Gorbačov si uvedomoval, že ide o ťažký, ak nie rovno o nesplniteľný cieľ. Pevne však veril, že sa mu to podarí. Hovorieval :“Ak chceme urobiť niečo lepšie, musíme pridať v práci“ Slovo pridať sa pre neho stalo akýmsi heslom, každodenným stavom, životnou filozofiou. Za najdôležitejšie považoval pozdvihnúť človeka duchovne, rešpektovať pri tom jeho vnútorný svet a upevniť jeho mravné postoje. Upozorňuje tu na jednu zvláštnosť socializmu. Vysoký stupeň sociálnych istôt zabezpečených rovnako pre všetkých. Na jednej strane to bol obrovský výdobytok. Na strane druhej to pre mnohých ľudí znamenalo možnosť priživovať sa na spoločnosti, keď jej ako pijavice odčerpávali životnú silu bez toho, aby jej niečo ponúkli na oplátku. Snaha o rovnaké zaobchádzanie spôsobila že aj keď niekto nepracuje dobre, aj tak zarobil dostatok. Každý poznal svoje práva, no mnohí zabúdali na svoje povinnosti. Politika prestavby stavala všetko na svoje miesto. Princípom socializmu sa stalo heslo: „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce.“ Toto heslo malo zabezpečiť skutočnú sociálnu spravodlivosť a skoncovať s tak veľmi rozšíreným príživníctvom. Malo zbaviť spoločnosť deformácií socialistickej morálky a v konečnom dôsledku išlo o starostlivosť o duchovné bohatstvo, kultúru každého človeka a celej spoločnosti.

Podľa autora je prestavba revolúcia. Je to rozhodné urýchlenie sociálno-ekonomického a duchovného rozvoja spoločnosti. Začala sa z iniciatívy komunistickej strany jej sebaočistou. Nebol to živelný, ale usmerňovaný proces. Očistiť sa však museli všetci. Ak chcela prestavba splniť svoje ambiciózne plány, nevyhnutne si musela získať na svoju stranu široké masy. Ľud sa jednoducho musel stotožniť s jej ideálmi, inak nemal najmenšiu šancu na úspech. Takto sa z nej stala revolúcia zhora aj zdola.

Gorbačov a jeho zahraničná politika

Sovietsky zväz mimoriadne zaťažovali preteky v zbrojení a on rýchlo pochopil, že si to oslabená krajina nemôže dovoliť. Išlo by to totiž na úkor len ťažko dosiahnutej a pomaly sa zvyšujúcej životnej úrovne obyvateľstva. To by mohlo ľahko viesť k občianskym nepokojom a v krajnom prípade až k ozbrojeným stretom. Prístup k moderným technológiám bol tiež vďaka Reganovej politike obmedzený, čo malo nepriaznivé dopady na dlhodobý problém nízkej produktivity práce a nízkej efektívnosti. Vo svojom diele sa síce zastrájal, že Sovietsky zväz toto technologické zaostávanie hravo dobehne. No realita bola iná. Prezentuje to ako pozitívny jav, ktorý zmobilizuje rokmi zanedbanú vedu a výskum. Ako skúsený politik si však určite uvedomoval, že bez cudzích technológií to len tak ľahko nepôjde a táto propaganda mala len povzbudiť sovietsky ľud a dodať mu dôveru v plánované reformy. Ak sa mal vyriešiť problém nedostatkových tovarov, čierneho trhu a životnej úrovne obyvateľstva tieto nevyhnutne museli prísť. Predpokladom úspechu domácich reforiem, ktoré chcel Gorbačov zaviesť, bolo preto zlepšenie vzťahov so Západom. Ak sa mali znížiť výdavky na obranu, a to bolo nevyhnutné, museli sa uzavrieť zmluvy o kontrole zbrojenia. Na to však bolo treba obnoviť dôveru medzi veľmocami. Navyše, užšia vzájomná spolupráca by opäť oživila už vyschnuté pramene obchodných stykov, najmä v dovoze spomínaných najmodernejších technológií. A tak Gorbačov pochopil, že nastal čas vrátiť do života uvoľňovania medzinárodného napätia. Gorbačov bol pripravený urobiť aj výrazné ústupky. To, že sa chystá uskutočniť dôležité zmeny spočiatku jeho politika nenaznačovala. Predstavoval si, že najprv treba so Spojenými štátmi obnoviť spoluprácu na úrovni odzbrojenia, z toho že sa odvinie všetko ostatné.