Pozadie prevratu

V rokoch 1969-1970 bolo približne 1000 funkcionárov KSČ formou vylúčenia z KSČ prevedených do tzv. zálohy, čo znamená na použitie v takých situáciách, aká vznikla po založení Charty 77, po 17.novembri 1989a pre ďalšie situácie, ktoré boli projektované ako varianty. Tieto osoby emigrovali do zahraničia s poslaním pôsobiť v politickej opozícii so spravodajským určením. Okamžite dostávali politický azyl, zamestnanie v exponovaných inštitúciách hostiteľských štátov alebo profesúry. Títo ľudia organizovali v zahraničí malé lobbystické nátlakové skupiny, ktoré si postupne vytvárali kontakty na medzinárodné organizácie a vlády štátov, zakladali nakladateľstvá a vydavateľstvá, nadácie, organizovali zbierky finančných prostriedkov. Finančné prostriedky na činnosť Charty 77 pochádzali z medzinárodného PEN-klubu, ktorý financovala CIA, Rotary-klubu, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácie v USA, B’rith, Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli a pod.
Charta 77 vo svojom vyhlásení z 1.1.1977 konštatuje, že nechce škodiť komunistickému režimu, ale chce s ním viesť konštruktívny dialóg. Reakcia, ktorú proti Charte 77 rozpútal ÚV KSČ, mala za cieľ upozorňovať na Chartu a popularizovať ju v protikomunisticky zmýšľajúcej časti verejnosti. Hlavnú činnosť popularizácie prevzali vysielačky Slobodná Európa, Hlas Ameriky a BBC. Napriek tomu, že vydavateľská činnosť Charty bola v duchu vtedajších platných zákonov protizákonná (minimálne podľa § 112 – Trestného zákona: poškodzovanie záujmov republiky v cudzine), nikto nikdy proti vydavateľom nezakročil. Je nepochybné, že keby nebola žiadúca, ŠTB by takúto skupinu zlikvidovalo za 24 hodín a nikto na verejnosti by sa nikdy o žiadnej charte nedozvedel.
Prijímanie členov (signatárov) Charty 77 sa skončilo dňom 17.11. 1989, keď ich počet dosiahol 1900. Úplná väčšina z nich podpísala Chartu 77 zo vzdoru proti režimu bez toho, aby tušila čokoľvek o charaktere a poslaní tejto tajuplnej organizácie. Túto riadilo približne 70 až 85 ľudí a pozostávala z príslušníkov niekoľkých rodín navzájom spútaných rodinnými, príbuzenskými a finančnými zväzkami. Boli to predovšetkým rodiny Havlovcov, Dienstbierovcov, Šabatovcov, Němcovcov, Paloušovcov, Marvanovcov, Hromádkovcov, Rumlovcov, Šternovcov atď. Hneď po „Nežnej revolúcii“ približne 100 týchto rodín, ich príbuzných a priateľov zaujalo pozície v najvyšších štátnych, diplomatických a hospodárskych funkciách štátu. Túto skupinu občanov Československa schválili na toto aktuálne poslanie orgány ZSSR a USA prostredníctvom ŠTB, KGB, CIA a MOSADu.
Občasné odsudzovanie a väznenie členov Charty 77 sa stávalo podnetom pre obrovskú medzinárodnú propagačnú kampaň, ktorú viedli zahraničné vysielačky. Obyvatelia Československa sa takýmto spôsobom zoznamovali s ľuďmi, o ktorých by v novembri 1989 nevedel nikto. Organizovaná reklama a propaganda z nich urobila hrdinov, mučeníkov, veľkých spisovateľov, mysliteľov, politikov a demokracii oddaných štátnikov.
Riadenie Charty 77 prebiehalo veľmi komplikovaným spôsobom, ktorý dovoľoval kontrolu zo strany USA, pričom hlavnú riadiacu funkciu vykonávali osoby z bázy KGB. Hlavnou kontaktnou osobnosťou bol od roku 1987 poverený vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart, ktorý bol priamo zaangažovaný na príprave prevratu od augusta 1998 až po jeho vykonanie 17.11.1989.
Deň 17. november 1989 bol zvolený ako najvhodnejší vzhľadom na to, že je medzinárodným sviatkom študentstva a zaručoval medzinárodnú odozvu. Tak isto to bol posledný termín pred schôdzkou Gorbačov – Bush na Malte, kde mali prerokovať ďalší postup veľmocí pri riadení zjednocovania Nemecka, čo predpokladalo aj politickú zmenu v Československu. Nemenej dôležitým faktorom, bola aj zlá finančná situácia Štátnej banky československej, ktorá už dlhšiu dobu udržiavala chod ekonomiky len vďaka podpore zahraničných (kapitalistických) finančných inštitúcií. Vysoké úroky vytvárali silný inflačný tlak na korunu, ktorú už nebolo možné udržať bez toho, aby sa to viditeľne neprejavilo v hospodárskej situácii krajiny.
Samotná príprava manifestácie bola na rokovaní Pražskej vysokoškolskej rady zmanipulovaná aj vďaka účasti Vasiľa Mohoritu, takže prevažne neupozornení študenti vpochodovali do vopred pripravenej pasce. Dva hodiny pred príchodom sprievodu na Národnú triedu bola zastavená premávka električiek v oboch smeroch a Národná trieda bola v tom čase úplne vyprataná (ľudoprázdna). Pohotovostné oddiely ZNB boli v pohotovosti na Mikulandskej a na Konyiktskej ulici už tri hodiny pred príchodom sprievodu. Asi jednu hodinu pred príchodom boli uzamknuté všetky domové brány všetkých domov od Perštýna až k Národnému divadlu.
Zásahová čata ÚRNA (Útvary rýchleho nasadenia), bola v treťom pohotovostnom slede (jej členovia boli doma pri rodinách, ale museli byť k dispozícii pri telefóne), dostala o 10:30 telefonický rozkaz okamžite sa vrátiť k útvaru (osem hodín pred nasadením), asi štyri hodiny pred začiatkom manifestácie na Vyšehrade. Po príchode k útvaru im bola nariadená pohotovosť. Keď čata nastúpila v maskovacích uniformách a maskovacích čiapkach dostala rozkaz nasadiť si červené barety, ktoré sú súčasťou vychádzkovej uniformy. O 11:30 čatu previezli autobusom na Bartolomejskú ulicu na sústredenie. Od 13:45 prebiehala inštruktáž. Vykonávali ju traja dôstojníci ŠTB v civile a bola zameraná na zákrok pri Národnom divadle, čo bolo v čase, keď sa manifestácia vo vzdialenosti asi tri kilometre začínala. Zásahovej čate na zväčšenom obraze podrobne vysvetlili uzáver pri Národnom divadle, vrátane nasadenia automobilu so zábranami. Čatu inštruovali, že dôstojníci ŠtB im budú ukazovať vytipované osoby v sprievode, ktoré mali vytiahnuť a zadržať.
V popoludňajších hodinách v piatok 17. novembra 1989 opustilo Prahu celé vedenie Charty 77, vrátane rodín. V Prahe zostali iba Uhl, Benda, Němcová. V tom čase existovalo nebezpečenstvo ich pozatýkania v prípade, žeby sa Hegenbartovi nepodarilo okamžite paralyzovať akcie a rozhodnutia väčšiny vedúcich ÚV KSČ a FMV, ktorí do charakteru operácie neboli zasvätení. Už v sobotu na poludnie sa však všetci vrátili späť. Vtedy a v priebehu nedele sa podarilo Hegenbartovi definitívne odstrániť nebezpečenstvo zákroku Ľudových milícií, ktoré Jakeš, ako najvyšší predstaviteľ ÚV KSČ, mobilizoval. Hrozil ozbrojený konflikt, pretože Ľudové milície mali v tom čase 150.000 plne vyzbrojených a bojovne naladených členov – prevažne tvrdých komunistov.
Cieľom operácie nebolo iba odstrániť Jakeša, ale zariadiť všeobecný ústup komunistov na vopred pripravené pozície. Približne v tom čase (po zatknutí Václava Havla) Hegenbart začal mobilizovať hercov, spevákov a ďalších na podpisové akcie za jeho prepustenie. Všetci iniciátori boli komunisti. Manifestáciu a neskôr aj organizovanie študentstva riadili výlučne deti prominentných rodičov. 86% týchto študentov malo rodičov vo vysokých funkciách v KSČ, FMV, v diplomatických službách, v kategórii generálnych riaditeľov, vysokoškolských profesorov atď. Títo študenti boli inštruovaní svojimi rodičmi a už od januára 1989 boli vypracované heslá, ako “Nie sme ako oni!“, „Nechceme násilie!“ atď. a formy ich uplatňovania pri demonštráciách tak, aby nedochádzalo k fyzickému napádaniu komunistov, čo bola jedna z podmienok dohody o odovzdaní moci a záruky za ňu prevzali sami komunisti prostredníctvom študentov a OF (Občianského fóra).
Koncepcia OF bola dohodnutá asi pol roka pred prevratom a schválil ju sám Hegenbart. OF oficiálne vzniklo v nedeľu v podvečer a vyhlásil ho Havel v realistickom divadle. Poverení dôstojníci ŠtB na toto vyhlásenie zvážali svojimi súkromnými autami všetkých hlavných členov Charty 77. Uvoľnenie divadiel fingovaním protestných štrajkov organizovala ŠtB prostredníctvom svojich agentov medzi hercami a základnými organizáciami KSČ v divadlách.
Vedením OF boli poverení výhradne kmeňoví členovia Charty 77. Predpokladá sa, že na nasadenie v OF bolo uvoľnených približne 1100 ľudí z novej databázy KGB.
V rámci dohôd o kontinuite moci komunistickej oligarchie bola činnosť Občianskeho fóra od začiatku až k voľbám vedená k likvidácii akejkoľvek potenciálnej opozície, ktorá by mohla vzniknúť. Preto bolo v období február – apríl 1990 rozbité študentské hnutie a vyradené z akejkoľvek politickej konkurencie a učinené celkom pasívnym Rôznymi kauzami a aférami boli postupne zdiskreditované KDÚ, Československá strana socialistická, Republikánska strana, Lidová strana a ďalšie.

V polovici roku 1988 bolo o príprave politického prevratu v Československu informovaných 12 ľudí z najvyššieho orgánu KSČ. V októbri 1989 sa tento počet zväčšil na približne 90 ľudí, z ktorých väčšina nebola priamo členmi aparátu ÚV KSČ. Úplná väčšina členov KSČ bola prevratom a stratou svojej moci prekvapená a označovala postup svojho vedenia za zradu.
V decembri 1989 boli všetci rozhodujúci funkcionári KSČ, armády, Ľudových milícií a FMV presne informovaní o tom, že udalosti sú iba taktickou formou zmien, inak v krátkom čase neuskutočniteľných. Latentná pohotovosť všetkých týchto zložiek vrátane armády bola udržiavaná do marca 1990, keď bola dojednaná nepostihnuteľnosť zákonom číslo 15/90 z 23.1.1990, ktorý zaručoval KSČ verejnú právnu ochranu, garantovanú novou vládou.