referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vladimíra
Sobota, 16. októbra 2021
Dobývanie stredovekých hradov silou i ľsťou
Dátum pridania: 14.09.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: magda88
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 747
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.9
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 4m 50s
Pomalé čítanie: 7m 15s
 

Mohutné múry stredovekých hradov predstavovali pre obliehateľov takmer neprekonateľnú prekážku. Strelný prach sa v západnom svete začal používať až v 14. storočí. Dovtedy bolo obliehanie hradov veľmi náročné a zdĺhavé. Pokiaľ sa obliehatelia neponáhľali, obkľúčili hrad a čakali, kým sa vyhladovaná posádka vzdá.
Počet obrancov nebýval vysoký. Už 20 mužov dokázalo ubrániť aj dosť veľký hrad - obrancovia mohli vystačiť so zásobami pomerne dlhý čas. Ak mali vodu, dokázali vzdorovať celé mesiace. Hrady sa však mohli dobývať i ľsťou alebo prudkým útokom.

Útok na hradby
Typicky stredoveký hrad obklopovali vonkajšie obranné hradby, ktoré chránili veľké nádvorie. Ďalší prstenec hradieb budovali stavitelia okolo vnútorného nádvoria. Až do 13. storočia slúžili obrancom ako oporný bod mohutné veže na vnútornom nádvorí. Neskôr ústredné veže strácali svoj význam. Hrady sa často stavali na kopcoch a skalných útesoch, ktoré poskytovali dobrý rozhľad na okolitú krajinu a boli takmer nedobytné. Nezriedka hrady chránila rieka či vodná priekopa. Niektoré sa dokonca stavali na ostrovoch. Najzraniteľnejším miestom každého hradu bola vstupná brána. Preto ju obrancovia strážili osobitne pozorne. Často ju chránil barbakan, predsunutá bašta. Obrancovia mohli teda napadať votrelcov zhora. Navyše, bránu zvyčajne chránila spúšťacia mreža s hrotmi.

Ak bol hrad obohnaný vodnou priekopou, zdvihli obrancovia padací most a získali tak proti útočníkom ďalší obranný val.
Mnohé hrady mali aj tajné núdzové východy, z ktorých obkľúčení podnikali prekvapujúce protiútoky. Pred začiatkom útoku sa obliehatelia obyčajne pokúsili oslabiť obranu hradu ostreľovaním. Ak sa obrancovia objavili na hradbách, stali sa terčom lučištníkov, ktorí používali luky a kuše. Kuše mali väčší dostrel - až 300 metrov - a ich obsluha nevyžadovala zvláštny výcvik. Boli však pomalšie, pretože sa napínali pomocou mechanického zariadenia. Strelci z lukov strieľali rýchlejšie - najlepší dokázali vystreliť až 12 šípov za minútu do vzdialenosti 200, niekedy aj 400 metrov. Museli však byť veľmi dobre vycvičení.

Na oslabenie či prebúranie múra používali útočníci bojové stroje. Tieto ďalekonosné zbrane mali najrôznejšie názvy, ale zväčša to boli obrovské praky. Ako munícia mohol poslúžiť každý kameň, najlepšie sa však z nich strieľalo kameňmi s priemerom 40 až 50 centimetrov, opracovanými do zhruba guľovitého tvaru. Pomocou bojových strojov obliehatelia odpaľovali aj horiace strely, ktoré mali zapáliť hradné stavby. Väčšinou používali smolu a síru, ale najúčinnejší bol grécky oheň, ktorý Gréci použili pri obrane Konštantínopola (dnes Istanbulu) proti arabským útočníkom v roku 673 n.1. Presné zloženie gréckeho ohňa zostáva dodnes tajomstvom. Horel aj na vode a nedal sa vodou zahasiť. Bádatelia usudzujú, že jeho hlavnú zložku tvorila nafta. Bojové stroje sa nepoužívali len na vrhanie kamenných a ohnivých gulí. Obliehatelia vrhali cez hradby aj hnijúce zdochliny, vrátane mŕtvych koni. Mrciny mali obrancov zdemoralizovať a zavliecť medzi nich nákazlivé choroby.

 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.