Poľovníci a rybári tvorili tiež akúsi remeselnícku kastu, lebo dodávanie jarabíc, slúk, zajacov, sŕn atď. na ľubovniansky hrad neznamenalo dar, ale povinnú dávku. Na okolí Spišskej Novej Vsi bolo viac rybníkov. S chovom rýb zaoberali sa občania k tomu oprávnení a ich povinnosťou bolo v čase veľkého pôstu zásobiť mäsiarov rybím mäsom. Aj včelárenie tu prekvitalo. S tým súvisela výroba medoviny, sviečok a pečenie medovníkov.

Pre rozvoj obchodu a remesiel mali najväčší význam cesty. Poloha Spišskej Novej Vsi bola veľmi priaznivá. Územím SNV tiahla sa hlavná obchodná cesta zo západu na východ. V údolí Železného potoka sa našli miesta, na ktorých vtedajší obyvatelia roztápali medenú, neskoršie železnú rudu, vyrábali potrebný kov na zhotovenie rozličných nástrojov a prístrojov. Keď hradská cez Kopanec na Hrabušice s konečnou platnosťou stala sa kráľovskou cestou, Spišská Nová Ves bola týmto opatrením cielene poškodená, lebo vedúce miesto v obchode na Spiši postupne preberali Kežmarok a Levoča.

Pretváranie pôvodnej obce v mestečko sa prirodzene odrazilo aj v nadobúdaní a rozširovaní rôznych privilégií hospodárskeho charakteru. Už za Ľudovíta Veľkého, roku 1380, dostala Spišská Nová Ves právo konať každý týždeň v sobotu trh. Čoskoro, roku 1408, jej Žigmund povolil okrem týždenných trhov vydržiavať každý rok (15. augusta) aj jeden výročný trh. To znova potvrdil aj zvláštnou listinou roku 1412.
Na búrlivý vývoj mladého mesta v tom období poukazuje aj to, že sa mu podarilo využiť vpád husitov (1433) podobne ako v Kežmarku na to, aby podstatne rozšírilo doterajšie výsady, ba získalo aj nové. Po prechode husitov vyslalo mesto k Žigmundovi dvoch konšelov, ktorí kráľovi živo vylíčili škody spôsobené husitmi. Medzi iným uviedli, že husiti zničili mestský archív so všetkými privilégiami, a preto žiadali, aby im panovník potvrdil výsady novou listinou. Pravda, zničenie listín bolo len predstierané, pretože takmer všetky významnejšie listiny Spišskej Novej Vsi spred roku 1433 sa zachovali dodnes. Panovník - proti doterajším zvyklostiam – nevyšetril dôkladne pravdivosť ich údajov a 6. decembra 1435 vydal pre Spišskú Novú Ves listinu, ktorou obnovil a potvrdil staré privilégiá mesta. Povolil občanom voľne dobývať striebro, meď, olovo a železo a s tým voľne obchodovať.

Ďalej udelil mestu právo konať 3 výročné trhy, a to jeden na jar ( v nedeľu Letare) , druhý 15. augusta a tretí 11. novembra. Potvrdil im aj právo na týždenné trhy, len miesto v sobotu sa mali konať každý pondelok. Občania mohli voľne využívať lesy pre vlastnú potrebu a pre bane, boli oslobodení od platenia tridsiatku ( od platenia kráľovského mýta boli oslobodení už roku 1410), mohli voľne obchodovať a v prípade nejakého sporu ich nesmel súdiť nik okrem vlastného richtára a rady. Najväčší význam malo pre Spišskú Novú Ves však získanie práva na prevažovanie tovaru, ako aj práva skladu na stredné a ľahké vozy. Vcelku možno povedať, že v roku 1435 dostala Spišská Nová Ves ešte významnejšie privilégium ako Kežmarok. Pravda, v konkurencii s Kežmarkom, Levočou, Prešovom a Košicami mohla Spišská Nová Ves len ťažko obstáť, predovšetkým pre jej polohu mimo hlavných ciest, ale aj preto, že nebola samostatným slobodným kráľovským mestom, ale len jedným z členov Provincie 13 spišských miest. Veľké spory o bane a lesy mala Spišská Nová Ves aj s Máriássyovcami z Markušoviec, s ktorých majetkami jej chotár susedil, a podobne aj s ostatnými susedmi: Vondrišľom (Nálepkovom), Smižanmi a Levočou.

V slobodnom vývine bolo veľkou prekážkou to, že mesto nemalo úplne samostatné rozhodovacie právo, záviselo totiž od starostu 24 spišských miest. Novovešťania sa viackrát pokúsili obsiahnuť od kráľa aj túto, takpovediac najvyššiu výsadu, ale márne. V prevedení tohto plánu im prekážala Levoča, ktorá sa vo vlastnom záujme nemohla netečne pozerať na rýchly vzrast Novej Vsi a zvlášť na jej očividné bohatnutie. Použila teda všetky prostriedky, aby zahatila vzrast svojho nebezpečného suseda. V tomto úsilí ju silne podporil kráľ Štefan V., ktorý udelil Levoči výsadnú listinu, v ktorej doslovne hovorí, že Levoča je hlavným mestom spišských miest, ktorému sú ostatné obce poddané; Levoča je „Dominus terestrie“, zemepán a ostatné saské obce sú jej poddané. Novovešťania usilovali sa síce rozličnými kráľovskými výsadami zo starších čias vyvážiť Štefanovu listinu, toto však Levočanov neodradilo ani im nezabránilo, aby všelijakými spôsobmi neobťažovali kupcov smerujúcich do Novej Vsi. Novovešťania predniesli svoju žalobu priamo kráľovi Žigmundovi, ktorý listom z roku 1404 napomína Levočanov, aby rešpektovali kráľovské výsady dané Novej Vsi, zároveň však potvrdzuje Levoči jej práva. V tom istom roku, 24. februára, Žigmund osobne navštívil Levoču, kde bol prijatý s okázalou parádou. Prišlo však do Levoče aj posolstvo zo Spišskej Novej Vsi, ktoré svojim rozhodným a vážnym vystupovaním dosiahlo, že kráľ Levočanov prísne pokarhal za neprístojnosti popáchané voči susednému mestu. Nezadlho po kráľovskej návšteve obnovil sa spor s Levočou. Levočania protestovali proti tomu, aby sa kovy vyclili v Spišskej Novej Vsi, lebo colné právo si prisvojila Levoča. Aby ich protest bol čo najúčinnejší, dali zhabať všetky vozy, ktoré smerovali k Novej Vsi, ba s ozbrojenými jednotkami napadli Novú Ves. V tomto boji Novovešťania zvíťazili, lebo mali dobre platených a ozbrojených žoldnierov. Aj kráľ Žigmund uznal právo cla Spišskej Novej Vsi a Levočanom sa opäť ušlo kráľovského napomenutia.