25. jar 1941 - Balkán, Grécko, Kréta

25. jar 1941. Balkán, Grécko, Kréta

Na jar roku 1941 začal byť Adolf Hitler nervózny. Plánovaný termín invázie do Sovietského zväzu sa blížil a Balkán ešte nebol Nemcami úplne podmanený. Hitler si mohol dovoliť najväčšiu vojenskú operáciu svojej kariéry, i keď by nemal zaistený južný bok.

Maďarsko a Rumunsko už boli poslušnými satelitmi v rámci Osy. Dňa 1. marca sa k nim pripojilo Bulharsko a hneď následujúceho dňa už boli nemecké jednotky v Sofii. V Grécku mal Hitler nevďačnú úlohu zachraňovať svojho neúspešného spojenca Mussoliniho. Grécko však mohlo pre Nemcov byť strategicky výhodným územím - bolo odtiaľ po mori spojenie s Francúzskom v Sýrii a tiež so zemami v Perzskom zálive, kde existovali sily naklonené Ose - a hlavne sa tam nachádzali bohaté náleziská ropy. To sa však týkalo až ďalekej budúcnosti. Teraz bolo treba vyradiť posledného odporcu na Balkáne - Juhosláviu.
Juhoslávia bola najväčším balkánskym štátom, rozlohou predstavovala tri štvrtiny Talianska, mala 14 miliónov obyvateľov. Hitler chcel prinútiť Juhosláviu k poslušnosti, a tak jej hrozil inváziou nemeckých jednotiek zo susedného Bulharska a Maďarska. Dňa 25. marca 1941 sa Juhoslávia podrobila a podpísala tzv. Pakt troch, tak sa stala posledným nacistickým satelitom. Podľaq tohto paktu malo Nemecko rešpektovať juhoslovánsku suverenitu a územnú celistvosť a ďalej sa zaviazalo, že nebude požadovať priechod svojich nemeckých jednotiek touto zemou.

Hitlerovi sa síce zdalo, že jeho požiadavky voči Juhoslávii niesú nijak prehnané, ale juhoslovánsky ľud na dohodu reagoval veľmi rozhorčene. V hlavnom meste Belehrade na triede Terrazia Juhoslovania roztrhali Hitlerov portrét a odmietli Pakt troch prijať. O dva dni neskôr, 27. marca, uskutočnil generál Dušan Šimovič úspešný štátny prevrat. Vedúci predstavitelia vlády boli zatknutý a regent princ Pavol bol donútený vzdať sa trónu. Kráľom bol vyhlásený osemnásťročný princ Petar a nová vláda bola vytvorena z tých strán, ktoré sa nepodielali na dohode s Hitlerom.

Hitler sa rozzúril a jeho hnev padol na Mussoliniho, lebo jeho neúspešná invázia do Grécka zvrátila Hitlerove plány na vojnové operácie v roku 1941. Porážky Talianov v Grécku a Afrike povzbudily hnutie odporu vo Franczúzsku a tiež naznačili Franciskovi Frankovi v Španielsku, že by nebolo múdre vstupovať do takej vratkej koalície a účastniť sa vojny. Hitler teraz stál pred faktom, že kvôli juhoslovanskej rebelii, ktorá bolá talianskými neúspechmi určite povzbudená, bude musieť odložiť útok na Sovietský zväz. Vyjadril Mussolinimu svoje rozhorčenie, Mussolini sa mu pokorne ospravedlnil a prejavil svoju ľútosť nad tím, že dopis, v ktorom Hitlera informoval o svojich plánoch v Grécku, nebol doručený včas. V skutočnosti to Mussolini zariadil tak, aby dopis včas nedošiel. Jeho pokora a ospravedlnenia mali len zakryť, že porušil 11. prikázanie vojenského desatora: Nebudeš prehrávať! Hitler bol donútený účastniť sa vojenských akcií v Afrike a pomôcť neúspešným Talianom. Poslal tam generálporučíka Erwina Rommela s jednotkami, ktoré vytvorily legendárny Afrika Korps - a súčasne musel vyčleniť polmiliónovú armádu pre Grécko. Najprv však bolo nutné dobyť Juhosláviu a náležite potrestať tých drzých obyvateľov Belehradu, ktorí sa opovážili zneuctiť portrét najväčšieho z Nemcov všetkých dob.


Belehrad bol vyhlásený otvoreným mestom, čo pre Hitlera znamenalo len to, že mesto bolo nedostatočne chránené. Nemecké bombardéry, vlna za vlnou, podnikli trestnú operáciu a premenili belehradskú triedu Terraziu v horiace trosky. Pri náletu zahynulo 17 000 ľudí. Dňa 6. apríla ráno v 5 hodín a 15 minút zaútočilo na Juhosláviu 1000 nemeckých lietadiel a do zeme vpadlo dvanásť nemeckých divízií o sile 650 000 mužov. Lietadla zaútočili na letiska, mosty, komunikácie a ďalšie životne dôležité ciele. Behom niekoľkých hodín bola Juhoslávia bez elektrického prúdu, telefonického a rádiového spojenia.

Nemecké ťaženie do Juhoslávie bolo skutočne pozoruhodné. Bolo veľmi dobre naplánované a takisto dobre prevedené polným maršálom Wilhelmom Listom. Nemci prenikli hornatým terénom, ktorý mal byť pre obrnené vozy neprekonateľný. Jeden nemecký útočný prúd vyrazil z bulharských horských priesmykov a smeroval na juh k Grécku. Ďalší prúd prešiel naprieč juhoslávskym územím a zamieril k Albánsku, kde malo dojsť k spojeniu s Talianmi. Iné nemecké jednotky zaútočili z Maďarska smerom na Zagreb a úlohou vojsk postupujúcich na juh z Rumunska bolo dobytie Belehradu. Nemci potom nastolili v juhoslovanskom hlavnom meste krutý teror. Odporci nacistických votrelcov boli hromadne popravovaný guľometmi, na lampách sa hojdali tela obesených partizánov. Tento teror trval jedenásť dni. Dňa 17. apríla juhoslovanská armáda kapitulovala a kráľ Petar utiekol do Veľkej Británie. Juhoslávia potom bola roztrhaná na kusy, o ktorú sa podelilo Nemecko, Taliansko, Maďarsko a Bulharsko. Čo zo zeme zostalo, sa stalo nemeckým satelitom. Väčšina juhoslovanských obyvateľov sa však s touto situáciou nezmierila. V horách a lesoch sa začali formovať partyzánske skupiny, ktoré viedli s okupantmi neľútostný boj. Zvlášť neľútostní boli voči talianským vojakom, takže pre niektorých Talianov sa stala služba na fronte prijateľnejšia ako služba v oblastiach, v ktorých operovali partyzáni.

Vojsko o sile 56 000 mužov, väčšinou Australčania a Novozélanďania, pýcha O´Connorovej armády, bolo na lodiach prepravované do Grécka, kde malo byť nasadené do boja s polmiliónovou nemeckou presilou. Keď sa 27. marca 1941 lode blížili k mysu Matapan pri najjužnejšom bode Gréckeho polostrova, talianske námorné sily sa ich pokusili zastaviť. Došlo k nočnému boju, v ktorom britské Kráľovské ľodstvo využilo radar pri riadení delostreleckej palby a potopilo talianske krížniky Fiume, Zara a Pola. Na britskej strane boli poškodené tri torpédoborce a jedna vojnová loď. Skôr ako sa krížnik Pola potopil, dostali sa na jeho palubu britskí námorníci a boli úplne šokovaní hrozným neporiadkom: všade sa povalovali prázdne poháre a pohádzaná výstroj a oblečenie. Medzi tím ležali opití talianski námorníci. Krížnik Pola behom boja nevypálil z dela jedinú strelu. Toho istého dňa, keď Hitler prepadol Juhosláviu, zaútočil z Bulharska na Grécko. Jeho vojska nezaútočili priamo na grécke sily v Metaxasovej línii, ale zamierili svoj postup na západ, prešli južnou Juhosláviou a vpadli do údolia rieky Vardaru. Behom dvoch dní sa nemeckým jednotkám podarilo odrezať tri grécke divízie a obsadiť Soluň, kde sa predtým vylodili britské oddiely. Iný bočný výpad nemeckých vojsk smeroval ešte ďalej na západ ku kláštoru Gap. Tento manéver znamenal odrezanie dvanástich gréckych divízii a odkryl bok britských jednotiek pri Olympe. Udatní Grékovia sa nemienili vzdať a vykrikovali: ,,Poženieme ich do mora!" Tento optimizmus síce vychádzal z gréckej statočnosti, ale za tejto situácie bol nereálny. Proti gréckym oddielom stála presila nemeckých vojsk, veľké množstvo del, lietadiel a omnoho viac bojových skúsenosti.


Nasadené britské, australské a novozélandské jednotky začali ústup smerom k Aténam. Cesty boli úzke a všeliak sa točili, keď prechádzali nerovným terénom. Pozdĺž ústupových ciest zostávalo to, čo sprevádza porážku - horiace trosky domov a vozidiel, pozostatky rôznej výstroje, zdochliny koní a kráv, pohodená munícia a výstroj, stovky pokazených gréckych nákladných áut, talianske traktory uviaznuté v jamách od delostreleckých granátov alebo v kráteroch po bombách, k tomu ešte veľa papiera premočených dažďom. Nakoniec sa ústup zmenil v zmätený útek. Grécky vojaci i civilisti sa pomiešali s ustúpujúcimi Britmi. Vidiečania na koňoch i pešky, niektorí v nákladiakoch sa votreli medzi vojenské vozidla. Prevoz bol stále obtiažnejší. Keď sa cesta rozširovala, boli vedľa seba vozidla vo dvoch či troch prúdoch. Unavení vodiči zaspávali za volantami. Velitelia ich museli prebúdzať, aby pokračovali v jazde. Zmätok ešte zvyšovali útoky nemeckých lietadiel. Ľudia utekali z cesty a skrývali sa v príkopoch, a tím sa prevoz na ceste spomaloval až zastavoval. Britské letectvo nemohlo zasiahnúť, lebo všetky letiská boli obsadené Nemcami. Ustupujúce kolóni sa pohybovali veľmi pomali, niekedy rýchlosťou necelých 25 kilometrov za 12 hodín.
Skoro začalo byť jasné, že britské jednotky musia z Grécka stiahnuť čo najskôr. "Urobili ste všetko, čo bolo vo vašich silách," vyjadrila sa grécka vláda k pôsobeniu britských jednotiek v Grécku. "My sme skončili. Vojna však nieje ešte prehraná. Zachraňte zo svojej armády čo môžete, aby napomohla k víťazstvú niekomu inému." Unavené britské jednotky dosiahli 23. apríla južne pobrežie. V tej istej dobre grécky kráľ Juraj a vláda štátu odišli do Británie. Našťastie pre britských vojakov následujúce dve noci nesvietil mesiac - a za tmy sa podarilo evakuovať vojska na lode, ktoré tu na nich čakali. Počas dňa potom boli veľké dela zničené, tanky potopené do mora a zásoby pohonných hmôt zapálené. Keď Nemci dorazili k morskému pobrežiu, našli len spálené trosky.

Z pôvodných 56 000 vojakov sa ich zachránilo 43 000. Polovica sa ich vrátila do Egypta a druhá polovica bola presunutá na Krétu, ktorá bola ďalším Hitlerovým operačným cielom. Pokiaľ išlo i dobytie a ovládnutie balkánskych zemí Hitler mohol byť spokojný. Armáda polného maršála Lista zajala 90 000 Juhoslovanov, 270 000 Gréko, 13 000 Britov, Australčanov a Novozélanďanov - a na nemeckej strane bolo len 5000 mŕtvych a ranených. Nemci boli úspešným balkánskym ťažením nadšení, pretože im bol zaistený južný bok. Pred útokom na Sovietský zväz však nechceli v žiadnom prípade roztrúsiť sily. Útok bol načasovaný na začiatok mája, ale kvôli veľkým dažďom vo Východnom Prusku a neplánovanom balkánskom ťažení bol termín posunutý na koniec júna. Vodca preto nemal veľké pochopenie pre leteckú inváziu na ostrov Kréta, ktorú navrhol generál Kurt Student. Ten ako veliteľ nemeckých leteckých výsadkových sil pripravil a riadil letecký zásah pri útoku na Norsko a teraz horel túhou zmocniť sa tohto strategicky dôležitého ostrova v Stredozemnom mori. Student preniesol svoje nadšenie na ríšského maršála Goringa, o ktorom vedel, že sa "dokáže ľahko nadchnúť", a Goring ho poslal k Hitlerovi. Ten však v tejto chvíli nebol ochotný podniknúť nič - okrem plánu "BARBAROSSA".

"Znie to pekne," povedal generálovi Studentovi, "ale nemyslím, že je to reálne," Student sa nenechal odbyť. Argumentoval tým, že Kréta sa môže stáť nepotopiteľnou lietadlovou loďou, z ktorej bude luftwaffe môcť kontrolovať Grécko a útočiť na britské lode, dopravujúce vojenské posily a zásoby do Líbye a Egypta. Hitler nakoniec súhlasil a generál Student bol na vrchole blaha. K splneniu tejto úlohy chcel využiť všetky nemecké výsadkové sily. Malo to znieť impozantne, ale v tej dobe to predstavovalo jednu výsadkovú divíziu a pluk klzákov, ku ktorej bola pripojená horská divízia, ale mnohí výsadkári ešte len prechádzali výcvikom.

Plukovník Karl von der Heydte bol jedným z tých veliteľov plukov a praporov, ktorí boli 19. mája zhromaždení v uzavretej a dobre stráženej miestnosti hotelu Bretagne v Aténach. Von der Heydte bol potešený, keď na stene uvidel veľkú mapu ostrova Kréty. "Tak tam máme ísť," pomyslel si. Bol to vzdelaný muž a vedel, že na tomto ostrove stál povestný palác Knóssos. S Krétou bolo spojených mnoho antických legiend. Narodil sa tu vraj Zeus, najväčší z gréckych bohov, a vzniesol sa odtiaľ k slnku na krídlach z pier zlepených voskom bájny Ikaros, syn Daidalov. Žiar slnka však vosk roztavil, krídla sa rozpadli a Ikaros sa zrútil do mora. Von der Heydte bol trochu sklamaný, keď generál Student zhromaždeným veliteľom predložil svoj plán a informoval o tom, že budú ešte túto noc štartovať. Hotel bol len pár krokov od Akropole a von der Heydte toľko túžil po tom, aby mohol uvidieť Atény...! "Mám pocity dieťaťa, ktoré sa díva otvorenými dvermi do miestnosti plnej hračiek, ale nesmie vojsť dovnútra," povedal jednému z generálov.


Veliteľom britských síl na Kréte bol generálmajor Sir Bernard Freyberg z Nového Zélandu. Touto funkciou ho osobne poveril Winston Churchill. Churchill sa s týmto významným veliteľom stretol kedysi dávno v 20. rokoch na jednom vidieckom sídle v Británii. Sir Bernard Freyberg bol jedným z mála žijúcich nositeľov Viktoriinho kríža, vysokého britského vyznamenania za statočnosť. Churchill sa ho opýtal na jeho zranenia - Freyberg sa vyzliekol. Ohromený Churchill napočítal 27 jaziev. Freyberg k tomu skromne dodal: "Od jedne gulky či granátovej črepiny získate zpravidla dve jazvy, pretože väčšinou do tela musí nejak vniknúť a potom sa zase dostať von." Predseda vlády na toto stretnutie nikdy nezabudol. Za 2. svetovej vojny Freyberg pridal k počtu zranení ešte ďalších šesť. A tohto muža si vtedy Churchill vybral pre Krétu.
Pod Feybergovým velením bolo 27 000 britských vojakov evakuovaných z Grécka a tiež dve grécke divízie približne rovnakého početného stavu. Mal tiež niekoľko tažkých a ľahkých protilietadlových batérií, ale iba asi desať tankov. Churchill bol situáciov na Kréte veľmi znepokojený, a preto naliehal, aby na Krétu boli poslané ďalšie veľké tanky, aspoň tucet. Informoval Freyberga tiež o tom, že Nemci sa chystajú prekvapiť Krétu útokom zo vzduchu. Freyberg ho však 5. mája ujisťoval: "Nieje prečo sa znepokojovať, zo vzdušného výsadku strach nemám." Freyberg mal v skutočnosti strach z výsadku z mora, čo bolo dosť prekvapujúce, lebo Nemci v tomto spôsobu vedenia boja nemali skúsenosti. A okrem toho - britské lodstvo bolo v plnej sile v najväčšom krétskom prírodnom prístave v zátoke Suda.

Dňa 20. mája 1941 za včasného rána, ešte za tmy, dopravili nákladné auta plukovníka von der Heydte a jeho prapor na letisko. Vojaci si museli zapchať uši, aby neohluchli z burácania motorov 120 veľkých dopravných lietadiel. Poddôstojníci dávali pokyny svetlozelenými signalizačnými svetlami a smerovali vojakov k lietadlám. Von der Heydte nastúpil ako posledný. K svojmu vlastnému prekvapeniu hneď zaspal. Za úsvitu ho prebudil poručík: "Sme blízko Kréty, pane." plukovník vstal zo sedadla a išiel k otvoreným dverám. V diaľke uvidel Krétu. Znovu a znovu sledoval na svojich hodinách čas. Lietadla ako obrovský vtáci sa vznášali nad skalami. "pripraviť k zoskoku!" zaznelo a výsadkári vstali zo sedačiek. Upevnili padákové úchytky na tyči vedúcou stredom kabiny. Lietadlo klesalo. Von der Heydte cítil tlak v ušiach. "pozor!" plukovník pristúpil k dverám. Jeho vojaci sa tlačili za ním. Von der Heydte si všimol biele obláčiky, podobným chumáčkom bavlny, ktoré sa objavovali okolo nich. protilietadlové dela! Dole pod nimi ležala väznica Alikianós. Rozpoznávali ľudí v uliciach, všetci sa dívali hore k oblohe. Niektorí vybiehali z domov a utekali. Ako obrovskí čierni supi sa vznášali tiene lietadiel nad strechami domov. Zhora sa začali k zemi vznášať biele padáky. lukovník sa usmial: Vedel, že to sú figuríny, určené k odlákaniu palby na skutočných výsadkárov.

"Teraz!" Von der Heydte vyrazil prudko ako lyžiar na zjazde a snažil sa byť čo najďalej od čierneho hákového kríža na krídle lietadla. rúd vzduchu od vrtule s ním zatočil a potom ho vzniesol do voľného priestoru. Strašne mu hučalo v ušiach. Potom nasledovalo trhnutie a akási obrovská ruka mu vytlačila vzduch z plúc. potom pozrel hore a uvidel nad sebou otvorený padák.

Na Krétu sa vznieslo asi 3 500 nemeckých výsadkárov. Väčšina túto akciu zaplatila svojim životom. Luftwaffe väčšinu protilietadlových batérií zlikvidovala, Briti a Grékovia útočníkom spôsobili veľké stráty. Niektorí výsadkári spadli do mora a utopili sa, iní uviazli s padákmi na stromoch a stali sa ľahkým cielom odstreľovačov. V obave pred vetrami, ktoré v týchto miestach vanuli smerom k moru, posádky lietadiel zle odhadli miesta zoskoku, a tak niektorí výsadkári pristáli ďaleko od pobrežia, niekedy dokonca v nepriateľských líniách. Tiež kontajnery so zbraňami minuli cieľ. Niektoré dopravné klzáky havarovali v ťažkom teréne, do klzáku sa bešne vmestilo dvanásť až tridsať vojakov. Kvôli zastaralím lietadlam a technike sa zoskok nevydaril ako si Von der Heydte predstavoval.

Britské lode Nemcov rozprášili. Luftwaffe pripravila Britom odplatu. Nemecké bombardéry na britské lode úspešne zaútočili a potopili krížniky Fiji a Gloucester a okrem nich ešte tri torpédoborce, medzi nimi i torpédoborec Kelly, ktorého veliteľ, lord Louis Mountbatten, bol zachraňovaný z mora. Admirál Cunnigham bol týmito strátami veľmi otrasený a nariadil svojmu ľodstvu, aby sa z krétskych vôd dočasne stiahlo.
Nemci sa teraz snažili dobyť Krétu za každú cenu. Ich tlak pri pozemných operáciach veľmi sílil a koncom mája ovládli letisko Máleme a zatlačili Freybergove jednotky cez celý ostrov až k malej rybárskej dedinke Sphakia. Tu britské kráľovské ľodstvo uskutočnilo už tretiu evakuáciu porazenej armády behom jedného roka. Oddieli, ktoré už mali skúsenosti z ústupu v Grécku, vedeli veľmi dobre, čo majú v tejto situácii robiť. očas dňa sa skrývali v jaskyniach a v noci sa vydali na pochod k torpédoborcom, na ktorých čakala 350 mil dlhá cesta do Egypta. Britské ľodstvo prežívalo v Stredomorí ťažké chvíle. Stratilo 2000 ľudí a celkovo prišlo o tri krížniky, šesť torpédoborcov a dvadsaťdeväť menších plavidiel, ďalej bola poškodená jedná vojnová loď, štyri krížniky a sedem torpédoborcov.

Čo však bolo horšie - Británia prežívala v tychto fázach vojny vážny šok. Bola to už tretia porážka, ktorá nasledovala bezprostredne po neúspechoch v Lýbii a v Grécku. Samotný Egypr bol znovu v ohrození nielen zo strany nebezpečného Erwina Rommela a jeho Afrika Korpsu, ale tiež od nemeckej luftwaffe, ktorá teraz mohla využívať nové základne na Kréte. Cyprus, Malta, Sýria - a čo bolo zo všetkého najzlovestnejšie, na ropu bohatý perzský záliv - to všetko bolo teraz v nebezpečí.

Viacmenej Hitler tiež zaplatil hroznú cenu. Nemecko pri dobývaní Kréty stratilo 17000 vojakov. Výsadková divízia utrpela také stráty, že už nikdy viac nezasiahla do boja. Hitlera tieto veľké stráty tak nahnevali, že už ikdy nepripustil leteckú výsadkovú operáciu. A kedykoľvek stretol generála Studenta, vždy mu pripomenul: "S výsadkovými oddielmi sme skončili."

plukovník baron von der Heydte odpočíval na dobytom ostrove v malej vile blízko pobrežia. Dom bol kedysi sídlom britského konzulátu. plukovník sem prišiel so zbytkami svojho praporu, ktorý utrpel značné stráty v rozhodujúcej bitke o väznice Cenau. plukovník pocítil, že ostrov je dobytý, keď poručík ho zobudil a podal toto hlásenie: "pan plukovník, bitka o Caneu skončila."