Francúzska revolúcia
Revolúcia, ktorá zmenila tvár Európy

V rokoch 1789-99 sa vo Francúzsku odohrali udalosti, ktoré priniesli zvrhnutie monarchie, nastolenie republiky, vydanie listiny ľudských práv a ukončili éru feudalizmu. Bola to epocha chaosu a búrok, vlády ľudových más a gilotíny.

Roku 1789 sa vo Francúzsku začala revolúcia, ktorá zmenila tvár Európy. Niektorí súčasníci ju hodnotili s obdivom: ,,Najväčšia udalosť, ktorá sa vo svete odohrala, a aj najlepšia,“ vyhlasoval anglický politik Charles James Fox. Iní na ňu pozerali s hrôzou, lebo aj keď odstránila tradičné privilégiá a nespravodlivosť, vniesla na politickú scénu nepredvídateľné prvky: dav, psychológiu zastrašovania, prenášanie ideologického boja bez ohľadu na hranice medzi jednotlivými štátmi. Na počiatku Francúzskej revolúcie bolo rozhodnutie kráľa Ľudovíta XVI. zvolať po 175 rokoch na 5. mája 1789 generálne stavy. Panovník zvolal zhromaždenie, pretože sa zrútili štátne financie. Dúfal, že sa mu podarí presvedčiť poslancov, aby mu poskytli ďalšie finančné prostriedky. Vidiečania už nemohli platiť vyššie dane, ceny stúpali a situáciu zhoršovala absencia adekvátneho bankového systému.

ŠTÁT V KRÍZE
V rokoch 1789-88 sa uskutočnili pokusy urobiť reformu štátnych financií a daňového systému, ale privilegované stavy-aristokracia a duchovenstvo-sa postavili proti úsiliu niektorých ministrov ukončiť ich daňové zvýhodnotenie. Roku 1788 vymenovali za generálneho kontrolóra financií ženevského bankára Jacqua Neckera, ktorý tento post zastával už v rokoch 1776-81, keď držal financie nad vodou čoraz vyššími pôžičkami.

Na narastajúcej nespokojnosti mala roku 1788 okrem hospodárskej recesie aj katastrofálna neúroda; do veľkých ťažkostí sa dostalo predovšetkým vidiecke obyvateľstvo. Špekulanti v mestách, ktorí predávali potraviny za nehorázne vysoké ceny, naopak, bohatli. Hlboká kríza, v ktorej sa štát ocitol, priviedla majetných i nemajetných mešťanov i vidiečanov, na pokraj bezprecedentného konfliktu.

Napriek chvályhodným zámerom nemal kráľ skúsenosti ani schopnosti na to, aby vyviedol štát z krízy. V máji 1789 sa zišli generálne stavy-zástupcovia prvého, druhého ( duchovenstvo a aristokracia ) i tretieho stavu. Najmä poslanci tretieho stavu boli ovplyvnení myšlienkami osvietencov, ktorí sa nazdávali, že štát by sa mal budovať na zásadách moderného racionalizmu, a nie na privilegovanej dedičnej elite. Hovorca tretieho stavu požadoval rovnaké práva, aké mala aristokracia a duchovenstvo. 17. júna 1789 sa tretí stav po mnohých procedurálnych sporoch vyhlásil za Národné zhromaždenie.

Čas, keď sa takto stalo, bol sotva vhodný na rozumnú diskusiu. Demonštranti požadovali pevné ceny chleba, robotníci obilie, ďalší protestovali, pretože nedostávali mzdu. 28. Apríla 1789 zaútočil parížsky dav na majiteľa továrne na tapety Réveillona, keď sa dozvedel, že továrnik navrhol zníženie miezd svojich robotníkov. Zásah vojska si vyžiadal 300 obetí z radov vzbúrencov. 11. júla 1789 prepustil Neckera, čím sa zdanlivo potvrdili zvesti o tom, že pripravuje sprisahanie. Diskutovalo sa o tom, či sa na obnovenie kráľovskej moci použije armáda. Rečníci nabádali Parížanov k akcii. V noci z 12. na 13. Júla prišlo k útoku na 50 colných staníc a k rabovaniu obchodov s potravinami. Kritický deň nastal 14. júla 1789, keď sa rozvášnený dav ozbrojil a zobral útokom nenávidené kráľovské väzenie-parížsku Bastilu. Kráľovi údajne priniesol správu o útoku vojvoda de Liancourt. ,, To je vzbura,” povedal kráľ. ,, Nie pane, to je revolúcia ,” odvetil Liancourt. Kráľ znovu povolal Neckera a vyjadril svoje sympatie k Parížanom tým, že sa ozdobil trikolórovou kokardou-červená a modrá boli farbami mesta, biela bola farbou bourbonovského rodu. Obľúbeného aristokrata markíza Lafayetta vymenoval za veliteľa milície zvanej Národná garda. V auguste Národné zhromaždenie odstránilo vo Francúzsku feudálny systém a schválilo Deklaráciu ľudských a občianskych práv. Šírili sa však zvesti, že kráľ pripravuje sprisahanie s cieľom obnoviť privilégiá šľachty. V októbri vtrhli parížske ženy do Versailles k ich rozhorčeniu prispel aj nedostatok chleba a prinútili panovníka vrátiť sa do mesta. V nasledujúcich dvoch rokoch bol Ľudovít XVI. fakticky
,,zajatcom revolúcie“ . Bola vypracovaná nová, demokratickejšia ústava. Poslancov a úradníkov volili občania, ktorí platili na daniach ekvivalent trojdňovej mzdy.Krajina bola rozdelená na 83 departmentov. Bola to, aspoň zatiaľ, buržoázna ,, rozumná “ revolúcia.

Ústava vyžadovala šikovnosť a dobrú vôľu zo strany panovníka. Ten však nemal ani jedno, ani druhé. Revolúciu pohnali opäť vpred dve kľúčové udalosti. Prvá vychádzala z potreby riešiť finančnú krízu. Na základe tvrdenia, že patrí ľudu, bolo rozhodnuté predať pôdu patriacu dovtedy katolíckej cirkvi. Vláda vydala dlhopisy, ktoré vychádzali z ceny pôdy, známe ako asignáty. Boli zrušené cirkevné rády. V dôsledku toho sa katolícka cirkev obrátila proti revolúcii, spoločnosť sa ideologicky rozdelila viac než doposiaľ. Asignáty sa napokon stali obeživom, ktoré brzdilo obchod a viedlo k rastu cien. Ďalší zlom prinieslo vypuknutie vojny. Niektorí politici dúfali, že vojna umožní revolúcii rozšíriť svoje zásady do Európy. Vojna však nemala veľmi úspešný priebeh. Rakúske vojská vtrhli na územie Francúzska a ohrozovali dokonca Paríž, kde bola uväznená celá kráľovská rodina. K Rakúsku a Prusku sa pripojili aj Veľká Británia, Nizozemsko a Španielsko, ktoré vytvorili protifrancúzsku koalíciu. Revolucionári museli bojovať o národné prežitie. Tempo udalostí sa zrýchľovalo. Bol zvolený nový Národný konvent. Revolúcia videla nepriateľa nielen v zahraničných mocnostiach, ale aj vo vlastných radoch. Na zničenie vnútorných odporcov bola nastolená vláda teroru, ktorého nástrojom bola gilotína. 21. januára 1793 popravili kráľa.

NOVÁ REPUBLIKA
Vo Francúzsku vládol Výbor pre verejné blaho a Výbor pre verejnú bezpečnosť. Od jari 1793 do leta 1794 dominoval na politickej scéne Maximilien Robespierre. Bol zavedený nový kalendár, nové náboženstvo a kult Najvyššej bytosti. V Bretónsku a vo Vendée musela republika čeliť povstalcom, ktorí odmietali akceptovať parížsku vládu. Keď sa podarilo tieto konflikty zvládnuť, zdalo sa, že nebezpečenstvo je zažehnané. Teror však pokračoval ďalej a nakoniec sa obrátil proti samotnému Robespierrovi, ktorého v lete 1794 popravili. Revolúcia sa začala stabilizovať. V rokoch 1795-99 vládlo vo Francúzsku päťčlenné direktórium, ktoré malo zabrániť tomu, aby sa k moci dostal ,, ďalší Robespierre “ , a dvojkomorový parlament. Bolo to obdobie horúčkovitého podnikania i rozkvetu korupcie. Asignáty boli síce zrušené, ekonomika však zostávala naďalej slabá. Rojalisti organizovali ďalšie sprisahania. Francúzske vojenské jednotky bojovali v zahraničí. V tejto nepokojnej situácii sa politici obrátili na armádu, aby prevzala osud krajiny do svojich rúk. V novembri 1799 to urobil generál Napoleon Bonaparte. Nestali sa z Francúzov osloboditeľov utláčatelia?!?

Významné roky Francúzskej revolúcie:
Poslanci tretieho stavu sa 20. júna 1789 v Loptovej sieni vo Verasilles postavili proti kráľovi a slávnostne prisahali, že sa nerozídu, kým Francúzsko nebude mať ústavu.
Parížsky dav sa 14. júla 1789 po dobití Bastily valí k mestskej radnici.
Francúzska revolúcia sa začala.
Ľudovít XVI. sa objavuje na balkóne predtým, ako ho dav 6. októbra 1789 prinútil vrátiť sa do Paríža. Potom sa stal fakticky ,,zajatcom revolúcie“.
Ľudovíta XVI. sťali 21. januára 1793 gilotínou ako vlastizradcu.
Táto udalosť spôsobila šok na ostatných európskych dvoroch.

Pouzita literatúra a zdroje.:
Encyklopédia svetových dejín.
AUTOR: Dr. Robert UNWIN
Mimoriadny profesor pedagogických vied na Univerzite v Leedse, Veľká Británia
Prof. Richard MARSINA
Pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied
Scipione GUARRACCINO
Profesor na Lýceu v Taliansku

10. Revolúcií ktoré zmenili svet
AUTOR: Dieter TIEMANN
Profesor na Unniverzite v Dortmunde, Nemecko
Jiří GRUSA
Historik, velvyslanec Ceskej republiky v Nemecku
Ignace MASSON
Profesor na Lýceu v Bruggách, Belgicko

Francúske dejiny
AUTOR: Jacques ADEBERT
Odborný asistent na univerzite, čestný profesor na Lýceu Louis-le-Grand v Paríži, Francúsko
Dejiny Európy
AUTOR .: Dr. Juan Antonio SANCHES Y GARSIA SAÚCO
Univerzitný profesor, Spanielsko
Johan BENDER
Profesor dejepisu na Lýceu v Arhuse, Dánsko
Ben W. M. SMULDERS
Profesor didaktiky na Univerzite v Tilburgu, Holandsko
Antonio SIMOES RODRIGUES
Profesor didaktiky dejepisu na Univerzite v Coimbre, Portugalsko
Foula PISPIRINGOU
Doktor histórie, profesor na Lýceu v Aténach, Grécko
Dr. Kenneth MILNE
Riaditeľ Church of Ireland College of Education, Dublin, Írsko