Remeslo a obchod v Spišskej Novej Vsi

V dobe železnej kováčstvo bolo jediným kovovýrobným remeslom, kováč z kujného kovu vyrábal rozličné nástroje a zbrane. So vzrastom kultúrnej úrovne zvyšovali sa aj požiadavky a ľudia stávali sa náročnejšími. Neboli spokojní s hrubou prácou z kovu, najmä pokiaľ išlo o ozdobné alebo jemnejšie potreby. Zručnejší kováči špecializovali sa na jemnejšiu výrobu a tak vyrástol nový druh remesla – zámočníctvo, z ktorého sa časom odštiepili zbrojní zámočníci, t.j. takí, ktorí sa venovali výlučne výrobe zbraní. Boli to priam umelci, z ktorých zase niektorí majstrovsky zhotovovali prilbice (šišiaky), iní ostrohy, ďalší panciere a po vynájdení pušného prachu aj praskáče, t.j. strelné zbrane a delá. Novoveskí zbrojári boli chýrni, ich výrobky boli vyhľadávané a tento druh remesla pekne prekvital. Neskoršie aj v Gelnici, v Smolníku a v Levoči začali vyrábať zbrane, ale hlavným strediskom tohto remesla ostala predsa len Spišská Nová ves. Kováčstvo všetkého druhu bolo najvýnosnejším remeslom v 14., 15. a 16. storočí. Kováči zväčša sami vytápali z rudy potrebný kov. Vtedajšie cesty boli v takom zlom stave, že kováči mali vždy dosť roboty. Na dôležitosť kováčskej dielne poukazuje aj to, že stála obyčajne v strede mesta. Tak tomu bolo aj v Spišskej Novej Vsi a len keď sa práce nahromadilo, povolilo mesto aj na iných miestach postaviť kováčsku dielňu. Po upevnení banského meštianstva boli aj kováči nútení zaobstarať pre seba banské právo. Keď už kováči nestačili ručne vyrobiť potrebné železné predmety, zriadili pozdĺž Hornádu a Dubnice hámre na vodný pohon.

Rozvoj baníctva a hutníctva bezpochyby prispel k tomu, že už asi od polovice 14. storočia pôsobila v meste veľmi významná zvonolejárska dielňa, ktorá liala zvony a krsteľnice nielen pre blízke okolie, ale aj pre Moravu (Vyšehrad) a Poľsko. Zachovala sa listina z roku 1375, v ktorej kráľ Ľudovít Veľký oslobodzuje majstra Conradusa a Salmonis de Galnova od všetkých tiarch preto, že na Vyšehrade odlial pekný veľký zvon. Menovaný Konrád Gál r.1369 vo svojom závete učinenom pred Spišskou kapitulou na základe dosiahnutých privilégií od kráľa, zriaďuje základinu na udržiavanie kaplnky. Po desiatich rokoch stále žije a zakladá v Spišskej Novej Vsi novú ustanovizeň – nemocnicu a pri nej miesto duchovného. Ján Weygel, asi Konrádov zať, je ďalším chýrnym zvonolejárom. Po ňom nasleduje Ján Wagner, ktorého meno dodnes hlásajú niektoré zvony. Od neho je veľký zvon v severnej veži spišskokapitulského domu, na veži v Ľubici a v Spišskej Teplici. Z tej doby pochádzajú aj bronzové krsteľnice vo Švedlári, Spišských Vlachoch, Levoči, Strážach, Spišskej Kapitule, Kežmarku a vo Vrbove. Tieto zvonolejárne zakladali sa na novoveskom meďnom dolovaní a je pravdepodobné, že títo zvonolejári boli súčasne aj banskými podnikateľmi; vytápali medenú rudu a takto získanú meď aj spracovali. Po nich pozostalé diela ešte i dnes, po 500 rokoch vzbudzujú v nás údiv.

Popri zvonolejároch boli v Spišskej Novej Vsi aj mediari, ktorí pracovali v medených hámroch. Vyrábali zväčša medené kotly, ktorých váha bola presne ustálená, lebo na začiatku 15. storočia pri väčších kúpach medené kotly tvorili platovú jednotku.

Okrem zvonolejárov a kotlárov, ktorých jestvovanie pochádza z 15.storočia a hlboko siaha do 16.storočia, nájdeme v Spišskej Novej Vsi aj delolejárov.
K obrábaniu kovov bolo bezpodmienečne potrebné uhlie. Mnohí banskí podnikatelia pálili uhlie sami, ale boli aj jedinci, ktorých pálenie uhlia bolo výlučne zamestnaním. Uhliari tvorili osobitnú kastu a v listinách sa veľmi často spomínajú.

Okrem uhliarov boli tu aj smoliari, ktorí zbierali v lese zo stromov smolu a vyrábali z nej decht na mazanie vozov. Aj tento, v tom čase dôležitý výrobok, bol z Novej Vsi exportovaný do širokého okolia, zvlášť do Poľska.

Okrem spracovania kovov a uhliarstva boli už od najstarších čias, na území Spišskej Novej Vsi, aj iné odvetvia remesiel. Boli tu kotlári, debnári, košikári, pekári, kožušníci a kuchári. Mlynárstvo tiež prekvitalo. Podľa „saského práva“ mlyn nemohol byť súkromným vlastníctvom. A práve tu v Spišskej Novej Vsi sa stretávame s mlynmi, ktoré sú majetkami rodín. Z toho sa dá usúdiť, že tieto mlyny museli jestvovať ešte pred príchodom kolonizátorov a preto rodiny si ich podľa starého práva uchránili pre seba.

Na potoku Dubnici tkáči mali svoje stavy a „foľuše“, ktoré však boli majetkom mesta. Mesto ich v dobrom stave prepožičalo súkenníkom a títo boli povinní ich, v takom istom dobrom stave, odovzdať mestu. Táto podmienka bola príčinou mnohých ťažkostí a súdnych sporov. Predávať sa mohlo len také súkno, ktoré bolo ocenené, pomerané a opečiatkované mestským senátom. Zvláštnosťou je, že tkáč nemohol sa stať richtárom prv, kým sa nepreukázal, že toto remeslo 14 rokov prevádza. Toto opatrenie malo asi ten zmysel, aby pri oceňovaní a meraní bol spravodlivý a nestranný.

Obuvníci boli zároveň aj garbiari. Ich dielne sa nachádzali v okolí Šestnástky a boli majetkom mesta. Bola to väčšia budova, v ktorej zasadal i mestský senát, lebo protokol z roku 1300 jasne spomína „Garbiarsku komoru“ (Gerb-kammer), kde volili richtára, farára a senátov. Majstri platili prenájom i so svojimi výrobkami. Aj richtár mesta mal vo svojom ročnom plate zabezpečený jeden pár čižiem.
Pivo bolo obľúbeným nápojom, preto pivovarnícke právo udeľovalo tiež mesto, ale len tým domom, ku ktorým prináležalo aj hospodárstvo, lebo pivovarník musel si sám dopestovať na varenie potrebný jačmeň. Chmeľ rozdeľovalo mesto, aby mohlo kontrolovať, kto koľko piva navarí, lebo z navareného množstva boli odvádzané poplatky.

Treba spomenúť i vtáčnikov, ktorí dochovávali spevavých vtákov a predávali ich; mali k tomu zvláštne právo, ktoré im bolo udelené mestským senátom.

Poľovníci a rybári tvorili tiež akúsi remeselnícku kastu, lebo dodávanie jarabíc, slúk, zajacov, sŕn atď. na ľubovniansky hrad neznamenalo dar, ale povinnú dávku. Na okolí Spišskej Novej Vsi bolo viac rybníkov. S chovom rýb zaoberali sa občania k tomu oprávnení a ich povinnosťou bolo v čase veľkého pôstu zásobiť mäsiarov rybím mäsom. Aj včelárenie tu prekvitalo. S tým súvisela výroba medoviny, sviečok a pečenie medovníkov.

Pre rozvoj obchodu a remesiel mali najväčší význam cesty. Poloha Spišskej Novej Vsi bola veľmi priaznivá. Územím SNV tiahla sa hlavná obchodná cesta zo západu na východ. V údolí Železného potoka sa našli miesta, na ktorých vtedajší obyvatelia roztápali medenú, neskoršie železnú rudu, vyrábali potrebný kov na zhotovenie rozličných nástrojov a prístrojov. Keď hradská cez Kopanec na Hrabušice s konečnou platnosťou stala sa kráľovskou cestou, Spišská Nová Ves bola týmto opatrením cielene poškodená, lebo vedúce miesto v obchode na Spiši postupne preberali Kežmarok a Levoča.

Pretváranie pôvodnej obce v mestečko sa prirodzene odrazilo aj v nadobúdaní a rozširovaní rôznych privilégií hospodárskeho charakteru. Už za Ľudovíta Veľkého, roku 1380, dostala Spišská Nová Ves právo konať každý týždeň v sobotu trh. Čoskoro, roku 1408, jej Žigmund povolil okrem týždenných trhov vydržiavať každý rok (15. augusta) aj jeden výročný trh. To znova potvrdil aj zvláštnou listinou roku 1412.
Na búrlivý vývoj mladého mesta v tom období poukazuje aj to, že sa mu podarilo využiť vpád husitov (1433) podobne ako v Kežmarku na to, aby podstatne rozšírilo doterajšie výsady, ba získalo aj nové. Po prechode husitov vyslalo mesto k Žigmundovi dvoch konšelov, ktorí kráľovi živo vylíčili škody spôsobené husitmi. Medzi iným uviedli, že husiti zničili mestský archív so všetkými privilégiami, a preto žiadali, aby im panovník potvrdil výsady novou listinou. Pravda, zničenie listín bolo len predstierané, pretože takmer všetky významnejšie listiny Spišskej Novej Vsi spred roku 1433 sa zachovali dodnes. Panovník - proti doterajším zvyklostiam – nevyšetril dôkladne pravdivosť ich údajov a 6. decembra 1435 vydal pre Spišskú Novú Ves listinu, ktorou obnovil a potvrdil staré privilégiá mesta. Povolil občanom voľne dobývať striebro, meď, olovo a železo a s tým voľne obchodovať.

Ďalej udelil mestu právo konať 3 výročné trhy, a to jeden na jar ( v nedeľu Letare) , druhý 15. augusta a tretí 11. novembra. Potvrdil im aj právo na týždenné trhy, len miesto v sobotu sa mali konať každý pondelok. Občania mohli voľne využívať lesy pre vlastnú potrebu a pre bane, boli oslobodení od platenia tridsiatku ( od platenia kráľovského mýta boli oslobodení už roku 1410), mohli voľne obchodovať a v prípade nejakého sporu ich nesmel súdiť nik okrem vlastného richtára a rady. Najväčší význam malo pre Spišskú Novú Ves však získanie práva na prevažovanie tovaru, ako aj práva skladu na stredné a ľahké vozy. Vcelku možno povedať, že v roku 1435 dostala Spišská Nová Ves ešte významnejšie privilégium ako Kežmarok. Pravda, v konkurencii s Kežmarkom, Levočou, Prešovom a Košicami mohla Spišská Nová Ves len ťažko obstáť, predovšetkým pre jej polohu mimo hlavných ciest, ale aj preto, že nebola samostatným slobodným kráľovským mestom, ale len jedným z členov Provincie 13 spišských miest. Veľké spory o bane a lesy mala Spišská Nová Ves aj s Máriássyovcami z Markušoviec, s ktorých majetkami jej chotár susedil, a podobne aj s ostatnými susedmi: Vondrišľom (Nálepkovom), Smižanmi a Levočou.

V slobodnom vývine bolo veľkou prekážkou to, že mesto nemalo úplne samostatné rozhodovacie právo, záviselo totiž od starostu 24 spišských miest. Novovešťania sa viackrát pokúsili obsiahnuť od kráľa aj túto, takpovediac najvyššiu výsadu, ale márne. V prevedení tohto plánu im prekážala Levoča, ktorá sa vo vlastnom záujme nemohla netečne pozerať na rýchly vzrast Novej Vsi a zvlášť na jej očividné bohatnutie. Použila teda všetky prostriedky, aby zahatila vzrast svojho nebezpečného suseda. V tomto úsilí ju silne podporil kráľ Štefan V., ktorý udelil Levoči výsadnú listinu, v ktorej doslovne hovorí, že Levoča je hlavným mestom spišských miest, ktorému sú ostatné obce poddané; Levoča je „Dominus terestrie“, zemepán a ostatné saské obce sú jej poddané. Novovešťania usilovali sa síce rozličnými kráľovskými výsadami zo starších čias vyvážiť Štefanovu listinu, toto však Levočanov neodradilo ani im nezabránilo, aby všelijakými spôsobmi neobťažovali kupcov smerujúcich do Novej Vsi. Novovešťania predniesli svoju žalobu priamo kráľovi Žigmundovi, ktorý listom z roku 1404 napomína Levočanov, aby rešpektovali kráľovské výsady dané Novej Vsi, zároveň však potvrdzuje Levoči jej práva. V tom istom roku, 24. februára, Žigmund osobne navštívil Levoču, kde bol prijatý s okázalou parádou. Prišlo však do Levoče aj posolstvo zo Spišskej Novej Vsi, ktoré svojim rozhodným a vážnym vystupovaním dosiahlo, že kráľ Levočanov prísne pokarhal za neprístojnosti popáchané voči susednému mestu. Nezadlho po kráľovskej návšteve obnovil sa spor s Levočou. Levočania protestovali proti tomu, aby sa kovy vyclili v Spišskej Novej Vsi, lebo colné právo si prisvojila Levoča. Aby ich protest bol čo najúčinnejší, dali zhabať všetky vozy, ktoré smerovali k Novej Vsi, ba s ozbrojenými jednotkami napadli Novú Ves. V tomto boji Novovešťania zvíťazili, lebo mali dobre platených a ozbrojených žoldnierov. Aj kráľ Žigmund uznal právo cla Spišskej Novej Vsi a Levočanom sa opäť ušlo kráľovského napomenutia.


V tom istom čase napadli mestský majetok zemani z Markušoviec a z Tepličky pre brusnické pozemky, ktoré kedysi patrili Novoveskému hradu a na ktoré si činili nárok Máriássyovci z Markušoviec. Nastal z toho dlhý spor a krvavé boje. Roku 1412 kráľovskí poverenci vykonali chotárnu reambulaciu, avšak ani potom nebolo pokoja medzi Novou Vsou a Markušovcami. I Levočania po krátkej prestávke obnovili spor a to tak, že zajali niekoľko zámožnejších občanov zo Spišskej Novej Vsi a dali uväzniť na Spišský hrad. Reuber, mešťanosta, hneď sa vybral ku kráľovi, aby zachránil zajatých spoluobčanov. Jeho cesta nebola zbytočná. Zjednal nápravu, ba podarilo sa mu dosiahnuť u kráľa novšie potvrdenie všetkých práv, ktoré doposiaľ mesto malo.

Nepokojné časy v 15. a 16. storočí zapríčinili úpadok aj v obchodovaní. Až v 17. storočí, v dobe starostenstva Lubomirských, ožíva obchod a to zvlášť s Poľskom.

Hlavným obchodným článkom v tom čase sa stalo víno, s ktorým obchodovali v mene mesta zmluvní výčapníci a obchodníci. Zachovali sa z toho času „vinné knihy“ (Weinbuch), z ktorých je zrejmé, že mesto malo z toho obchodu pozoruhodný zisk. V meste žilo v tej dobe viac veľkoobchodníkov s vínom, ba viacerí mešťania mali svoje vlastné vinice. Roku 1779 priviezli na trh do Spišskej Novej Vsi toľko vína, že Levočania podali proti tomu sťažnosť; vrchnosť však vo svojej odpovedi vyslovila potešenie nad tak čulým obchodným ruchom v Spišskej Novej Vsi.

V 17. storočí ožil aj obchod so železom; zamĺknuté hámre opäť ožili. Roku 1675 sa mestská rada uzniesla vybudovať továreň na výrobu papiera. Rada mesta Spišskej Novej Vsi rozhodla sa roku 1675 na návrh Eliáša Začkoviča, novoveského obyvateľa a kupca s papierom, že dá postaviť mlyn na papier. Postavený bol v rokoch 1675 a 1676. Jeho prvým prenájomcom bol spomínaný Začkovič, ktorý zaplatil prvý rok 80 zlatých, druhý rok už 100 zlatých a 3 baly papieru prenájomného. Roku 1813 obrovská povodeň skoro celkom mlyn na papier zničila, ale Ľudovít Schertl za pomoci mesta znova ho vybudoval. Roku 1891 mlyn na papier je v rumoch. Na jeho miesto R. Haltenberger dal postaviť poschodovú budovu a do nej umiestnil mechanickú tkáčovňu. Teraz budova patrí Východoslovenským elektrárňam a v nej majú umiestnený sklad. Podobným podnikom bol aj mlyn na výrobu pušného prachu, ktorý však roku 1726 zanikol.

Roku 1719 novoveskí obchodníci založili „Zväz obchodníkov a kramárov“, ktorého stanovy predložili mestskej rade na schválenie. Podľa týchto stanov obchodníkom sa mohol stať len mešťan Spišskej Novej Vsi. Okrem výročných trhov nebolo dovolené nečlenom zväzu predávať, prevádzať akékoľvek obchodovanie, ani nijaký obchod nebolo im povolené otvoriť. Kto tento zákaz nerešpektoval a porušil ho, bol mu celý majetok zhabaný. Polovica zhabaného majetku pripadla mestu a druhá polovica zväzu. Podomový obchod nebol povolený. Členovia ročne platili 30 denárov členského. Každý obchodník a kramár musel raz do roka odniesť osobne 60 denárov chudobným do nemocnice. Zakázané bolo na trhoch, alebo inde, hrešiť a zlorečiť. Nadmerný zisk tiež nebol dovolený.

Spomedzi živnostníkov azda kováči boli prví, ktorí sa združili do cechu, ktoré boli kráľom Matejom udelené výsady a roku 1436 potvrdené kráľom Žigmundom. Novoveskí ševci prevzali cechové pravidlá z Levoče v roku 1511, ale provincia 13 spišských miest im zakázala spravovať sa v osobitnom cechu a len na zakročenie mesta podarilo sa im konečne, po niekoľkých rokoch, cech definitívne založiť. Krajčíri dostali cechové pravidlá roku 1550 a tie im v nasledujúcom roku kráľ Žigmund potvrdil. Istý Lechner bol chýrnym krajčírskym majstrom; Lubomirský mu daroval titul „dvorný krajčír“. Roku 1589 založili kožušníci cech podľa pravidiel krakovských kožušníkov. Medzi najstaršie cechy patril tiež cech mediarov, ktorý jestvoval už roku 1526. Novoveskí uhliari svojou prácou nadobudli veľký chýr. Žigmund August, poľský kráľ, natoľko bol spokojný s uhliarskou prácou Lukáša Fabera a Víta Boguša, že ich povolal do Poľska, usadil vo Vilne a Faberovi 15. septembra 1555 a Bogušovi 30. augusta 1555 daroval šľachtické právo. Mäsiari utvorili cech roku 1604. Roku 1635 bolo mnoho žalôb poddaných proti mäsiarom, preto mestská rada uzavrela s nimi osobitnú zmluvu, v ktorej sa zaviazali plniť rozličné práce v prospech mesta. Debnári boli až do roku 1603 pričlenení ku košickému debnárskemu cechu, avšak v tom roku obsiahli v Spišskej Novej Vsi zvláštnu česť. V kostole mali osobitnú lavicu a preto boli povinní ročne dať kostolu kruh súkna. Remenári utvorili svoj cech v roku 1635. Čižmári sa združili do cechu roku 1659. Povrazníci zriadili svoj cech v roku 1692. Puškársky cech zmenil svoje pravidlá roku 1963, lebo vystúpili z neho zámočníci a vstúpili ostrožníci. Cech hrnčiarov bol založený roku 1694. Pravidlá pivovarníkov poznáme z roku 1747. Osobitné postavenie mal holič, ktorý pracoval v mestskom kúpeli. Jemu boli zverené aj ránhojičské práce, preto musel mať z toho odboru diplom. Roku 1733 vznikol cech stolárov. Aj tkáči dostali cechové pravidlá roku 1732. Podľa súpisu z roku 1777 bolo v Spišskej Novej Vsi 40 mäsiarskych majstrov, 22 tkáčskych majstrov, 7 stolárov, 20 súkenníkov, 7 zámočníkov ( medzi týchto sa počítal aj ostrožník, hodinár a puškár), 17 kováčov, 34 krajčírov, 53 obuvníkov, 11 remenárov, garbiarov bolo 53, čižmárov tiež 53, debnárov 11, kamenárov 4, okrem týchto 9 gombikárov, mediar, kolesár, hrnčiar. Medzi majstrami boli započítaní aj vidiecki majstri, ktorí boli členmi novoveského cechu.

V druhej polovici 18. storočia sa v meste usadilo mnoho iných majstrov, ktorých živnosť bola tu málo, alebo vôbec nezastúpená. Boli medzi nimi zvlášť mediari, zámočníci, klobučníci, maliari a hrebenári. Posledných bolo v roku 1779 v Spišskej Novej Vsi už toľko, že si založili osobitný hrebenársky cech. V tom istom roku si podali žiadosť o utvorenie cechu aj povrazníci. V tom čase veľmi prekvitalo pestovanie ľanu a jeho domáce spracovanie. Podľa vtedajšieho súpisu bolo v Spišskej Novej Vsi 408 žien a dievčat, ktoré vedeli priasť. Niekoľko obchodníkov sa špecializovalo na obchodovanie s medom. Zaujímavé je, že mestská rada veľmi prísne vystúpila proti šafraníkom a židom, ktorí donášali svoj tovar na trh, ale daň neplatili. So vzrastom obchodu množili sa aj podvody a klamstvá najmä s peniazmi a starými váhami a mierami. Predstavenstvo provincie sa rozhodlo túto neresť potlačiť, preto zvláštna komisia prehliadla domy a všetky staré miery a váhy zhabala a nové opuncovala. V tom čase sa na Spiši užívali tieto druhy peňazí a tieto miery:1 šok = 60 grošov = 27 zlatých v rakúskej hodnote; 1 šok v českej hodnote = 28.80zlatýchrakúskych;1 český groš = 45 grajciarov rakúskych;1 rýnsky zlatý = 1.05 zlatých rakúskych;1 maďarský zlatý = 87.5 grajciarov rakúskych;1 toliar = 2.10zlatých rakúskych. Okrem toho boli ešte v obehu: malý toliar; rýnsky grajciar = 1.75grajciarov rakúskych; rýnsky groš = 5.25 grajciarov rakúskych; mariáš = 29.75 grajciarov rakúskych. Z mier: spišský funt = 21 dkg; spišský metrický cent = 21 kg; budinský funt= 49 dkg; budinský cent = 49 kg; spišský gbol = 60 litrov; spišský rif = 67.3 cm; obyčajný rif = 78 cm


Neapolské vojny zapríčinili aj na Spiši značný úpadok. Najmä znehodnotenie peňazí v roku 1811 malo veľmi zlé následky v obchodnom aj remeselnom podnikaní. Napriek tomu roku 1812 sa založila spoločnosť pre postavenie továrne na výrobu hlinených nádob. Hoci táto spoločnosť zápasila s veľkými ťažkosťami, predsa svoj plán splnila a továreň v Prednej Hute postavila.

Skostnatelé cechové pravidlá ochromili živnostenské a remeselné podnikanie a preto ďalšia doba nezaznamenáva nijaký vzrast na tomto poli, ba naopak, rýchly pokles. V roku 1896 boli v Spišskej Novej Vsi už len: 1 továreň na stroje, 5 zámočníci, 3 kováči, 2 mediari, 3 plechári, 1 meďolejár, 1 pilnikár, 2 hodinári, 1 zlatník, 9 krajčíri, 1 kravec, 1 švec, 1 klobučník, 15 obuvníkov, 7 čišmárov, 2 garbiari, 1 remenár, 2 povrazníci, 3 kolesári, 2 čalúnnici, 1 kolár, 9 stolárov, 2 debnári, 7 mäsiari, 5 udenári, 5 pekári, 2 medovnikári, voskári, 1 kachliar, 2 hrnčiari, 1 kominár, 1 kefár, 2 natirači, 2 cukrári, 2 kníhviazači, 2 farbiari, 1 mydlár, 1 sitár, 3 holiči, 1 rezbár, 1 rytec.

Koncom 19. storočia vzniklo niekoľko továrni a dôležitých podnikov a to v roku 1870 gypsovka, ktorá vznikla na troskách porcelánovej továrne. Karol Werfer roku 1874 založil tlačiareň, ktorá po dvoch rokoch prešla do rúk družstva. Továreň na zhotovovanie škatúľ bola založená 1883. škrobáreň založila istá spoločnosť 1881, ale po siedmych rokoch ju odpredala občanovi Koromzayovi. Nový majiteľ továreň zveľadil a rozšíril. Na výstavbu umelého mlyna sa utvorila spoločnosť roku 1860. Továreň na spracovanie ľanu a bavlny bola postavená tiež na troskách porcelánovej továrne roku 1891. Z peňažných ústavov sa 1. júla 1846 otvorila v Spišskej Novej vsi Sporiteľňa a pokladnica 16 spišských miest a 3. júla 1872 Spišskonovoveský sporiteľný a úverový ústav.

V prvom dvadsaťročí 20. storočia stav bol takýto: 4 peňažné ústavy a to: Slovenská banka, filiálka, Ľudová banka, filiálka, Spišskonovoveský sporiteľný a úverový ústav, Banková účastinárska spoločnosť 16 spišských miest; 4 družstvá a to: Novoveský potravný spolok, Konzumné a úverové družstvo železničných zamestnancov, Spišské skladištné družstvo, Poľnohospodárske liehovarnícke družstvo; Iglovská elektráreň, účastinárska spoločnosť; parná píla (Reiner a Mandula úč. spol.), Iglovia, továreň na náradie, stavebné práce a debny, úč. spol.; Hospodárska strojáreň a zlieváreň železa (Reich); Továreň na výrobu koží; Umelý mlyn, úč. spol.; Továreň na výrobu zemiakového škrobu, sirupu a cukru (Kromzay a spol.); Parná teheľňa (Vd. Tischlerová); Práčovňa ľanu a bavlny (R. Haltenberger, úč. spol.); 2 farbiari, 2 cukrári, 1 čalúnnik, 2 fotografisti, 3 hodinári, 5 holičov, 25 hostincov a krčiem, 2 hotely, 2 kaviarne, 2 kachliari, 1 kefár, 3 klampiari, 2 kníhkupci, 2 kníhtlačiarne, 1 kolár, 1 kominár, 1 kotlár, 2 kováči, 4 kramári, 28 krajčírov a krajčírok, 2 natierači, 1 mlynár; z obchodov: 3 obchodníci s drevom, 1 s hračkami, 1 s klobúkmi, 1 s krátkym zbožím, 2 s liehovinami a vínom, 1 s mliekom, 8 obchodov s módnym zbožím, 1 s nábytkom, 13 s rozličným tovarom, 3 so strižným tovarom, 1 s voňavkami, 1 so zeleninou, 2 so železom, 22 obuvníkov, 5 pekárov, 2 medovnikári, 5 stavebných podnikov, 1 pokrývač, 1 povrazník, 1 remenár, 1 rezbár, 12 mäsiarov, 6 stolárov, 5 tesárov, 5 trafikantov; z výrobných podnikov: 1 podnik na výrobu cementových rúr, 1 na výrobu liehovín, 1 na výrobu octu, 1 na výrobu sódovej vody, 1 na zhotovovanie vozov a kočov, 1 záhradník, 2 zámočníci, 3 murári, 1 zubný technik, 6 lekárov, 2 zverolekári, 2 lekárne, 6 advokátov; z úradov: Mestská rada, Magistrát mesta, Policajný kapitanát, Mestský lesný úrad, Mestský účtovný úrad, Mestský stavebný úrad, Rímskokatolícky farský úrad, Evanjelický farský úrad, Židovská náboženská obec, Okresná nemocenská pokladnica, Štátny banský kapitanát, Priemyselný inšpektorát, Berný úrad, Dôchodkový kontrolný úrad, Cechový úrad, Okresný súd, Poštový a telegrafný úrad, Telegrafný stavebný úrad, Železničný a dopravný úrad, Stavebná sekcia Košicko-bohuminskej dráhy, Posádkové veliteľstvo, Veliteľstvo 2. horskej brigády, Vojenská polícia, Okresné četnícke veliteľstvo, Četnícka stanica a Verejnonotársky úrad.