Päť kruhov prežilo vojnu

Už v starom Grécku sa konali každé štyri roky vrcholné športové súťaže. Organizovali sa v Olympii na Peloponézskom polostrove na počesť najvyššieho boha Dia. Bývalo dobrým zvykom, že počas príprav a konania súťaží sa nesmeli viesť nijaké vojny. Keď sa roku 1896 začali novoveké vrcholné súťaže amatérskych športovcov celého sveta, prihlásili sa ku gréckej tradícii už svojím menom Olympijské hry. Medzinárodný olympijský výbor už na svojom zasadaní v Budapešti roku 1911 pridelil právo usporiadať Hry 6. olympiády Berlínu, hoci kandidátom bola aj Budapešť a egyptská Alexandria.

V Berlíne – Grunewalde vybudovali na hry štadión, ktorý mal prekonať všetky dovtedajšie. Futbalové ihrisko malo rozmery 120x70 m, obvod bežeckej dráhy bol 600 m, cyklistická dráha merala 660m. Tribúny s kapacitou 60 000 divákov boli nízke, projektované skôr do šírky ako do výšky, takže divák v poslednom rade sa musel dívať na športové súboje až z diaľky 280 metrov. Navyše, toto riešenie tribún nechránilo športoviská pred silnými vetrami. Tieto chyby stáli Nemecko desiatky miliónov mariek; neskôr štadión zrúcali. Tak či onak, štadión bol pripravený na Hry 6. olympiády, lenže športový svet vtedy oveľa viac ako nepremyslené rozmery štadióna, znepokojili iné udalosti. Pre ne napokon ostal štadión pustý, olympijské hry sa neuskutočnili. V júni 1914 sa ešte konal na parížskej Sobronne VI. Olympijský kongres.

Medzinárodný olympijský výbor mal vtedy už 35 členských krajín a z každej mohlo prísť na kongres viacero účastníkov. Účastníci kongresu vrelo súhlasili s návrhom, ktorý predseda olympijského výboru Pierre de Coubertin predostrel veľmi konkrétne: v sále visela olympijská vlajka. Podmanila si prítomných svojou krásou a hĺbkou myšlienky. Na bielo podklade bolo päť do seba prepletených kruhov, symbol piatich kontinentov, ktoré zjednocuje olympijská myšlienka. Modrý kruh symbolizuje Európu, žltý Áziu, zelený Austráliu, červený Ameriku a čierny Afriku. „Niet na svete krajiny, ktorá by nemala aspoň jednu z týchto farieb na svojej národnej zástave.“ Možno považovať za iróniu osudu, že tento symbol mieru uzrel svetlo sveta práve v dňoch, keď dych vojny sa dotýkal aj rokovacej sály na Sorbonne. Otázku vojny Medzinárodný olympijský výbor, samozrejme, nemohol nechať bobom, najmä keď bezprostredne znamenala ohrozenie Hier 6. olympiády. Väčšina členov výboru bola za zachovanie „politickej neutrality“, Angličan Cook však žiadal vylúčiť všetkých troch nemeckých členov a odňať hry Berlínu. Keď Coubertin návrh rezolútne odmietol, Cook sa vzdal členstva vo výbore.

Podľa Coubertinovho názoru by tvrdé stanovisko voči Nemcom viedlo k rozkladu olympijského výboru zvnútra a to nechcel pripustiť. Navyše veril, že aj v Nemecku je veľa ľudí, ktorý vojnu nechcú. Kongres sa skončil v deň, keď v Sarajeve spáchali atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu arcivojvodu Ferdinanda. Vojna sa rozhorela, rýchlo zasiahla Európu, medzi jej obeťami na oboch stranách frontov sa zakrátko ocitli aj slávni športovci. Nemecký člen medzinárodného olympijského výboru barón de Wennigen padol na fronte v hneď prvých dňoch vojny. Krátko nato zahynul populárny francúzsky bežec, iba dvadsaťpäťročný Jean Bouin, ktorý v Štokholme dva roky predtým zviedol nádherný súboj o prvenstvo na 5000 metrov s Fínom Hannesom Kolehmainenom. O pol roka ho nasledoval do nenávratna tridsaťročný Angličan Wyndsham Halswelle, olympijský víťaz zo Štokholmu v behu na 400 metrov. Zahynuli aj ďalší držitelia medailí poslednej predvojnovej olympiády: štyridsaťročný šermiar Maďar Béla Békessy, tridsaťdvaročný nemecký atlét Hans Braun, držiteľ bronzovej medaily z roku 1908a striebornej z roku 1912. Nespočetné boli obete z radov ďalších účastníkov olympijských hier.

Coubertin nepokladal za správne, aby ako príslušník štátu vedúceho vojnu stál na čele olympijského výboru, preto dočasne zveril túto funkciu občanovi neutrálneho Švajčiarska.