V dobe železnej kováčstvo bolo jediným kovovýrobným remeslom, kováč z kujného kovu vyrábal rozličné nástroje a zbrane. So vzrastom kultúrnej úrovne zvyšovali sa aj požiadavky a ľudia stávali sa náročnejšími. Neboli spokojní s hrubou prácou z kovu, najmä pokiaľ išlo o ozdobné alebo jemnejšie potreby. Zručnejší kováči špecializovali sa na jemnejšiu výrobu a tak vyrástol nový druh remesla – zámočníctvo, z ktorého sa časom odštiepili zbrojní zámočníci, t.j. takí, ktorí sa venovali výlučne výrobe zbraní. Boli to priam umelci, z ktorých zase niektorí majstrovsky zhotovovali prilbice (šišiaky), iní ostrohy, ďalší panciere a po vynájdení pušného prachu aj praskáče, t.j. strelné zbrane a delá. Novoveskí zbrojári boli chýrni, ich výrobky boli vyhľadávané a tento druh remesla pekne prekvital. Neskoršie aj v Gelnici, v Smolníku a v Levoči začali vyrábať zbrane, ale hlavným strediskom tohto remesla ostala predsa len Spišská Nová ves. Kováčstvo všetkého druhu bolo najvýnosnejším remeslom v 14., 15. a 16. storočí. Kováči zväčša sami vytápali z rudy potrebný kov. Vtedajšie cesty boli v takom zlom stave, že kováči mali vždy dosť roboty. Na dôležitosť kováčskej dielne poukazuje aj to, že stála obyčajne v strede mesta. Tak tomu bolo aj v Spišskej Novej Vsi a len keď sa práce nahromadilo, povolilo mesto aj na iných miestach postaviť kováčsku dielňu. Po upevnení banského meštianstva boli aj kováči nútení zaobstarať pre seba banské právo. Keď už kováči nestačili ručne vyrobiť potrebné železné predmety, zriadili pozdĺž Hornádu a Dubnice hámre na vodný pohon.

Rozvoj baníctva a hutníctva bezpochyby prispel k tomu, že už asi od polovice 14. storočia pôsobila v meste veľmi významná zvonolejárska dielňa, ktorá liala zvony a krsteľnice nielen pre blízke okolie, ale aj pre Moravu (Vyšehrad) a Poľsko. Zachovala sa listina z roku 1375, v ktorej kráľ Ľudovít Veľký oslobodzuje majstra Conradusa a Salmonis de Galnova od všetkých tiarch preto, že na Vyšehrade odlial pekný veľký zvon. Menovaný Konrád Gál r.1369 vo svojom závete učinenom pred Spišskou kapitulou na základe dosiahnutých privilégií od kráľa, zriaďuje základinu na udržiavanie kaplnky. Po desiatich rokoch stále žije a zakladá v Spišskej Novej Vsi novú ustanovizeň – nemocnicu a pri nej miesto duchovného. Ján Weygel, asi Konrádov zať, je ďalším chýrnym zvonolejárom. Po ňom nasleduje Ján Wagner, ktorého meno dodnes hlásajú niektoré zvony. Od neho je veľký zvon v severnej veži spišskokapitulského domu, na veži v Ľubici a v Spišskej Teplici. Z tej doby pochádzajú aj bronzové krsteľnice vo Švedlári, Spišských Vlachoch, Levoči, Strážach, Spišskej Kapitule, Kežmarku a vo Vrbove. Tieto zvonolejárne zakladali sa na novoveskom meďnom dolovaní a je pravdepodobné, že títo zvonolejári boli súčasne aj banskými podnikateľmi; vytápali medenú rudu a takto získanú meď aj spracovali. Po nich pozostalé diela ešte i dnes, po 500 rokoch vzbudzujú v nás údiv.

Popri zvonolejároch boli v Spišskej Novej Vsi aj mediari, ktorí pracovali v medených hámroch. Vyrábali zväčša medené kotly, ktorých váha bola presne ustálená, lebo na začiatku 15. storočia pri väčších kúpach medené kotly tvorili platovú jednotku.