Po vyrieseni sporu sa stal hlavou akademie opat Gamaliel a jeho zastupcom Eleasar ben Asarja. Centrum v Jabne malo aj sudnu pravomoc vo veciach tykajucich sa zidovskeho obyvatelstva, tak v Palestine, ako aj v diaspore. Tretou dolezitou funkciou bolo vyberanie dani, z ktorych cast si Sanhedrin ponechaval na vlastnu potrebu, zvysok odvadzal rimskym uradom. Sanhedrin zasadal v Jabne az do Bar Kochbovho povstania roku 132. Na jeho pode sa stanovili do dnesnych dni platne zvyky, liturgia, dnesny sposob oslavy Pesachu, zvyky a usporiadanie sederovej vecere, post na deviaty den mesiaca Av, tu sa rozhodlo o pridani devatnasteho pozehnania (distancovanie sa od heretikov) do modlitby "smone esre". Bolo to v obdobi, ked sa zacala separacia medzi Zidmi a krestanmi. Jednym z kulturnych vykonov akademie bol aj novy preklad Tory z hebrejciny do grectiny. Autorom prekladu bol Aquilas von Pontus, rimsky aristokrat, ktory najprv prijal krestanstvo a potom konvertoval k Zidovstvu. Patril k ziakom Gamaliela. Preklad robil pod dohladom ucencov akademie a snazil sa, aby jeho preklad zodpovedal duchu halachickeho aj hagadickeho vykladu Tory. Pontusov preklad sa stal uzivany a vytlacil starsiu septuagintu (ktoru prevzala a kanonizovala katolicka cirkev). Ako sa tvorila v Jabne Misna a ako postupovali prace na vytvarani Talmudu v Babylone, Palestine a inych krajinach je opisane na inom mieste tejto knihy, v kapitole Talmud. Sledujme zatial dalsie osudy zidovskeho obyvatelstva Judei pod panstvom Rima. Aj po zniceni chramu ostavala Judea miestom. kde sa rimska moc sustavne stretavala s prejavmi nespokojnosti obyvatelstva. Zidia sa nijako nesnazili stat Rimanmi, tak ako sa prv nasnazili stat Grekmi, Perzanmi alebo Egyptanmi. Trvalo znacny cas, pokial si Rimske urady uvedomili vyznam skol pre zachovanie narodnej identity a zakazali ich dalsiu cinnost. Medzicasom doslo k povstaniu za cisara Trajana (roku 116), ktore bolo rychlo potlacene a o 15 rokov neskorsie k prenasledovaniu zrovnatelnemu s vladou Antiochusa Epifanesa. Reakciou bolo povstanie Simona Bar-Kochbu, ktore po tri roky vzdorovalo presile Rima (132 - 135). Zidia vkladali do Bar-Kochbu az mesiasske nadeje, ale jeho vojska boli roku 135 porazene pri Betare. Pocas dalsich rokov vlady Hadriana bolo Zidom zakazane vstupit do Jeruzalemu, studovat Toru, prevadzat obriezku a vsestranne bolo obmedzene praktizovanie zidovskej viery. V tomto obdobi sa stali mucednikmi viery uz nie bojovni Zeloti, ale umierneni vedci, znalci Zakona a vykladaci Halachy. Mnohi z Tanaitov (rabi Akiba, rabi Meier) skoncili zivot na rimskych popraviskach. Pre Rimanov vsak bolo uz neskoro. Cas, ked sa dali duchovne zaklady zidovstva znicit uz presiel. Talmudicke ucilistia kvitli v Babylone, Misna sa tvorila napriek zakazom a Zidovstvo sa stahovalo do ilegality.