V celoeurópskom kontexte bolo povstanie malou epizódou, takže mnohé histórie II. svetovej vojny (ako napr. autoritatívna „Chronology of the Second World War“, ktorú vydal Royal Institute of International Affairs) ju ani len nespomínajú. V slovenskom kontexte to však bola udalosť pozoruhodných rozmerov s ďalekosiahlymi následkami. Povstalci v jednom čase kontrolovali viac než polovičku územia Slovenskej republiky. Ich dvojmesačný boj stál Slovákov asi 40.000 mŕtvych a obrovské materiálne škody, spôsobil nevýslovné ľudské utrpenie a zaťažil národ otázkami o konaní niekoľkých politikov a dôstojníkov.
Povstanie bolo dielom ozaj len malej skupinky nespokojencov, ktorým Slovenský štát z rozličných príčin nevyhovoval. Kým Nemci víťazili na všetkých frontoch, činnosť tejto opozície bola taká bezvýznamná a neškodná, že by bolo správnejšie hovoriť o nečinnosti. Po vstupe Spojených štátov do vojny a hlavne po porážkach nemeckej armády v Severnej Afrike (1942), pri Stalingrade (v zime 1942-1943) a pri Kursku (v lete 1943) bolo už každému jasné, že Nemecko vojnu nevyhrá. Spojenci Nemecka jeden za druhým prechádzali – alebo sa pokúšali prejsť – na stranu perspektívnych víťazov: Taliani, Rumuni, Fíni, Maďari, Bulhari... Toto zaktivizovalo aj opozíciu na Slovensku. Ľudsky je to celkom pochopiteľné konanie; po skončení vojny je vždy lepšie byť medzi víťazmi, než medzi porazenými.
Kým sa toto dialo, západné mocnosti nečakali a bývalým nemeckým spojencom ani nenapadlo, že by sa pri tomto prechode mali zrieknuť vlastnej štátnosti. Takejto veci boli schopní iba naši povstalci. Nazdávali sa, že svoju predošlú činnosť, či nečinnosť musia vynahradiť nejakým veľkolepým politickým gestom. Rozhodli sa, že ako obetu zmierenia zlikvidujú vlastný štát. Hľa, v čom niektorí ľudia vidia politickú múdrosť!
Pripravovatelia povstania chceli svoje vystúpenie zosúladiť s akciami Červenej armády a vypracovali strategický plán, ktorý v júli 1944 poslali do Londýna a začiatkom augusta do Moskvy. Angličania boli ochotní plán podporovať, ale Rusi, ktorí pokladali strednú Európu za svoju záujmovú sféru, im to nedovolili. Sovietska vláda plán „študovala“, ale svoje úmysly nikomu nevyjadrila. Namiesto toho Sovieti začali svoju vlastnú akciu tým, že vysadili na strednom Slovensku partizánov, aby „oslobodili slovenský pracujúci ľud od útlaku germánsko-fašistických okupantov.“
Najväčším prekvapením sovietskych partizánov muselo byť to, že na Slovensku nenašli nijakých okupantov, iba spojencov. Slovenské vojsko, žandári a civilné obyvateľstvo im nekládli nijaký odpor. Aby sa svojej centrále v Kyjeve mohli vykázať nejakou činnosťou, ničili objekty, ktoré nikto nestrážil (mosty, tunely, trate atď.). Keďže nijakých nemeckých vojakov na strednom Slovensku nebolo, začali vraždiť pokojných nemeckých občanov, ktorých predkovia prišli na Slovensko pred 500-600 rokmi.
