Podobne ani bavorský kráľ Ľudovít II. neznášal zvedavé pohľady ľudí. Cisárovná Alžbeta, ako aj bavorský kráľ, odôvodňovali potrebu samoty pocitom, že ich „svet ani ľudia nechápu, zaznávajú a teda odmietajú“. Cisárovná sa utiahla do svojej slonovinovej veže, aby skladala básne a vo svojom Poetickom denníku venovala tejto myšlienke jednu slohu: „Keď svet mi zhorkne, v toku dní sú ľudia príliš osudní, tak čaká ma kôň a zem sa stráca pod nami...“ Napriek zvláštnej povahe Ľudovíta mala k nemu cisárovná vrúcny vzťah a často sa stretávali. Cisárovnej, ktorá sa inak nestýkala pravidelne s priateľmi, lichotilo, že homosexuálne orientovaný kráľ ju, jedinú ženu, zbožňoval, čo bolo pravdepodobne jednou z hlavných príčin ich častého kontaktu. Alžbeta a Ľudovít si navzájom posielali kvety, písali básne a hoci cisárovnú priateľstvo občas zaťažovalo, udržiavala ho na svoje pomery mimoriadne intenzívne. Keď napokon kráľ 13.júna 1886 za záhadných okolností zomrel, Alžbeta toto priateľstvo povýšila na akúsi nadzmyslovú lásku, celé mesiace za ním smútila a nadviazala a ním špiritistický kontakt. Z množstva básní v cisárovninom Poetickom denníku, ktoré sa vzťahujú na lásku k Ľudovítovi, je aj táto ukážka:

„Keby som mohla ruží tisíce
a jazmín, čo vonia tuná,
schmatnúť do jednej veľkej kytice
v jarný čas uprostred júna!

Nad spiacim orlom by som ich verne
vŕšila, kládla do výšavy,
a potláčala besnenie čierne
divých vrán a ich zlostnej vravy.

Uvila by som z ružových kvietkov
aj veniec omamnej vône,
zniesla ho s nehou a láskou všetkou
do hrobky, čo v temne tonie.

A šepla by som tiché, oddané
,zbohom buď´ pre svojho kráľa,
čo v pamäti mi navždy zostane,
a bozk mu na truhlu dala.“
(13. jún 1886)