Mnohé vynálezy druhej polovice 19. storočia sa naplno rozvinuli a zaplavili svet až v 20. storočí. Jedným z nich je automobil. Jeho vývoj a výroba sú späté s objavom nemeckého konštruktéra Gottlieba Daimlera.

Na prelome storočia už bolo jasné, že automobil si vydobyl svoje miesto na svete. Pritom mal však viac nepriateľov ako priateľov. Niekde ho ešte doslova kameňovali. Ale ľudia ho už museli vziať na vedomie.

Automobilové preteky sa stali najatraktívnejším športom. Tešili sa obrovskej pozornosti ľudí. Referáty z pretekov zaberali prvé stránky novín. Preteky sledovali neprehľadné zástupy divákov. Motorizmus, a nieto ešte preteky, bol však luxus a romantické dobrodružstvo pre hŕstku nadšencov. Automobilové preteky boli rytierskym športom. Stali sa pokračovaním dávnych rytierskych turnajov a súbojov. Boli to čestné a hrdinské boje. Ťažko si dnes vôbec predstaviť podmienky, za akých sa preteky konali. Cesty boli úzke, nerovné, prašné. Autá vysoké, nestabilné, nestabilné, z dnešného hľadiska mali nemožné jazdné parametre. Brzdy boli viac než nedostatočné. Preteky už v prvých rokoch začali byť zároveň aj niečím iným ako športom. Mali vplyv na úspech predaja áut. Finančné zákulisie bolo však vtedy celkom iné ako teraz, keď najväčšie finančné prostriedky poskytujú koncerny vyrábajúce príslušenstvo, pneumatiky, benzín, oleje atď. Všetky náklady si hradil vtedy súkromník alebo továreň.

Peňažné ceny boli len symbolické. A nikto sa nezúčastňoval pretekov kvôli nim. Aj slovo štartovné malo opačný význam ako dnes. Platili ho účastníci pretekov. Pri väčších pretekoch až 5000 zlatých frankov. A to už boli nejaké peniaze. Niektorí odporcovia automobilových pretekov dnes poukazujú na to, že je až smiešne nezmyselné, keď autá krúžia dookola po tom istom okruhu. Vidí sa im to nudné a neúčelné. V začiatkoch automobilizmu sledovali preteky oveľa viac ciele, ktoré chcel človek s automobilom dosiahnuť. Ísť nielen rýchlo, ale aj čo najďalej alebo čo najvyššie. Preto sa konali na prelome storočia v zásade dva typy pretekov. Maratóny „od mesta k mestu“ na tratiach dlhých vyše 1000 kilometrov alebo preteky do vrchu. Roku 1898 vydal francúzsky autoklub prvý kalendár pretekov na svete. Výbor sa uzniesol, že každý rok sa musia usporiadať aspoň jedny „veľké“ medzinárodné preteky. Preteky Paríž – Amsterdam – Paríž, ktoré odštartovali 15. júla 1898, mali byť veľkým divadlom. Ich priebeh nebol nijako vzrušujúci. O to dramatickejšia bola ich predohra. Podľa francúzskeho zákona musel mať každý vodič dva certifikáty. Vodičský preukaz a osvedčenie o aute, že je spôsobilé jazdiť po verejných cestách. Vodičský list, mal samozrejme každý. Horšie to však bolo s osvedčením o aute. Tento predpis nebral nikto vážne a ani sa neočakávalo, že by pred štartom takého kolosálneho podujatia niekoho napadlo vyžadovať takú maličkosť.

Parížsky policajný prefekt sa však rozhodol prekvapiť pretekárov nečakanou kontrolou. Kto nemal certifikát, toho vyzvali, aby pred štartom prišiel k policajnému inžinierovi. Inžinier začal kontrolovať vozidlá a odmietol jedno auto za druhým. Pretekári sa pýtali prečo, ale inžinier nepokladal za potrebné niekomu niečo vysvetľovať. Postihnutí vodiči mu nie veľmi vyberanými slovami povedali, čo si o ňom myslia a odišli s tým, že budú štartovať aj bez predpísaného certifikátu. Ale to ešte nepoznali pána prefekta, ktorý bol vo svojej úradnej moci na koni.

A pretože nepovažoval policajný zbor za dostatočne silný na udržanie „poriadku“, zmobilizoval vojsko! Na strategicky významných uliciach nechal rozmiestniť pechotu, na miesto štartu sa dostavil pluk husárov a za miestom štartu stáli dokonca dve poľné delá s výhražne zdvihnutými hlavňami. Kto šiel ten večer po uliciach Paríža, zrejme si myslel, že sa chystá revolúcia, alebo že je Paríž v obkľúčení. Ostávalo len jedno riešenie – odštartovať preteky tam, kde nesiaha právomoc policajného prefekta. Všetko sa tajne presťahovalo do Villiers v departemente Seine et Oise, kde bola miestna vrchnosť miernejšia. Niektoré autá dopravili vlakom, iné pritiahli kone. Bolo ich dovedna 48.