O nijakom úseku slovenských dejín sa nepopísalo toľko kníh ako o Slovenskom národnom povstaní – SNP. Ale veľa kníh ešte neznamená jednotu názorov. Niektorí historici, politici, spisovatelia a publicisti vyhlasujú SNP za najslávnejšiu epochu našich dejín; iní tvrdia, že SNP nebolo ani slovenské, ani národné, ba ani povstanie. Ale ani jeden z týchto extrémov nevystihuje skutočnú podstatu udalosti. Tí, čo si povstanie najviac privlastňujú, t.j. komunisti, ho prehodnotili už aspoň štyrikrát. A pretože každé prehodnotenie je falošnejšie od predchádzajúceho, proces ešte ani zďaleka nie je ukončený. Objektívne vyhodnotenie si bude vyžadovať veľa charakterovej a intelektuálnej odvahy. Pri tom tisíce ľudí sa budú musieť vzdať svojej naivnej viery a ľahkomyseľnosti, nájsť dosť sily k priznaniu, že sa mýlili a dobrovoľne v omyle zotrvávali a zrieknuť sa modly, uctievanie ktorej im prinášalo materiálne výhody a honosné funkcie. Nebude to teda bezbolestný proces. Je však bezpodmienečne potrebný na ozdravenie spoločnosti a pre morálnu obrodu národa.
Význam a dôležitosť určitých zjavov našich národných dejín sa v konečnej analýze posudzuje podľa toho, v akej miere slúžili potrebám a prirodzeným cieľom národa. So žiaľom v srdci treba povedať, že SNP bolo namierené proti existencii samostatného štátu, vytýčilo si za cieľ návrat do stavu područia a závislosti, ktorý Slováci v svojom historickom vývoji už boli prekonali. Táto zvrátenosť – jediná svojho druhu v novovekých dejinách ľudstva – že národ berie do rúk zbrane, aby likvidoval vlastný štát, je vo svojej podstate taká nepochopiteľná, že SNP treba vidieť mnohostranne, aj keby ho boli organizovali a viedli anjeli. Ak Slovenský štát v roku 1944 bol naozaj fašistický, bábkový, reakčný, atď., malo sa povstať proti fašizmu, bábkam, reakcii, atď., ale rozhodne nie proti štátu. Takéto povstanie by bolo logicky viac pochopiteľné.
V čase príprav povstania pôsobila v Londýne so súhlasom britských úradov Slovenská národná rada. Vznikla z iniciatívy Petra Prídavka a dala si do programu samostatné Slovensko. Keď vypuklo povstanie, vydala k nemu svoje vyhlásenie, ktoré bolo uverejnené v britskej tlači a z ktorého bolo zrejmé, že politika česko-slovenskej exilovej vlády Slovákom nevyhovuje. V Spojených štátoch 90% Slovákov sa stavalo odmietavo k politike dr. Beneša a jeho exilovej vlády. Aj Milan Hodža a Štefan Osuský, ktorí predstavovali politicky významnú protibenešovskú opozíciu, mali so Slovenskom celkom iné plány než dr. Beneš. Západné mocnosti vydali v 1941 Atlantickú chartu, ktorá zaručovala všetkým národom právo žiť v útvaroch, aké si vyvolia. Je teda isté, že na Západe by veľmi seriózne boli museli vziať na vedomie politickú vôľu národa, ktorý sa postavil proti vláde, ktorá s Nemeckom spolupracuje, prihlásil sa do protihitlerovskej koalície, ale pri tom sa nezrieka svojej štátnosti.
Naši povstalci však tieto príležitosti obišli a s ľahkomyseľnosťou zničili tú najživotnejšiu národnú postať. Vydali sa na milosť a nemilosť tej zahraničnej politickej skupine, ktorá samobytný slovenský národ neuznávala a o nejakých právach a právomociach nejestvujúceho národa nepokladala za potrebné ani uvažovať.
V celoeurópskom kontexte bolo povstanie malou epizódou, takže mnohé histórie II. svetovej vojny (ako napr. autoritatívna „Chronology of the Second World War“, ktorú vydal Royal Institute of International Affairs) ju ani len nespomínajú. V slovenskom kontexte to však bola udalosť pozoruhodných rozmerov s ďalekosiahlymi následkami. Povstalci v jednom čase kontrolovali viac než polovičku územia Slovenskej republiky. Ich dvojmesačný boj stál Slovákov asi 40.000 mŕtvych a obrovské materiálne škody, spôsobil nevýslovné ľudské utrpenie a zaťažil národ otázkami o konaní niekoľkých politikov a dôstojníkov.
Povstanie bolo dielom ozaj len malej skupinky nespokojencov, ktorým Slovenský štát z rozličných príčin nevyhovoval. Kým Nemci víťazili na všetkých frontoch, činnosť tejto opozície bola taká bezvýznamná a neškodná, že by bolo správnejšie hovoriť o nečinnosti. Po vstupe Spojených štátov do vojny a hlavne po porážkach nemeckej armády v Severnej Afrike (1942), pri Stalingrade (v zime 1942-1943) a pri Kursku (v lete 1943) bolo už každému jasné, že Nemecko vojnu nevyhrá. Spojenci Nemecka jeden za druhým prechádzali – alebo sa pokúšali prejsť – na stranu perspektívnych víťazov: Taliani, Rumuni, Fíni, Maďari, Bulhari... Toto zaktivizovalo aj opozíciu na Slovensku. Ľudsky je to celkom pochopiteľné konanie; po skončení vojny je vždy lepšie byť medzi víťazmi, než medzi porazenými.
Kým sa toto dialo, západné mocnosti nečakali a bývalým nemeckým spojencom ani nenapadlo, že by sa pri tomto prechode mali zrieknuť vlastnej štátnosti. Takejto veci boli schopní iba naši povstalci. Nazdávali sa, že svoju predošlú činnosť, či nečinnosť musia vynahradiť nejakým veľkolepým politickým gestom. Rozhodli sa, že ako obetu zmierenia zlikvidujú vlastný štát. Hľa, v čom niektorí ľudia vidia politickú múdrosť!
Pripravovatelia povstania chceli svoje vystúpenie zosúladiť s akciami Červenej armády a vypracovali strategický plán, ktorý v júli 1944 poslali do Londýna a začiatkom augusta do Moskvy. Angličania boli ochotní plán podporovať, ale Rusi, ktorí pokladali strednú Európu za svoju záujmovú sféru, im to nedovolili. Sovietska vláda plán „študovala“, ale svoje úmysly nikomu nevyjadrila. Namiesto toho Sovieti začali svoju vlastnú akciu tým, že vysadili na strednom Slovensku partizánov, aby „oslobodili slovenský pracujúci ľud od útlaku germánsko-fašistických okupantov.“
Najväčším prekvapením sovietskych partizánov muselo byť to, že na Slovensku nenašli nijakých okupantov, iba spojencov. Slovenské vojsko, žandári a civilné obyvateľstvo im nekládli nijaký odpor. Aby sa svojej centrále v Kyjeve mohli vykázať nejakou činnosťou, ničili objekty, ktoré nikto nestrážil (mosty, tunely, trate atď.). Keďže nijakých nemeckých vojakov na strednom Slovensku nebolo, začali vraždiť pokojných nemeckých občanov, ktorých predkovia prišli na Slovensko pred 500-600 rokmi.
Smelosť partizánov – ku ktorým sa medzitým pridali aj mnohí Slováci a inonárodní utečenci z nemeckých zajateckých táborov – postupne rástla. Čoskoro sa ich výboje obrátili aj proti predstaviteľom slovenskej vládnej moci. V noci z 27. na 28. augusta zabili poslanca F. Slameňa spolu s ďalšími poprednými občanmi Brezna. Dňa 27. augusta zastavili v Turčianskom Sv. Martine medzinárodný rýchlik, z ktorého vytiahli nemeckú vojensko-diplomatickú misiu (cestujúcu z Bukurešti do Berlína) a ráno 28. augusta ju na dvore martinských kasární postrieľali. Tieto činy mali za následok, že večer dňa 29. augusta 1944 minister národnej obrany generál Čatloš oznámil verejnosti, že slovenská vláda pozvala nemecké vojsko, aby prišlo pomôcť obnoviť na Slovensku poriadok a pokoj.
Partizánskymi akciami vyprovokovaný začiatok povstania zastihol jeho vojenských i politických organizátorov nepripravených. Dve divízie na východnom Slovensku, ktoré mali zohrať kľúčovú úlohu v povstaní, Nemci rýchlym zákrokom odzbrojili. Vojenské vedenie povstania v Banskej Bystrici nemalo dosť skúsenosti zvládnuť situáciu, pred ktorú ho dramatický vývoj udalostí postavil. Mali k dispozícii iba slabé, nepripravené a nedostatočne vyzbrojené vojenské jednotky. Pospolitý ľud bol – podľa svedectiev francúzskeho dôstojníka a vedúceho britskej vojenskej misie – udalosťami prekvapený, prestrašený, staval sa k nim rezignovane a apaticky.
Nemci veľmi rýchlo odhadli schopnosti i možnosti svojho protivníka. Niet pochýb, že by boli mohli zlikvidovať celú záležitosť za nejakých 10-12 dní. Ale Nemci nepokladali za potrebné dokazovať povstalcom svoju vojenskú a strategickú prevahu. Im išlo predovšetkým o zaistenie dopravných spojov od Žiliny k Bratislave a od Žiliny cez Ružomberok a Poprad na východ; o zabezpečenie vojensky dôležitých objektov a tovární, ako zbrojovka v Považskej Bystrici a Dubnici, továrne na výrobu leteckých súčiastok v Nitre a Trenčianskych Biskupiciach; o chemické závody v Bratislave a na západnom Slovensku; o záchranu zásob benzínu v Tvrdošíne a Zemianskych Kostoľanoch a veľkého skladiska zbraní v Poprade. Zo strategickej stránky bolo pre nich najdôležitejšie zaistiť si frontové zátylie, čo dosiahli odzbrojením dvoch slovenských divízií na východnom Slovensku.
Tieto prvotné ciele dosiahli Nemci v priebehu jedného týždňa. Po týchto úspešných opatreniach presunuli svoje jednotky na karpatský front. Povstalecké sily na strednom Slovensku boli efektívne izolované a nijako nemohli ovplyvniť situáciu na východnom fronte. A ako Nemci paralyzovali a izolovali povstalecké oddiely v priebehu jedného týždňa, tak ich aj v priebehu asi jedného týždňa zlikvidovali, keď prišiel vhodný čas. Dňa 18. októbra 1944 začali svoju ofenzívu. Pod jej náporom padali jedno za druhým všetky opevnenia a obranné línie. Tzv. „železný obranný trojuholník“ (Zvolen – Banská Bystrica – Brezno) sa zrútil, ako domček z kariet. Prakticky bez odporu vstúpili Nemci dňa 24. októbra do Brezna, 26. októbra do Zvolena a 27. októbra do Banskej Bystrice.
Medzi týmito dvoma ofenzívami bolo asi päť týždňov pomerne nízkej bojovej aktivity, počas ktorej sa odohrali ukrutnosti, aké Slovensko nepoznalo od tureckých vojen. Kým vojaci sa snažili viesť boje v medziach medzinárodných zvyklostí, partizáni nijaké pravidlá vojny nerešpektovali. Mnohí z nich nenosili ani uniformy, strieľali zajatých protivníkov, terorizovali a okrádali civilné obyvateľstvo, väznili, trýznili a vraždili nevinných a bezbranných ľudí. Ich dielom sú početné masové hroby, ako napríklad v Sklabini, Sklenom, Banskej Štiavnici, Veľkom Chochole, Bielom Potoku, Nemeckej Ľupči, Kováčovej, Drážkovciach, Kuneráde, Mičinskej doline a inde. Bohužiaľ, masové hroby a iné barbarstvá sa nepáchali len na jednej strane. Ale či už ich autormi boli esesáci alebo partizáni, najhroznejšie je, že ich obeťami boli väčšinou nevinní slovenskí občania.
Veľa sa už popísalo o „hrdinských a víťazných bojoch“. Ale ak bol v povstaní niekto hrdinom a víťazom, tak to boli Nemci. Okrem bojov pri Strečne (kde sa osvedčili francúzski partizáni) a pri Telgárte, povstalecké vojsko – napriek jedinečnému obrannému terénu Slovenska – dokázalo najviac ak spomaliť, ale nie zastaviť nemecký postup. A čo sa týka partizánskych oddielov, tie vedeli naháňať strach iba bezbrannému civilnému obyvateľstvu. V otvorenom boji s Nemcami sa nemôžu preukázať ani jedným úspechom hodným zmienky.
Povstanie nebolo záležitosťou slovenského národa. Bolo dielom niekoľkých krátkozrakých politikov a ambicióznych dôstojníkov, ktorým – ako to ukázal politický vývoj po roku 1945 – záujmy národa neležali na srdci. Nazývať toto povstanie „národným“ je znehodnotením prívlastku „národný“. Slovenský národ bol iba pasívnou obeťou v konflikte dvoch cudzích totalitných ideológií. Okrem niekoľkých fanatických komunistov a neškrupulóznych oportunistov, väčšina účastníkov bola do povstania zlákaná klamstvom a falošnými sľubmi, alebo zverbovaná mobilizačnými nariadeniami. Heslá ako „Smrť nemeckým okupantom!“ zneli nepresvedčivo, pretože Nemcov pred povstaním na Slovensku nebolo a prišli k nám ako následok partizánskeho boja. Ľudí nemohli nadchnúť výzvy bojovať za „slobodné Československo“, pretože vedeli, že pokiaľ ide o slobodný život národa, nijaká Č-SR nemôže nahradiť samostatný slovenský štát. Bolo zbytočne rečniť ľuďom o boji proti fašizmu, keď na Slovensku málokto o fašizme niečo vedel a ani sa oň nestaral.
Strom sa poznáva po ovocí. Dnes netreba nikoho presviedčať o tom, že ovocím povstania bol návrat do stavu podradenosti a závislosti, ktorá nás gniavila v rokoch 1918-1938 a kruto sa nám vypomstila po roku 1945. A najvýstražnejším poučením – pre tých, čo sa vedia učiť z vlastných chýb – je to, že ani pripravovatelia a uskutočňovatelia povstania sa dlho nevyhrievali na slniečku slávy a zisku. V priebehu niekoľkých rokov takmer všetky vedúce osobnosti skončili – ako to vyhlasovali marxistickí sudcovia a prehodnocovatelia dejín SNP – na smetisku dejín. Najprv sa komunisti zbavili svojich buržoáznych spolubojovníkov a potom v nasledujúcich rokoch padli takmer všetci vedúci „muži 29. augusta“ – vojaci i civili, komunisti i nekomunisti.
