku hrdinom padlým za vlasť v urputných bojoch proti fašizmu o výšinu Háj od 3.3. do 4.4. 1945 pri oslobodzovaní Liptovského Mikuláša.

Mesto Liptovský Mikuláš za účasť v oslobodzovacích bojoch dostalo vyznamenania: Rad červenej hviezdy, Dukelskú pamätnú medailu, Rad Slovenského národného povstania I. triedy a Pamätnú medailu Slovenského národného povstania s titulom Mesto 20. výročia os1obodenia našej vlasti.