Oravský zámok

Oravský zámok

Prvé doklady o živote v blízkosti Oravského zámku sa nevzťahujú práve na zámocky objekt, ale na hradné skalisko, ktoré sa súčasne spája s najstarším osídlením oravskej doliny. Oravský zámok sa spomína až roku 1267, a to v jednom z listov uhorského kráľa Bela IV., keď hontiansky župan a synovia zvolenského župana ho odovzdali kráľovi za primeranú náhradu v podobe iných majetkov. To značí, že zámok už v tom roku stál a že jeho vznik treba posunúť do dávnejších rokov, ako to udávajú historické pamiatky.

Oravský zámok mal od svojho vzniku dôležité poslanie v najsevernejšej časti Uhorska pre svoju strategickú polohu. Už v 13. storočí Orava zabezpečovala na pohraničnom území obranu krajiny a hrad ako vojenská pevnosť dbal na bezpečnosť hraníc. V týchto časoch bol v rukách zvolenských pánov. Roku 1298 sa Oravský zámok dostáva do obvodu moci Matúša Trenčianskeho. Roku 1314 zastupuje na Oravskom zámku kráľovu osobu povestný magister rytier Donč. V 13. a 14. storočí sa rozprúdil obchod medzi našimi krajinami a Poľskom: začala sa plaviť soľ po rieke Orave z poľskej Wieliczky a vozieval sa aj tovar po cestách z jednej krajiny do druhej. Dobrá poloha zámku, neprístupnosť skaliska a nedobytnosť múrov predurčila zámok stať sa dôležitým obranným miestom.

Po roku 1354, keď bol hradným kastelánom magister Štefan zo Štiavnice, zámok spravovala skupina kastelánov, ktorí sa však dosť často menili. Roku 1420 sa stáva pánom hradu verný stúpenec kráľa Žigmunda, poľský vojvoda Stibor, známy skôr ako Ctibor z Beckova. Keď roku 1440 poľský kráľ Vladislav dal 13 spišských miest krakovskému biskupovi, prichádzajú na Spiš za kapitánov bratia Komorovskovci. Jeden z nich, Peter, sa zdržiaval na Oravskom ako hradný gróf a neskôr ako kastelán. Roku 1444 má už županskú hodnosť a správa sa ako naozajstný pán Oravy.

Peter Komorovský sa zúčastňoval aj bojov proti kráľovi Matejovi Hunyadymu. Kráľ ho však napokon prinútil opustiť Oravu. Matej Hunyady- Korvín takto sám prevzal roku 1474 Oravský zámok do vlastných rúk, ale čoskoro ho daroval svojmu nevlastnému synovi Jánovi. Zásluhou Ferdinanda Habsburského prešiel Oravský zámok do majetku Jána z Dubovej, ktorý v rokoch 1540-1545 vykonal na ňom viaceré úpravy. Stavebný rozkvet zažil zámok až v časoch, keď ho mali v rukách Thurzovci, a to František a po ňom jeho syn Juraj. Po Jurajovej smrti správu hradu a Oravy mal prevziať syn Imrich, ale z panstva na Orave sa dlho netešil, lebo zomrel v mladom veku. Hrad a celú stolicu spravovala potom Jurajova manželka Alžbeta, rodená Czoborová.

Bohato rozvetvená rodina Thurzovcov sa po roku 1626 rozhodla založiť komposesorát. Prvým správcom bol Gašpar Illésházy, za ktorého sa na Orave uskutočňovalo silné protireformačné hnutie. Toto hnutie vyústilo napokon v otvorený boj, ktorý stál oravské obyvateľstvo mnoho nezmyselných obetí.

V roku 1672 zachvátila Oravu všeobecná nespokojnosť, ktorá sa napokon premenila na odpor poddaných na čele s Gašparom Pikom. Povstanie podporoval aj hradný kapitán Abaffy. Cisárske vojská však odboj proti vládnúcej moci krvavo potlačili. Vojenský tvrdý režim trval potom na Oravskom zámku až do roku 1678. Iba po tomto šesťročnom pobyte na zámku ho cisárske vojská odovzdali Imrichovi Thökölymu.
Okrem Illésházyovcov a Thökölyovcov mali zámok v rukách ešte Erdödyovci, Eszterházyovci a Zichyovci. Ale v 18.storočí Oravský zámok celkom stratil obranný a administratívny význam, lebo sídlom oravského komposesorátu sa stala budova pod Oravským zámkom nazvaná prefektúra. Zámku čochvíľa začala hroziť úplná skaza. Nie však od nepriateľov, ale od požiaru v roku 1800, ktorý znivočil na ňom, čo sa len dalo. Ani najväčší a najsilnejší nepriatelia nepoškodili toto panské sídlo v takom rozsahu ako nežiadúci prírodný živel. Zámok by bol naisto spustol, keby ho neboli dali majitelia hneď opraviť. Veľkú zásluhu na oprave majú najmä Zichyovci.

Skalisko, na ktorom stojí Oravský zámok i jeho terajšie múry a celý objekt, je prírodnou i stavebnou nezvyčajnosťou. Akýkoľvek návštevník, čo si zastal pod nebezpečne nahnutým bralom, nemôže sa ubrániť silnému zážitku, ktorý poskytuje pohľad na tento hrad. Koľko ráz sa o ňom už povedalo, že je to zámok, aký má byť, a keby sa nebol zachoval v tejto podobe, nemali by sme ani predstavu o stredovekých zámkoch, po ktorých na Slovensku ostali iba ošarpané pustnúce múry a smutné zrúcaniny.

Hradní páni si Oravský zámok stavali najmä na obranné ciele. Nevdojak sa však natíska myšlienka, že tu nakoniec dôstojne rozhodol estetický zreteľ. Pravá architektonická krása prevládla pri jeho konečnom dobudovaní na celej čiare a zároveň doplnila svojou odvážnou výstavbou zámockých budov, bášt i obytných miestností aj nezvyčajnosťou prírodnej scenérie tohto pozoruhodného zátišia Oravy. A vari preto dnes už ani nemožno jednoznačne odhadnúť, z ktorej strany je zámok najkrajší a odkiaľ najviac priťahuje oko pozorovateľa. Pri pohľade naň prichodí nám uveriť povesti, že sa Turci, jedni z najúhlavnejších nepriateľov slovenských zámkov práve pre túto krásu neodvážili ho dobíjať alebo nebodaj aj zrútiť.

Zámok však svedčí aj o tom, na čo našli dávni predkovia, najstarší obyvatelia Oravy veľmi neradi spomínali. Toto stavisko na ozrutnej skale je smutným pamätníkom niekdajšieho utrpenia, miestom, kde sa potomkom lial ľudský pot a kde vznikali tvrdé mozole a v časoch jeho zrodu i pri konečnom dostavaní.

Celé stáročia oravskí ľudia lámali kameň na tento zámok, prinášali i privážali ho tam neraz z veľkej vzdialenosti na vozoch, mordovali sa s ním do úmoru. Zhŕňal a odvážal sa naň piesok, pálilo sa nezmerané i nezmerateľné množstvo vápna, miešala sa deň- noc malta a vzdychalo sa pri neľudskej práci. Na krytinu, lešenie a vnútorné zariadenie sa rúbalo a zvážalo drevo, pílili sa dosky, kresali sa tragáre a naštiepala sa i napahovala priam hora šindľov. Aj železo sa kulo na závesy, klince, skoby, uzávery, zámky a kľúče i najvšakovakejšie okenice. Oravský zámok bol ako moloch, netvor, strašná obluda, najrozličnejšie kovy i zdravie ľudí a veľmi často aj životy. Zámok je názorným príkladom, že krásu, miesto pôžitku, hojnosti a blahobytu treba draho zaplatiť, priam vykúpiť tými najcennejšími hodnotami: zdravím i ľudskými životmi.
A predsa je aj šťastím, že sa tento svedok, pamätník dávnej minulosti zachoval až do dnešných čias. Ako faraóni na brehoch Nílu zanechali po sebe svedectvá svojej ctižiadosti, aj v strede Oravy ostali v podobe tohto zámku výsledky práce oravských rúk. A tie sa zachovali a vďaka starostlivosti nášho zriadenia udržujú sa aj pre budúce časy. Najvýraznejšie to však dokazujú opravy na tomto objekte v ostatných rokoch.
Dejiny Oravského zámku sú dejinami oravského ľudu, otrasným dokladom nesmierneho utrpenia i nadľudskej práce, no aj neklamným svedectvom jeho nadania a tvorivej fantázie. Je to stavisko, ktoré si celkom právom oravský ľud zahaľoval do tajomného romantického odevu a pri pohľade naň oddával sa všelijakému sneniu, v hmle sa rozplývajúcej minulosti všetky korene, obrazy a údaje o tom, čo bolo na zámku skutkom a čo sa čudujeme, že sa právom na tento objekt sústreďuje aj najväčší počet povestí a najrozličnejších rozprávaní, ktoré sa viažu takmer na všetky časové obdobia.