Hopiovia tancovali napríklad dažďový tanec, ktorým chceli dosiahnuť lepšiu úrodu kukurice. Slávnostné prijatie chlapca do mužského stavu oslavovali Indiáni z Veľkých planín- napríklad Siuxovia a Čejeni- slnečným tancom. Tanec sa tancoval vo veľkej, osobitne na tento účel zariadenej chatrči. Trval celé štyri dni. Prvý deň dotyční mládenci krúžili okolo chatrče, napodobňujúc pohyb Slnka. Nasledujúci deň pískali na orlích kostiach na počesť Búrkového vtáka. Ďalšie dva dni tanečníkov zavesili pomocou špeciálnych hákov prichytených na prsiach či chrbtoch na dlhé lano pripevnené na vrchu hlavného stĺpa obradnej chatrče. Mládencov roztočili a nechali ich krútiť sa veľkou rýchlosťou takmer do vyčerpania. Chlapci pri tom sústredene mysleli na Slnko v nádeji, že im zošle videnie, ktoré zohrá v ich budúcom živote rozhodujúcu úlohu. Koncom minulého storočia americké úrady tento obrad zakázali. No aj po zákaze sa ďalej udržiaval a tajne praktizoval ešte aj v 20.storočí.

Najrozsiahlejším indiánskym rituálom bolo fajčenie kalumetu. Fajka s dlhým dreveným pipasarom a s hlavičkou z červeného kameňa sa objavovala pri každom obrade, pri každej dôležitej udalosti kolektívneho života Indiánov. Indián nepoznal náruživé fajčenie ako niektorí belosi. Fajčenie považoval za náboženský úkon, za voľačo slávnostné, teda i výnimočné. Tabak sa vkladal do hlavičky po štipkách a miešal sa s rozličnými voňavými bylinami. Zapálenie fajky bol obrad. Najprv ju často otočili na všetky svetové strany. Potom kolovala medzi prítomnými, každý si z nej potiahol a podal ďalšiemu. U niektorých kmeňov sa kalumet používal aj osobne, no vždy to malo duchovný rozmer. Hlavička fajky v skutočnosti predstavovala Zem, pipasar mal znamenať všetko čo je na Zemi, orlie perá, ktorými bola fajka ozdobená, symbolizoval nebo. A tabakový dym, to bola cesta duše zo zeme do nebies. Fajčenie fajky teda znázorňovalo jednotu sveta a súdržnosť všetkých živých bytostí. Tento slávnostný úkon potvrdzuje, že Indiáni mali odjakživa naozaj ekologický názor na život.

Jednotlivé indiánske národy si vytvorili svoju vlastnú kultúru aj jazyk. V dobe, keď Ameriku spoznali prví Európania, žilo na jej území cez 300 rôznych indiánskych kmeňov s vlastným jazykom. Prvým Európanom, ktorý vstúpil na pôdu amerického kontinentu (v miestach dnešnej Kuby), bol v roku 1492 španielsky moreplavec Krištof Kolumbus. Nazdával sa, že priplával do Indie a domorodé obyvateľstvo tohto svetadielu pokrstil celkom prirodzene INDIANI. A hoci sa veľmi rýchlo prišlo na tento omyl, meno indián zostalo navždy spojené s ľuďmi “čo chodili celkom nahí, ako vyšli z lona svojej matky”. Neskôr ich označovali názvom červenokožci. Pravdaže toto ich označenie nemožno brať doslova: žiadna ‘červená rasa” v pravom slova zmysle totiž nejestvuje. Farba pleti indiánov sa líši podľa príslušnosti k jednotlivým kmeňom, ba dokonca ide o vec jednotlivca. No v nijakom prípade nejde o červenú pokožku. Názov červenokožci pochádza nepochybne zo skutočnosti, že indiánsky muži – predovšetkým v Severnej Amerike – mali zvyk farbiť si telo výťažkom z korienkov.

Prvými Európanmi, ktorí začali nový kontinent osídľovať a využívať jeho zdroje, boli Španieli. V roku 1513 sa vylodili na Floride a dosiahli tak prvý krát pôdu vlastného kontinentu. Prišli ako dobyvatelia. Domorodí obyvatelia mali pre nich pracovať a slúžiť im ako otroci. Španieli ich nútili zriecť sa svojho náboženstva a prevziať kresťanskú vieru. Španielski dobyvatelia osídľovali juhovýchodnú časť severoamerického kontinentu a neskôr aj územie dnešného Texasu.