Medzi týmito dvoma ofenzívami bolo asi päť týždňov pomerne nízkej bojovej aktivity, počas ktorej sa odohrali ukrutnosti, aké Slovensko nepoznalo od tureckých vojen. Kým vojaci sa snažili viesť boje v medziach medzinárodných zvyklostí, partizáni nijaké pravidlá vojny nerešpektovali. Mnohí z nich nenosili ani uniformy, strieľali zajatých protivníkov, terorizovali a okrádali civilné obyvateľstvo, väznili, trýznili a vraždili nevinných a bezbranných ľudí. Ich dielom sú početné masové hroby, ako napríklad v Sklabini, Sklenom, Banskej Štiavnici, Veľkom Chochole, Bielom Potoku, Nemeckej Ľupči, Kováčovej, Drážkovciach, Kuneráde, Mičinskej doline a inde. Bohužiaľ, masové hroby a iné barbarstvá sa nepáchali len na jednej strane. Ale či už ich autormi boli esesáci alebo partizáni, najhroznejšie je, že ich obeťami boli väčšinou nevinní slovenskí občania.
Veľa sa už popísalo o „hrdinských a víťazných bojoch“. Ale ak bol v povstaní niekto hrdinom a víťazom, tak to boli Nemci. Okrem bojov pri Strečne (kde sa osvedčili francúzski partizáni) a pri Telgárte, povstalecké vojsko – napriek jedinečnému obrannému terénu Slovenska – dokázalo najviac ak spomaliť, ale nie zastaviť nemecký postup. A čo sa týka partizánskych oddielov, tie vedeli naháňať strach iba bezbrannému civilnému obyvateľstvu. V otvorenom boji s Nemcami sa nemôžu preukázať ani jedným úspechom hodným zmienky.
Povstanie nebolo záležitosťou slovenského národa. Bolo dielom niekoľkých krátkozrakých politikov a ambicióznych dôstojníkov, ktorým – ako to ukázal politický vývoj po roku 1945 – záujmy národa neležali na srdci. Nazývať toto povstanie „národným“ je znehodnotením prívlastku „národný“. Slovenský národ bol iba pasívnou obeťou v konflikte dvoch cudzích totalitných ideológií. Okrem niekoľkých fanatických komunistov a neškrupulóznych oportunistov, väčšina účastníkov bola do povstania zlákaná klamstvom a falošnými sľubmi, alebo zverbovaná mobilizačnými nariadeniami. Heslá ako „Smrť nemeckým okupantom!“ zneli nepresvedčivo, pretože Nemcov pred povstaním na Slovensku nebolo a prišli k nám ako následok partizánskeho boja. Ľudí nemohli nadchnúť výzvy bojovať za „slobodné Československo“, pretože vedeli, že pokiaľ ide o slobodný život národa, nijaká Č-SR nemôže nahradiť samostatný slovenský štát. Bolo zbytočne rečniť ľuďom o boji proti fašizmu, keď na Slovensku málokto o fašizme niečo vedel a ani sa oň nestaral.
Strom sa poznáva po ovocí. Dnes netreba nikoho presviedčať o tom, že ovocím povstania bol návrat do stavu podradenosti a závislosti, ktorá nás gniavila v rokoch 1918-1938 a kruto sa nám vypomstila po roku 1945. A najvýstražnejším poučením – pre tých, čo sa vedia učiť z vlastných chýb – je to, že ani pripravovatelia a uskutočňovatelia povstania sa dlho nevyhrievali na slniečku slávy a zisku. V priebehu niekoľkých rokov takmer všetky vedúce osobnosti skončili – ako to vyhlasovali marxistickí sudcovia a prehodnocovatelia dejín SNP – na smetisku dejín. Najprv sa komunisti zbavili svojich buržoáznych spolubojovníkov a potom v nasledujúcich rokoch padli takmer všetci vedúci „muži 29. augusta“ – vojaci i civili, komunisti i nekomunisti.
