Ešte vrúcnejší vzťah si vytvorila ku skutočnému, už nežijúcemu mužovi, básnikovi Heinrichovi Heinemu, ktorý bol považovaný za odsúdeniahodného umelca. Alžbeta mu hovorila „majster“ a jej vzťah k nemu sa dá pokladať za najvrúcnejší zo všetkých duchovných zväzkov. Keď sa cisárovná „náhliac do ríše snov“ odobrala skladať básne, ustavične sa obracala na „svojho majstra“ v presvedčení, že s ním nadviazala špiritistický kontakt. Všetky kompozície pripisovala jeho vnuknutiu, za ktoré mu 5. marca 1887 ďakovala vo svojej básni Môjmu majstrovi:

„Ten smiech i slzy z duše pramenia.
Dnes v noci bola s Tvojou spojená,
tak vrúcne, tuho objala Ťa pritom,
že si ju k sebe vinul s mocným citom,
Ty oplodnil si, obšťastnil ju celú...“

Ako je známe z denníkov, ktoré si cisárovná viedla už ako mladé dievča, bola pred zasnúbením s Františkom Jozefom aspoň dvakrát zamilovaná, vždy však len na diaľku. Keď sa cisár objavil v Bad Ischli, bol prvým mužom, ktorý k nej pristupoval s láskou. Alžbeta spočiatku jeho city opätovala. Nie je podstatné, do akej miery jej imponovalo, že ju uprednostnili pred staršou sestrou, isté však je, že si partneri na začiatku vzťahu jeden druhého vážili a boli do seba zaľúbení. Alžbete sa po čase manželova láska stala bremenom, aj keď sa u nej v starobe objavili určité náznaky oddanosti. Cisár František Jozef ju však po celý život miloval a s pribúdajúcimi rokmi sa jeho láska stupňovala. Po svadbe sa František Jozef a Alžbeta presťahovali na zámok Luxenburg. Mladá cisárovná sa najprv tešila, že unikla dvornému ceremoniálu, postupne sa však začala nudiť a mala pocit obmedzenosti- ako „lapený vták“ v Luxenburskej klietke.

„Nadarmo prahnem po oblohe,
keď tyče mojej cely, železné a chladné
sa vysmievajú, prísne strohé
trpkému cneniu po domove bezohľadne.“
(Citované z: Corti, s.55)