Belehrad bol vyhlásený otvoreným mestom, čo pre Hitlera znamenalo len to, že mesto bolo nedostatočne chránené. Nemecké bombardéry, vlna za vlnou, podnikli trestnú operáciu a premenili belehradskú triedu Terraziu v horiace trosky. Pri náletu zahynulo 17 000 ľudí. Dňa 6. apríla ráno v 5 hodín a 15 minút zaútočilo na Juhosláviu 1000 nemeckých lietadiel a do zeme vpadlo dvanásť nemeckých divízií o sile 650 000 mužov. Lietadla zaútočili na letiska, mosty, komunikácie a ďalšie životne dôležité ciele. Behom niekoľkých hodín bola Juhoslávia bez elektrického prúdu, telefonického a rádiového spojenia.

Nemecké ťaženie do Juhoslávie bolo skutočne pozoruhodné. Bolo veľmi dobre naplánované a takisto dobre prevedené polným maršálom Wilhelmom Listom. Nemci prenikli hornatým terénom, ktorý mal byť pre obrnené vozy neprekonateľný. Jeden nemecký útočný prúd vyrazil z bulharských horských priesmykov a smeroval na juh k Grécku. Ďalší prúd prešiel naprieč juhoslávskym územím a zamieril k Albánsku, kde malo dojsť k spojeniu s Talianmi. Iné nemecké jednotky zaútočili z Maďarska smerom na Zagreb a úlohou vojsk postupujúcich na juh z Rumunska bolo dobytie Belehradu. Nemci potom nastolili v juhoslovanskom hlavnom meste krutý teror. Odporci nacistických votrelcov boli hromadne popravovaný guľometmi, na lampách sa hojdali tela obesených partizánov. Tento teror trval jedenásť dni. Dňa 17. apríla juhoslovanská armáda kapitulovala a kráľ Petar utiekol do Veľkej Británie. Juhoslávia potom bola roztrhaná na kusy, o ktorú sa podelilo Nemecko, Taliansko, Maďarsko a Bulharsko. Čo zo zeme zostalo, sa stalo nemeckým satelitom. Väčšina juhoslovanských obyvateľov sa však s touto situáciou nezmierila. V horách a lesoch sa začali formovať partyzánske skupiny, ktoré viedli s okupantmi neľútostný boj. Zvlášť neľútostní boli voči talianským vojakom, takže pre niektorých Talianov sa stala služba na fronte prijateľnejšia ako služba v oblastiach, v ktorých operovali partyzáni.

Vojsko o sile 56 000 mužov, väčšinou Australčania a Novozélanďania, pýcha O´Connorovej armády, bolo na lodiach prepravované do Grécka, kde malo byť nasadené do boja s polmiliónovou nemeckou presilou. Keď sa 27. marca 1941 lode blížili k mysu Matapan pri najjužnejšom bode Gréckeho polostrova, talianske námorné sily sa ich pokusili zastaviť. Došlo k nočnému boju, v ktorom britské Kráľovské ľodstvo využilo radar pri riadení delostreleckej palby a potopilo talianske krížniky Fiume, Zara a Pola. Na britskej strane boli poškodené tri torpédoborce a jedna vojnová loď. Skôr ako sa krížnik Pola potopil, dostali sa na jeho palubu britskí námorníci a boli úplne šokovaní hrozným neporiadkom: všade sa povalovali prázdne poháre a pohádzaná výstroj a oblečenie. Medzi tím ležali opití talianski námorníci. Krížnik Pola behom boja nevypálil z dela jedinú strelu. Toho istého dňa, keď Hitler prepadol Juhosláviu, zaútočil z Bulharska na Grécko. Jeho vojska nezaútočili priamo na grécke sily v Metaxasovej línii, ale zamierili svoj postup na západ, prešli južnou Juhosláviou a vpadli do údolia rieky Vardaru. Behom dvoch dní sa nemeckým jednotkám podarilo odrezať tri grécke divízie a obsadiť Soluň, kde sa predtým vylodili britské oddiely. Iný bočný výpad nemeckých vojsk smeroval ešte ďalej na západ ku kláštoru Gap. Tento manéver znamenal odrezanie dvanástich gréckych divízii a odkryl bok britských jednotiek pri Olympe. Udatní Grékovia sa nemienili vzdať a vykrikovali: ,,Poženieme ich do mora!" Tento optimizmus síce vychádzal z gréckej statočnosti, ale za tejto situácie bol nereálny. Proti gréckym oddielom stála presila nemeckých vojsk, veľké množstvo del, lietadiel a omnoho viac bojových skúsenosti.