Ich príchod veľmi dramaticky zasiahol do života veľkého množstva indiánskych kmeňov. Pred príchodom bieleho muža Indiáni nepoznali kone. Veľmi rýchlo si ich však obľúbili. Indiáni, ktorí obývali rozsiahle pláne strednej časti amerického kontinentu sa živili pestovaním plodín a kone používali na lov bizónov. Pôvodne bizónov naháňali pešo. S koňom sa však pri love stali omnoho úspešnejší. Kmene tak mohli po pláňach kočovať za veľkými stádami bizónov.

Začiatkom 17. storočia začali na severoamerický kontinent prenikať i ďalší Európania. Na východné pobrežie priplávali Angličania a Holanďania. Na rozdiel od Španielov tu prišli žiť a obrábať pôdu svojimi vlastnými silami. Indiánom s preto zdali byť neškodní. Mnoho Indiánov malo z ich príchodu radosť a radi s nimi spolupracovali. Zvlášť obchod rozkvital, keď si od Európanov začali kupovať pušky, oceľové náradie a iné veci, ktoré nevedeli sami vyrobiť.

Nedorozumenia a hádky však postavili Indiánov a Európanov proti sebe. Dve civilizácie založené na hodnotách a myšlienkach, ktoré si zásadne odporovali nemohli jednoducho žiť vedľa seba v mieri. V roku 1636 chceli osadníci v Massachusetts pomstiť údajnú vraždu dvoch obchodníkov. Zmasakrovali dedinu indiánskeho kmeňa Pekotov s 500 obyvateľmi. Takýto postup sa stal typickou reakciou európskych osadníkov po dobu ďalších 300rokov. Biely muž pozeral na Indiánov povýšenecky, považoval ich za divochov a pohanov.

Prevažnú časť 18.storočia dokázali Indiáni svoje územie brániť. Angličania, Francúzi a Španieli sa zamerali na boj o nadvládu nad „Novým svetom“ medzi sebou. Indiáni bojovali vo vojne o nezávislosť. Vojna skončila víťazstvom amerických kolonistov a zrodom Spojených štátov amerických. Počas vojen v 18.storočí sa odohralo mnoho krutých bojov s mnohými umučenými a zavraždenými na obidvoch stranách. Niektoré indiánske kmene praktizovali kruté zvyky. Jedným z nich bolo skalpovanie zabitých nepriateľov. Predstavuje odrezanie a stiahnutie kože vrátane vlasov na temene hlavy. Zvlášť v týchto dobách našlo skalpovanie úrodnú pôdu aj medzi Európanmi a dosť rýchlo sa rozšírilo. Skalpovanie neprestáva ani v 19.storočí.

Po úspechu americkej revolúcie došlo k niekoľkým ďalším konfliktom medzi jednotlivými európskymi národmi. Nová Americká republika začala vyvíjať trvalý, silný tlak na Indiánov, aby predali pôdu bielym prisťahovalcom alebo aby sa ich vzdali v prospech bieleho muža. Samotní Indiáni potom museli utiecť alebo sa presťahovať do rezervácií. Vládni vojaci mali za úlohu „vyčistiť“ zem od Indiánov dokonca aj takých, ktorí prijali oblečenie a životný štýl bielych mužov. Všelijaký odpor indiánskych kmeňov žijúcich východne od Mississippi skončil v roku1830. Západne od tejto rieky sa rozprestierajú rozsiahle planiny, ktoré sa zdali byť príliš suché a neúrodné, aby sa tam mohol biely muž usadiť. Vlády Spojených štátov sa rozhodla zatlačiť indiánske kmene práve na západ, do týchto planín. Územie planín malo podľa nariadenia vlády patriť Indiánom , kým „tráva bude rásť a rieky tiecť“. Medzi indiánskymi kmeňmi, ktoré boli zatlačené na západ, boli aj Indiáni kmeňa Čerokí. Tí si u súdneho dvora vybojovali svoje práva, ale aj tak boli roku 1838 deportovaní do Oklahomy. Počas cesty takmer štvrtina kmeňa zomrela od hladu, vyčerpaním alebo ochoreli.