Nebolo veľa tých, čo ich cisárovná počas svojho života k sebe pripustila. K takýmto privilegovaným sa nemohol rátať ani jeden člen cisárskej rodiny. Spojovacím článkom medzi Alžbetou a Habsburgovcami bola najmladšia dcéra cisárskeho páru, Mária Valéria. Jej sa Alžbeta občas zdôverovala a jej odhaľovala svoj zložitý duševný život. Inak cisárovná udržiavala kontakt iba so svojou vlastnou rodinou, s Wittelsbachovcami.

Koho Alžbeta poctila svojou náklonnosťou, bol povinný zachovať jej vernosť. Veľmi sa zaujímala o ľudí neobvyklého vzhľadu. Za svojho života prijala najrôznejších obrov, trpaslíkov, siamske dvojčatá a z poverčivosti aj množstvo hrbáčov. Nevynechala žiadnu príležitosť dotknúť sa hrbu každého hrbáča, ktorého stretla, lebo to vraj prináša šťastie.

O cisárovnej a jej vzťahu k ženám, ktoré ju obklopovali, sa dá povedať, že ich pokladala za svoje priateľky a spojenkyne. V súvislosti s Alžbetinými kontaktmi s mužmi je zaujímavá skutočnosť, že si cisárovná vybudovala tri „duchovné vzťahy“ k mŕtvym, ktorých z rôznych príčin uctievala. Dvaja z nich, Achilles a Odysseus, patria do gréckej mytológie, tretí, najsilnejší a najintenzívnejší z duchovných vzťahov, bol básnik Heinrich Heine, ktorého spoločnosť 19.storočia ostro odsudzovala. Zatiaľ čo v Odysseovi cisárovná videla predovšetkým odvážneho hrdinu, s Achillom ju spíjal bližší, mystickejší vzťah. Jeho meno, ktoré bolo vygravírované na Alžbetiných vreckových hodinkách, nosila stále pri sebe. Pokúšala sa s ním nadviazať špiritistický kontakt a venovala mu početné básne:

Milovaný, Štít a kopija alebo Achilles. Každá z nich pripomína postpubertálne sny.
„Svoj oštep blýskavý do srdca vraz mi,
zhoď zo mňa ťažké jarmo
sveta, čo bez teba nudný je, prázdny
a drží ma tu darmo.“
(Ischl, leto 1885)