Americkí Indiáni

Pôvodní obyvatelia Severnej Amerikyžili kedysi v rozľahlých priestorochsvojho kontinentu v súlade s prírodou. Príchod Európanov do Nového Svetadramaticky zmenil ich tradičný spôsob života.

Filmy a knihy o Divokom západe vytvorili na základe krátkeho úseku dejín z Indiánov legendy. O ich skutočnom živote by sa však dalo rozprávať oveľa viac ako to, čo nájdeme v historkách o indiánoch a kovbojoch. „Červenokožci“ netvorili jeden národ. Na území súčasných Spojených štátov existuje veľké množstvo rôznych skupín a kmeňov s úplne odlišným spôsobom života. Obývali územie dnešnej Severnej Ameriky tisíce rokov pred tým, než sa ho dotkla noha bieleho muža.

Prví ľudia prišli na územie Severnej Ameriky okolo roku 35 000 pnl. v dobách, keď ešte existoval pevninský most medzi Kamčatkou a Aljaškou, opustili územie Sibíru, aby sa usadili na území Severnej a Južnej Ameriky a prispôsobili sa rôznym životným podmienkam.

Niektoré kmene sa začali živiť lovom divokej zveri alebo lovom rýb. Iné dali prednosť usadlému životu a pestovaniu plodín. Každý kmeň si staval iný typ prístrešia podľa svojho spôsobu života a prírodných podmienok. Napríklad veľké prenosné stany- tepee sú ideálnym prístreším pre nomádov. Ľudia kmeňa Pueblo si zasa stavali domy z nepálených tehál, aby ich chránili pred extrémnym teplom púštnych oblastí.
Odlišné prírodné podmienky, rozdiely v spôsobe života i v stravovaní – to všetko bolo v novom prostredí príčinou vzniku zjavných rozdielov medzi Indiánmi. Líšili sa odtienkami žltohnedej pleti, pričom príslušníci niektorých kmeňov mali často krát svetlejšiu pleť ako belosi pochádzajúci z európskeho juhu. Prérioví kočovníci boli vysokí a štíhli, trvalo usadení roľníci mali sklony k tučnote. Niektorí na tvári vôbec nezarastali, iní mali fúzy a briadky....

Napriek týmto rozdielom sa môžem pokúsiť o portrét priemerného Indiána: je plecnatý, strednej výšky. Vystupujúce lícne kosti svedčia o jeho ázijskom pôvode, na tvári nás upúta výrazný, často orlí nos a tmavé oči. Vlasy má rovné, hladké a až do staroby čierne, zriedka sa medzi indiánmi objavil plešatý človek.

Napriek všetkým odlišnostiam sa u všetkých Indiánov možno stretnúť s príbuzným prístupom k životu, ktorý sa prejavuje v náboženstve, v mýtoch, legendách a kultových obradoch. Pre všetkých je svet, v ktorom žijeme dielom “Veľkého Ducha”. Všetky formy života, či už stromov alebo zvierat svedčia o jeho existencii. Jeho meno je u jednotlivých kmeňov rôzne. Siuxovia ho volajú Wakan Tanka (Veľké Tajomstvo), Irokézovia ho nazvali Orenda; Apači vyzývajú Usena a Algonkinovia Kiči Manitua. V mnohých mýtoch patria Veľký Duch a bytosti jemu podobné k rase, ktorá po príchode Indiánov odišla zo Zeme, no neprestala ich ani potom ochraňovať. Duchov je naozaj nespočetné množstvo. Sprevádzajú Indiána jeho každodenným životom a zasahujú doň, sú súčasťou jeho snov a často mu umožňujú vidieť do budúcnosti. Vonkoncom to nie sú iba dajakí dobroprajníci. Vedia vykonať aj mrzký skutok, jestvujú vraj v podobe príšer, drakov či iných nadprirodzených bytostí. Byť v spojení s Duchmi je pre Indiánov čímsi veľmi podstatným. Sny a predtuchy sa považujú za odkazy nadprirodzených bytostí Indiánom. Kmeňový kúzelník, ktorého biely muž hanlivo nazval čarodejníkom, mal vykladať videnia, obstarávať zázraky a lúštiť skryté významy snov. Bol niečím ako kňazom, čarodejníkom a liečiteľom v jednej osobe. V kmeni mal výsadné postavenie. Pri niektorých udalostiach mali kmeňoví kúzelníci výsadu zaujať popredné miesto. Platí to napríklad pre vychýreného Sediaceho Býka ( Tatanka Yotanka ), ktorý bol vojnovým náčelníkom v bitke pri Little Big Horn v roku 1876.

Indiáni považovali svet predovšetkým za krásny, dobrý a úžasný. Predmetom trvalej úcty bola najmä príroda, či Matka – Zem. Kalifornský Winetuovia žili napríklad v hustých lesoch, kde naskutku nebolo miesta na stavanie chatrčí. Na založenie ohňa však používali starostlivo nazbierané suché drevo, aby tak šetrili živé stromy. Ani zabíjanie zvierat nebolo pre nich čímsi samozrejmým a bežným. Zabíjať sa nesmelo bezdôvodne. Niektoré indiánske kmene mali navyše zvyk ospravedlniť sa zvieratám modlitbou a vysvetliť im, aké dôvody ich donútili siahnuť im na život. Platilo to najmä o horských Indiánoch, ktorí mali mimoriadne laskyplný a úctivý vzťah k bizónom, lebo tieto zvieratá boli základnou istotou ich života: poskytovali im stravu, obydlie ( tepee ), ošatenie, ba dokonca i vystroj ( lanka na tetivy ). Indiáni vedeli zúžitkovať aj tie najmenej ušľachtilé časti zvieraťa. Lov na bizóny nemal nikdy za cieľ zahubiť čo najviac zvierat. Bol to posvätný obrad, pri ktorom prišlo o život toľko bizónov, koľko bolo nevyhnutné. V rokoch 1860 – 1975 sa však belosi správali celkom ináč a bizóny vyhubili.... aby vyhladovali Indiánov.

Indián sa nikdy nevyvyšoval nad zviera: považoval ho za seberovného tvora. Dorozumievanie mohlo prebiehať v dvoch polohách: človek sa prihováral zvieraťu, ale aj zviera mohlo povedať človeku svoje. Indiána, čo rozprával o tom, ako k nemu prevravel jeho kôň, vôbec nepokladali za pomäteného. Takisto sa považovalo za možné, že sa človek premenil na zviera či naopak, že sa oženil s medvedicou či hadom, že rozličné živočíšne druhy uzatvárali s nim priateľské dohody. Indián žil vedno s prírodou v úzkom dôvernom vzťahu, prechovávajúc posvätnú úctu k všetkému, čo ju tvorilo: k slnku, k riekam a horstvám, ktoré boli pre neho predmetom náboženského uctievania. Siuxovia uctievali napríklad končiare hory Black Hills a prinášali obetné dary niektorým skalám alebo kameňom.

Indiáni vedeli zodieť hociktorú životnú udalosť posvätným javom. Ich život bol preto plný rituálov, slávností a náboženských obradov, ktorými oslabovali významné udalosti. Napríklad začiatok lovu alebo odchod do boja. Pri takýchto príležitostiach sa schádzali veľké zhromaždenia. Na týchto Pow How sa spievalo a tancovalo za zvukov bubnov. Piesne často pripomínali mýty a tance zas boli tou istou formou modlitieb. Často sa tancovalo okolo stĺpa, ktorý predstavoval stred sveta. Tancovanie sa nepovažovalo za zábavu, ale malo charakter naliehavých prosieb.


Hopiovia tancovali napríklad dažďový tanec, ktorým chceli dosiahnuť lepšiu úrodu kukurice. Slávnostné prijatie chlapca do mužského stavu oslavovali Indiáni z Veľkých planín- napríklad Siuxovia a Čejeni- slnečným tancom. Tanec sa tancoval vo veľkej, osobitne na tento účel zariadenej chatrči. Trval celé štyri dni. Prvý deň dotyční mládenci krúžili okolo chatrče, napodobňujúc pohyb Slnka. Nasledujúci deň pískali na orlích kostiach na počesť Búrkového vtáka. Ďalšie dva dni tanečníkov zavesili pomocou špeciálnych hákov prichytených na prsiach či chrbtoch na dlhé lano pripevnené na vrchu hlavného stĺpa obradnej chatrče. Mládencov roztočili a nechali ich krútiť sa veľkou rýchlosťou takmer do vyčerpania. Chlapci pri tom sústredene mysleli na Slnko v nádeji, že im zošle videnie, ktoré zohrá v ich budúcom živote rozhodujúcu úlohu. Koncom minulého storočia americké úrady tento obrad zakázali. No aj po zákaze sa ďalej udržiaval a tajne praktizoval ešte aj v 20.storočí.

Najrozsiahlejším indiánskym rituálom bolo fajčenie kalumetu. Fajka s dlhým dreveným pipasarom a s hlavičkou z červeného kameňa sa objavovala pri každom obrade, pri každej dôležitej udalosti kolektívneho života Indiánov. Indián nepoznal náruživé fajčenie ako niektorí belosi. Fajčenie považoval za náboženský úkon, za voľačo slávnostné, teda i výnimočné. Tabak sa vkladal do hlavičky po štipkách a miešal sa s rozličnými voňavými bylinami. Zapálenie fajky bol obrad. Najprv ju často otočili na všetky svetové strany. Potom kolovala medzi prítomnými, každý si z nej potiahol a podal ďalšiemu. U niektorých kmeňov sa kalumet používal aj osobne, no vždy to malo duchovný rozmer. Hlavička fajky v skutočnosti predstavovala Zem, pipasar mal znamenať všetko čo je na Zemi, orlie perá, ktorými bola fajka ozdobená, symbolizoval nebo. A tabakový dym, to bola cesta duše zo zeme do nebies. Fajčenie fajky teda znázorňovalo jednotu sveta a súdržnosť všetkých živých bytostí. Tento slávnostný úkon potvrdzuje, že Indiáni mali odjakživa naozaj ekologický názor na život.

Jednotlivé indiánske národy si vytvorili svoju vlastnú kultúru aj jazyk. V dobe, keď Ameriku spoznali prví Európania, žilo na jej území cez 300 rôznych indiánskych kmeňov s vlastným jazykom. Prvým Európanom, ktorý vstúpil na pôdu amerického kontinentu (v miestach dnešnej Kuby), bol v roku 1492 španielsky moreplavec Krištof Kolumbus. Nazdával sa, že priplával do Indie a domorodé obyvateľstvo tohto svetadielu pokrstil celkom prirodzene INDIANI. A hoci sa veľmi rýchlo prišlo na tento omyl, meno indián zostalo navždy spojené s ľuďmi “čo chodili celkom nahí, ako vyšli z lona svojej matky”. Neskôr ich označovali názvom červenokožci. Pravdaže toto ich označenie nemožno brať doslova: žiadna ‘červená rasa” v pravom slova zmysle totiž nejestvuje. Farba pleti indiánov sa líši podľa príslušnosti k jednotlivým kmeňom, ba dokonca ide o vec jednotlivca. No v nijakom prípade nejde o červenú pokožku. Názov červenokožci pochádza nepochybne zo skutočnosti, že indiánsky muži – predovšetkým v Severnej Amerike – mali zvyk farbiť si telo výťažkom z korienkov.

Prvými Európanmi, ktorí začali nový kontinent osídľovať a využívať jeho zdroje, boli Španieli. V roku 1513 sa vylodili na Floride a dosiahli tak prvý krát pôdu vlastného kontinentu. Prišli ako dobyvatelia. Domorodí obyvatelia mali pre nich pracovať a slúžiť im ako otroci. Španieli ich nútili zriecť sa svojho náboženstva a prevziať kresťanskú vieru. Španielski dobyvatelia osídľovali juhovýchodnú časť severoamerického kontinentu a neskôr aj územie dnešného Texasu.


Ich príchod veľmi dramaticky zasiahol do života veľkého množstva indiánskych kmeňov. Pred príchodom bieleho muža Indiáni nepoznali kone. Veľmi rýchlo si ich však obľúbili. Indiáni, ktorí obývali rozsiahle pláne strednej časti amerického kontinentu sa živili pestovaním plodín a kone používali na lov bizónov. Pôvodne bizónov naháňali pešo. S koňom sa však pri love stali omnoho úspešnejší. Kmene tak mohli po pláňach kočovať za veľkými stádami bizónov.

Začiatkom 17. storočia začali na severoamerický kontinent prenikať i ďalší Európania. Na východné pobrežie priplávali Angličania a Holanďania. Na rozdiel od Španielov tu prišli žiť a obrábať pôdu svojimi vlastnými silami. Indiánom s preto zdali byť neškodní. Mnoho Indiánov malo z ich príchodu radosť a radi s nimi spolupracovali. Zvlášť obchod rozkvital, keď si od Európanov začali kupovať pušky, oceľové náradie a iné veci, ktoré nevedeli sami vyrobiť.

Nedorozumenia a hádky však postavili Indiánov a Európanov proti sebe. Dve civilizácie založené na hodnotách a myšlienkach, ktoré si zásadne odporovali nemohli jednoducho žiť vedľa seba v mieri. V roku 1636 chceli osadníci v Massachusetts pomstiť údajnú vraždu dvoch obchodníkov. Zmasakrovali dedinu indiánskeho kmeňa Pekotov s 500 obyvateľmi. Takýto postup sa stal typickou reakciou európskych osadníkov po dobu ďalších 300rokov. Biely muž pozeral na Indiánov povýšenecky, považoval ich za divochov a pohanov.

Prevažnú časť 18.storočia dokázali Indiáni svoje územie brániť. Angličania, Francúzi a Španieli sa zamerali na boj o nadvládu nad „Novým svetom“ medzi sebou. Indiáni bojovali vo vojne o nezávislosť. Vojna skončila víťazstvom amerických kolonistov a zrodom Spojených štátov amerických. Počas vojen v 18.storočí sa odohralo mnoho krutých bojov s mnohými umučenými a zavraždenými na obidvoch stranách. Niektoré indiánske kmene praktizovali kruté zvyky. Jedným z nich bolo skalpovanie zabitých nepriateľov. Predstavuje odrezanie a stiahnutie kože vrátane vlasov na temene hlavy. Zvlášť v týchto dobách našlo skalpovanie úrodnú pôdu aj medzi Európanmi a dosť rýchlo sa rozšírilo. Skalpovanie neprestáva ani v 19.storočí.

Po úspechu americkej revolúcie došlo k niekoľkým ďalším konfliktom medzi jednotlivými európskymi národmi. Nová Americká republika začala vyvíjať trvalý, silný tlak na Indiánov, aby predali pôdu bielym prisťahovalcom alebo aby sa ich vzdali v prospech bieleho muža. Samotní Indiáni potom museli utiecť alebo sa presťahovať do rezervácií. Vládni vojaci mali za úlohu „vyčistiť“ zem od Indiánov dokonca aj takých, ktorí prijali oblečenie a životný štýl bielych mužov. Všelijaký odpor indiánskych kmeňov žijúcich východne od Mississippi skončil v roku1830. Západne od tejto rieky sa rozprestierajú rozsiahle planiny, ktoré sa zdali byť príliš suché a neúrodné, aby sa tam mohol biely muž usadiť. Vlády Spojených štátov sa rozhodla zatlačiť indiánske kmene práve na západ, do týchto planín. Územie planín malo podľa nariadenia vlády patriť Indiánom , kým „tráva bude rásť a rieky tiecť“. Medzi indiánskymi kmeňmi, ktoré boli zatlačené na západ, boli aj Indiáni kmeňa Čerokí. Tí si u súdneho dvora vybojovali svoje práva, ale aj tak boli roku 1838 deportovaní do Oklahomy. Počas cesty takmer štvrtina kmeňa zomrela od hladu, vyčerpaním alebo ochoreli.


Indiánom však nebolo územie planín dopriane, kým tráva bude rásť a rieky tiecť. Ich prekliatím sa stalo zlato, ktoré bolo objavené v Kalifornii v roku 1849. Od tejto doby vozili vlaky tisíce prospektorov priamo cez indiánske lovište. Akonáhle prospektori zbadali, že život na tomto území nieje tak nehostinný, ako sa spočiatku zdalo, hrnula sa nová vlna prisťahovalcov. Keď bola americká armáda povolaná, aby chránila pionierov, vznikol nový konflikt- tento krát však so smutným koncom pre Indiánov.

Indiáni boli schopní dlho čeliť zmenám, ktoré prichádzali s bielymi mužmi. Kočovný spôsob života lovcov spravil z Indiánov výborných strelcov a jazdcov na koňoch. Dobre ich vybavil pre partizánsky spôsob boja. Ale nakoniec Indiáni bielym mužom predsa len podľahli. Pravdepodobne najdôležitejšiu úlohu v tom zohralo plošné vyhubenie bizónov- hlavného zdroja obživy. Bieli muži zabíjali bizóny po stovkách len pre ich kožu alebo len pre zábavu. Potom, čo boli bizóny takmer vyhubení, museli sa Indiáni vzdať svojho kočovného spôsobu života a usadiť sa v rezerváciách, zriadených americkou vládou.

Samozrejme, existovali kmene, ktoré sa nedali len tak ľahko. Siuxovia vzdorovali bielym kolonizátorom veľmi húževnato. Na obranu svojich území viedli tri víťazné vojny. Štvrtá vojna začala v okamihu, keď bolo v pohorí Black Hills, v južnej Dakote, objavené zlato. V tejto vojne sa odohrala aj slávna bitka pri Little Big Horn, ktorá generálovi Custerovi a jeho 200mužom priniesla smrť. Vtedy Siuxovia a Čejeni, ktorým velili Sitting Bull (Sediaci Býk) a Crazy Horse (Splašený kôň), porazili armádu generála Custera. Toto víťazstvo však nezmenilo budúcnosť Indiánov. O niekoľko rokov zahynul rukou vraha Sediaci Býk. A to bol koniec indiánskych nádejí. Pôvodné obyvateľstvo Ameriky, kmeň za kmeňom postupne zahnali do rezervácii. Časy tepee, časy rozľahlých voľných priestranstiev a bizónov navždy pominuli. Zatlačení do chudobných krajov boli Indiáni ponechaní napospas biede, analfabetizmu, nezamestnanosti a jej dôsledkom: alkoholizmu a zločinnosti. Pred príchodom Európanov sa počet indiánskeho obyvateľstva v Amerike odhadoval prinajmenšom na tri milióny. V roku 1909 ich narátali už len 220 000. Vyhynuli cele indiánske národy.

V tejto dobe bola väčšina Indiánov násilne vytlačená zo svojich pôvodných lovíšť a odvezená do rezervácie. Podmienky v nich boli veľmi zlé a vyvolali niekoľko povstaní. Posledná iskra nádeje na nový indiánsky odpor zhasla v roku1886, keď náčelník Apačov Geronimo kapituloval. O štyri roky neskôr došlo k bitke pri Wounded Knee. Nebola to bitka v pravom slova zmysle, išlo skôr o krvavý masaker 250tich mužov, žien a detí kmeňa Siuxov. Vojaci boli pôvodne povolaní, aby potlačili nové náboženské praktiky nazývané ako tanec duchov, ktoré Indiáni prevádzali, pretože verili, že ich zbaví bieleho muža a vráti bizóny späť do prérie. Zdá sa však, že vojaci dali prednosť pomste za porážku v bitke pri Little Big Horn.

Morálka Indiánov okradnutých o majetok pomaly klesala. Ich počet sa prudko znížil. Úrady a iné oficiálne miesta sa snažili rozbiť kmeňový život Indiánov. V tejto súvislosti zohralo významnú rolu rozdelenie indiánskej pôdy medzi súkromných vlastníkov. Akékoľvek výhody a zisky si privlastňovali bieli osadníci. V období 1880-1930 prišli Indiáni najrôznejšími spôsobmi o dve tretiny pôdy, ktorá im bola ponechaná.
Indiáni sa stali americkými občanmi v roku1924. Mnohí z nich, keď videli, že pôvodný spôsob života sa nedá obnoviť, sa odsťahovali do miest. Vymenili však iba biedu rezervácií za špinu a núdzu brlohov na predmestiach veľkých miest. Počet Indiánov sa začal zvyšovať až po roku1960, kedy sa podobne ako iné menšiny začali hlásiť o svoje občianske práva. Bez ohľadu na zlé vzdelanie, vysokú nezamestnanosť a prejavy rasovej diskriminácie sa mnoho Indiánov dnes pokúša nájsť svoju vlastnú identitu. Snáď aj vďaka tomu dosiahla populácia Indiánov dva milióny. Tradičná indiánska kultúra ešte prežíva v početných indiánskych rezerváciách. Súčasne ekologické problémy priam volajú po starostlivosti o prírodu, aká bola vlastná Indiánom. Z toho hľadiska sa veru máme čo učiť z ich životných postojov, ktoré odzrkadľujú aj mnohé mýty a legendy, čo nám zanechali.