Vojna v Afganistane ako odveta
Bezprostrednou reakciou médií sveta i útokami zasiahnutých ľudí bolo volanie po reakcii. Na prezidenta Busha a jeho kolektív doľahlo ťažké bremeno. Rozhodnúť ako reagovať. V reťazovom spáde jednotlivých septembrových dní v roku 2001, zavalených neustále veľkým množstvom rýchlo sa obmieňajúcich informácií a v atmosfére vôbec nie zahojenej rany po nesmierne veľkej tragédii, sa udalosti vyvinuli pomerne jednoliato. USA žiadali vydanie teroristu Usámu bin Ládina, ktorého odborníci považovali za vodcu Al-Kájdy, rozsiahlej teroristickej organizácie, ktorá mala zaručený rozvoj a slobodu práve pod patronátom afganského vládneho hnutia Taliban. Taliban sa zmocnil vlády v Kábule v roku 1996 pod vedením svojho zakladateľa Mullaha Muhammada Omara. Táto vláda ukrývala teroristov, čo boli zodpovední za útoky na USA. Pod tlakom vzniknutej idey tzv. protiteroristickej koalície (s nami alebo proti nám) a myšlienky celosvetovej vojny proti terorizmu, USA získali na svoju stranu vládu Pakistanu, i napriek odporu pakistanskej verejnosti. Spojené štáty získali priestor pre otvorenie skutočného vojnového frontu. Americká odveta, ako sa na to dívali všetky západné médiá, sa začala v reálnych podmienkach 7. októbra 2001. Vtedy americké letectvo začalo bombardovať strategické ciele v Afganistane. Front sa vzhľadom na polohu Pakistanu začal posúvať od severu. Americkým jednotkám sa podarilo dohodnúť s určitými protitalibanskými frakciami na severe krajiny. Na zemi sa začalo bojovať v oblastiach Afganistanu 19. októbra. Vytvorením tzv. Severnej koalície sa otvoril nielen front, ale i hon na bin Ládina (odmena 25 miliónov USD). USA často a prudko bombardovali jaskynné útvary po celej krajine. Po rozsiahlych bojoch sa 12. novembra dobytím mesta Herat otvorila Severnej koalícii cesta ku hlavnému mestu Kábul. Nasledujúci deň sa začalo obsadzovanie tohto mesta. Vládne hnutie sa stihlo presídliť južnejšie do starobylého, veľkého mesta Kandahár. 21. novembra sa vyskytli špekulácie o vyjednávaní Talibanu o kapitulácii, vzápätí však vládne hnutie, držiace pod kontrolou ešte rozsiahle južné provincie Afganistanu, vyjadruje odhodlanie bojovať. 25. novembra bolo Američanmi potlačené masívne trojdňové povstanie vo väznici v Mazar-i-Sharif (asi pol tisíca talibanských zajatcov mŕtvych). V ten istý deň USA podnikajú masívny vzdušný vpád „mariňákov“ neďaleko Kandaháru. 27. novembra sa v nemeckom Bonne zišli na mierovej konferencii pod záštitou OSN zástupcovia štyroch strán, ktoré sa mali dohodnúť na novej post-talibanskej vláde. Vyjednávali tu predstavitelia Severnej koalície, Rímskej skupiny (skupina okolo bývalého afganského kráľa Mohammada Zahira Shaha), Pešavárskej skupiny (afganskí utečenci v Pakistane) a Cyperskej skupiny (afganskí exulanti). 5. decembra 2001 bol na stretnutí v Bonne zvolený do čela dočasnej afganskej vlády Hámid Karzáí. Na druhý deň Taliban súhlasil odstúpiť z Kandaháru, a tým aj od moci v krajine. Usáma bin Ládin a vodca Talibanu Mullah Omar sú však nezvestní. 11. decembra sa objavujú informácie, že Bin Ládin sa ukryl v systéme jaskýň Tora Bora vo východnej časti Afganistanu. Američana volia mohutný a rázny útok. 16. decembra USA vyhlasujú, že Al-Kájda v Afganistane prestala existovať a otvárajú po rokoch v Kábule svoju ambasádu. V januári 2002 Taliban definitívne kapituluje a moci sa v krajine ujíma dočasná vláda na čele s Karzáim. Mnohí talibanskí zajatci a členovia či spolupracovníci Al-Kájdy sú prevezení na vojenskú základňu Guantanámo na Kube. Prvá vojna v rámci boja proti terorizmu sa aspoň na prvý pohľad skončila. Inými politickými dôsledkami katastrofy 11. septembra bolo vítané oteplenie vzťahov Ruska a USA. Ruský prezident Vladimír Putin veľmi obratne využil tragédiu a osobným prejavom sympatií či spolupatričnosti sa zaslúžil o rozvoj priatelských vzťahov. Tiež Bush mohol počítať s pochopením Putina pre vojnu proti Talibanu. Vítaným dôsledkom sa stalo i naplnenie cieľov NATO nových nádychom, ba až novým zmyslom. Severoatlantická aliancia sa opäť zomkla, tentokrát proti terorizmu a snažila sa uplatniť prvýkrát v histórii článok 5 o pomoci spojencov napadnutému členovi paktu.