Napriek všetkým odlišnostiam sa u všetkých Indiánov možno stretnúť s príbuzným prístupom k životu, ktorý sa prejavuje v náboženstve, v mýtoch, legendách a kultových obradoch. Pre všetkých je svet, v ktorom žijeme dielom “Veľkého Ducha”. Všetky formy života, či už stromov alebo zvierat svedčia o jeho existencii. Jeho meno je u jednotlivých kmeňov rôzne. Siuxovia ho volajú Wakan Tanka (Veľké Tajomstvo), Irokézovia ho nazvali Orenda; Apači vyzývajú Usena a Algonkinovia Kiči Manitua. V mnohých mýtoch patria Veľký Duch a bytosti jemu podobné k rase, ktorá po príchode Indiánov odišla zo Zeme, no neprestala ich ani potom ochraňovať. Duchov je naozaj nespočetné množstvo. Sprevádzajú Indiána jeho každodenným životom a zasahujú doň, sú súčasťou jeho snov a často mu umožňujú vidieť do budúcnosti. Vonkoncom to nie sú iba dajakí dobroprajníci. Vedia vykonať aj mrzký skutok, jestvujú vraj v podobe príšer, drakov či iných nadprirodzených bytostí. Byť v spojení s Duchmi je pre Indiánov čímsi veľmi podstatným. Sny a predtuchy sa považujú za odkazy nadprirodzených bytostí Indiánom. Kmeňový kúzelník, ktorého biely muž hanlivo nazval čarodejníkom, mal vykladať videnia, obstarávať zázraky a lúštiť skryté významy snov. Bol niečím ako kňazom, čarodejníkom a liečiteľom v jednej osobe. V kmeni mal výsadné postavenie. Pri niektorých udalostiach mali kmeňoví kúzelníci výsadu zaujať popredné miesto. Platí to napríklad pre vychýreného Sediaceho Býka ( Tatanka Yotanka ), ktorý bol vojnovým náčelníkom v bitke pri Little Big Horn v roku 1876.

Indiáni považovali svet predovšetkým za krásny, dobrý a úžasný. Predmetom trvalej úcty bola najmä príroda, či Matka – Zem. Kalifornský Winetuovia žili napríklad v hustých lesoch, kde naskutku nebolo miesta na stavanie chatrčí. Na založenie ohňa však používali starostlivo nazbierané suché drevo, aby tak šetrili živé stromy. Ani zabíjanie zvierat nebolo pre nich čímsi samozrejmým a bežným. Zabíjať sa nesmelo bezdôvodne. Niektoré indiánske kmene mali navyše zvyk ospravedlniť sa zvieratám modlitbou a vysvetliť im, aké dôvody ich donútili siahnuť im na život. Platilo to najmä o horských Indiánoch, ktorí mali mimoriadne laskyplný a úctivý vzťah k bizónom, lebo tieto zvieratá boli základnou istotou ich života: poskytovali im stravu, obydlie ( tepee ), ošatenie, ba dokonca i vystroj ( lanka na tetivy ). Indiáni vedeli zúžitkovať aj tie najmenej ušľachtilé časti zvieraťa. Lov na bizóny nemal nikdy za cieľ zahubiť čo najviac zvierat. Bol to posvätný obrad, pri ktorom prišlo o život toľko bizónov, koľko bolo nevyhnutné. V rokoch 1860 – 1975 sa však belosi správali celkom ináč a bizóny vyhubili.... aby vyhladovali Indiánov.

Indián sa nikdy nevyvyšoval nad zviera: považoval ho za seberovného tvora. Dorozumievanie mohlo prebiehať v dvoch polohách: človek sa prihováral zvieraťu, ale aj zviera mohlo povedať človeku svoje. Indiána, čo rozprával o tom, ako k nemu prevravel jeho kôň, vôbec nepokladali za pomäteného. Takisto sa považovalo za možné, že sa človek premenil na zviera či naopak, že sa oženil s medvedicou či hadom, že rozličné živočíšne druhy uzatvárali s nim priateľské dohody. Indián žil vedno s prírodou v úzkom dôvernom vzťahu, prechovávajúc posvätnú úctu k všetkému, čo ju tvorilo: k slnku, k riekam a horstvám, ktoré boli pre neho predmetom náboženského uctievania. Siuxovia uctievali napríklad končiare hory Black Hills a prinášali obetné dary niektorým skalám alebo kameňom.

Indiáni vedeli zodieť hociktorú životnú udalosť posvätným javom. Ich život bol preto plný rituálov, slávností a náboženských obradov, ktorými oslabovali významné udalosti. Napríklad začiatok lovu alebo odchod do boja. Pri takýchto príležitostiach sa schádzali veľké zhromaždenia. Na týchto Pow How sa spievalo a tancovalo za zvukov bubnov. Piesne často pripomínali mýty a tance zas boli tou istou formou modlitieb. Často sa tancovalo okolo stĺpa, ktorý predstavoval stred sveta. Tancovanie sa nepovažovalo za zábavu, ale malo charakter naliehavých prosieb.