O nijakom úseku slovenských dejín sa nepopísalo toľko kníh ako o Slovenskom národnom povstaní – SNP. Ale veľa kníh ešte neznamená jednotu názorov. Niektorí historici, politici, spisovatelia a publicisti vyhlasujú SNP za najslávnejšiu epochu našich dejín; iní tvrdia, že SNP nebolo ani slovenské, ani národné, ba ani povstanie. Ale ani jeden z týchto extrémov nevystihuje skutočnú podstatu udalosti. Tí, čo si povstanie najviac privlastňujú, t.j. komunisti, ho prehodnotili už aspoň štyrikrát. A pretože každé prehodnotenie je falošnejšie od predchádzajúceho, proces ešte ani zďaleka nie je ukončený. Objektívne vyhodnotenie si bude vyžadovať veľa charakterovej a intelektuálnej odvahy. Pri tom tisíce ľudí sa budú musieť vzdať svojej naivnej viery a ľahkomyseľnosti, nájsť dosť sily k priznaniu, že sa mýlili a dobrovoľne v omyle zotrvávali a zrieknuť sa modly, uctievanie ktorej im prinášalo materiálne výhody a honosné funkcie. Nebude to teda bezbolestný proces. Je však bezpodmienečne potrebný na ozdravenie spoločnosti a pre morálnu obrodu národa.

Význam a dôležitosť určitých zjavov našich národných dejín sa v konečnej analýze posudzuje podľa toho, v akej miere slúžili potrebám a prirodzeným cieľom národa. So žiaľom v srdci treba povedať, že SNP bolo namierené proti existencii samostatného štátu, vytýčilo si za cieľ návrat do stavu područia a závislosti, ktorý Slováci v svojom historickom vývoji už boli prekonali. Táto zvrátenosť – jediná svojho druhu v novovekých dejinách ľudstva – že národ berie do rúk zbrane, aby likvidoval vlastný štát, je vo svojej podstate taká nepochopiteľná, že SNP treba vidieť mnohostranne, aj keby ho boli organizovali a viedli anjeli. Ak Slovenský štát v roku 1944 bol naozaj fašistický, bábkový, reakčný, atď., malo sa povstať proti fašizmu, bábkam, reakcii, atď., ale rozhodne nie proti štátu. Takéto povstanie by bolo logicky viac pochopiteľné.
V čase príprav povstania pôsobila v Londýne so súhlasom britských úradov Slovenská národná rada. Vznikla z iniciatívy Petra Prídavka a dala si do programu samostatné Slovensko. Keď vypuklo povstanie, vydala k nemu svoje vyhlásenie, ktoré bolo uverejnené v britskej tlači a z ktorého bolo zrejmé, že politika česko-slovenskej exilovej vlády Slovákom nevyhovuje. V Spojených štátoch 90% Slovákov sa stavalo odmietavo k politike dr. Beneša a jeho exilovej vlády. Aj Milan Hodža a Štefan Osuský, ktorí predstavovali politicky významnú protibenešovskú opozíciu, mali so Slovenskom celkom iné plány než dr. Beneš. Západné mocnosti vydali v 1941 Atlantickú chartu, ktorá zaručovala všetkým národom právo žiť v útvaroch, aké si vyvolia. Je teda isté, že na Západe by veľmi seriózne boli museli vziať na vedomie politickú vôľu národa, ktorý sa postavil proti vláde, ktorá s Nemeckom spolupracuje, prihlásil sa do protihitlerovskej koalície, ale pri tom sa nezrieka svojej štátnosti.

Naši povstalci však tieto príležitosti obišli a s ľahkomyseľnosťou zničili tú najživotnejšiu národnú postať. Vydali sa na milosť a nemilosť tej zahraničnej politickej skupine, ktorá samobytný slovenský národ neuznávala a o nejakých právach a právomociach nejestvujúceho národa nepokladala za potrebné ani uvažovať.